Sviatosť manželstva už nemá v srdciach ľudí takú bázeň, ako ešte za čias našich starých rodičov. Vtedy sa manželia sobášili pred Pánom s vedomím, že je to navždy, až do smrti jedného z nich.

Ani ich len nenapadlo slovo rozvod.

A prežívali veru ťažké časy. Na poli ich čakala lopota od východu slnka až po jeho západ.  Deti, ktoré sa prihlásili na svet, prijali a ďakovali Pánovi za každý nový dar života. A veruže ich prijali dosť. Vtedy sa ešte deti neplánovali, ako dnes. Vtedy sa deti rodili z lásky. A nik sa neposmieval,  že ich je už desať, dvanásť, trinásť...Nemocničná starostlivosť nebola na takej vysokej úrovni ako dnes, a preto ženy, matky – rodičky, často i umierali pri darovaní nového života. Nebolo zvláštnosťou, že manželom zomrelo i viac detí na choroby, na ktoré sa dnes už nezomiera...

Sviatosť manželstva v tej dobe bolo čosi posvätné. Nik nemohol vstúpiť do tohto zväzku, ktorý spojil dvoch ľudí na základe svojej vôle, a rozdeliť ho. Deti videli vo svojich rodičoch vzor. Otec a mama boli prví po Bohu, ktorých bolo treba poslúchať a vážiť si ich.

V tých rokoch minulého storočia, alebo ak chcete, i tisícročia, doba bola ťažká, peňazí málo. Hospodárske zvieratá na dedine boli jediným zdrojom obživy.  A predsa:  medzi manželmi panovala súdržnosť a jednota. V tej chudobe sa manželia utiekali spolu k Bohu. Keď „hrmelo“ v dome, mamy zapálili hromničnú sviecu a spolu s deťúrencami si pred ňou pokľakli a modlili sa,  až kým búrka prehrmela. Najmenšie ešte mali pri prsníku, ďalšie sa hojdalo na drevenej hrazde z povaly, zavesené v plachetke, ostatné čupeli pri matke, kým staršie už vydržali kľačať... Matky odovzdávali vieru svojim deťom spolu s materským mliekom.  A keď prišla nedeľa, deň Boží, nakŕmili statok hneď zaránka,  a obliekli si  svoje najkrajšie šaty a vybrali sa všetci pekne spolu do chrámu Božieho, chváliť a velebiť Pána za všetky dobrodenia, ktoré im počas celého týždňa poskytol a vyprosiť si milosť na celý budúci týždeň.  Netreba zabúdať, že vtedy bola tvrdá totalita, viera bola potláčaná, darmo sa budú niektorí biť v prsia a „velebiť“ túto dobu, vraj nebolo až tak zle.

Ja si pamätám na nášho staručkého kňaza, ktorý bol mnohokrát vypočúvaný, a prenasledovaný mocnými tej doby, lebo v svojej službe verne slúžiť Kristovi, až do konca, vytrval. Mal od komunistov zakazované, aby poriadal púte k Najsvätejšej Trojici, i k Matke Božej, ale on verne stál pri Pánovi a nedbal o to, že jeho podlomené zdravie, si zasa odnesie nejakú tú ranu, čo mu súdruhovia nadelili. Nesťažoval sa. Nikdy, ani len slovíčkom, ale tí, čo mu pomáhali, boli svedkami jeho veľkého boja za vieru. Verne stál pod Krížom svojho Pána.

Vtedy sa za vieru bojovalo. Viera bola posvätná vec. A Boh zapaľoval srdcia pre vieru. Duch Svätý svietil tam, kde bola tma. Ľudia sa nebáli pre svoje presvedčenie a vieru,  aj položiť svoje chatrné životy.

Manželia si vysluhovali navzájom sviatosť manželstva až po hrob, ako sa vtedy hovorilo. Manželskú lásku a vernosť posväcoval Boh a sprevádzal na ich každodennom kroku.

Naša doba priniesla slobodu. A uvoľnené mravy. Lebo nie všetko, čo je dovolené, človeku aj osoží. Mnohí si slobodu začali vysvetľovať po svojom. Už nebola zrazu taká tvŕdza o prežitie. Už nebolo treba zachraňovať si holé životy pred živorením o kapuste a zemiačikoch... Už sa zrazu tak ťažko nezarábalo na každodenný chlieb...

Ľudia opustili Boha. Už sa prestali ku Nemu utiekať a prosiť ho o požehnanie pre seba i celé rodiny.

Uvoľnili sa mravy. To, čo sa začalo v mestách, kedy sa rozvádzali manželia v anonymných sídliskách, sa začalo diať i na dedinách. Rozvod manželov už nebola tragédia, veď nie je ani prvý, ani posledný....

K tejto devastácii duší dnešnej doby, vo veľkom prospela aj televízia, kde sú vzorom v takomto štýle života i mnohí umelci. Filmy a televízne inscenácie, kde sa nevyzdvihuje manželská vernosť,  ako najväčšia cnosť medzi manželmi, ale nevera, ktorá je deštrukčná a zabíja lásku medzi manželmi.

Rozvod manželov sa stal každodennou súčasťou nášho života, ale až dnes sa zbiera ovocie takéhoto života... Manželia, ktorí sa od seba oddelili od stola, i od lôžka, a pred ľuďmi zrazu nadobudli slobodu (čo na tom, že pred Bohom nie), zabudli, že táto uvoľnenosť mravov má najväčšie následky na deťoch.

Deti sú obeťami tohto moderného štýlu života. Naraz si museli zvykať na život bez otca, alebo mamy.  Rodičia im prestali byť autoritami, z ktorých si mali vziať príklad do svojho života.

Rodina prestala plniť jadro svojho poslania. Dnes sa už žne úroda, ktorú naša demokracia zasiala...

Dvadsaťpäť rokov je už dosť dlhý čas...  Štvrťstoročie...

Strom poznať po ovocí.

Je načase sa zastaviť a skúmať, čo nám život bez Boha priniesol.  Aké ovocie rozpadu manželstiev priniesol? Či sú rozvedení ľudia šťastní? Urobili by toto rozhodnutie aj dnes? Aké ovocie svojho života môžu predniesť  Pánovi?

Sviatosťou manželstva  sa muž a žena stávajú jedným telom a jednou dušou. A naozaj  to tak je...  Ak trpí jedna polovička, trpí aj druhá. Ak sa druhá raduje, i druhá polovička robí to isté. V manželstve sa spolu zdieľa smútok i žiaľ. Ale i násobí radosť. Podávame si spolu navzájom pomocné ruky a ťaháme jeden druhého ku spáse.

Či sa môže spasiť duša, ktorá je rozvodom rozpoltená?  Ako sa spasia jeden bez druhého?

Veď aj rozvodom manželov, sa pred Pánom nič nezmenilo. Stále sú jedno telo a jedna duša.

Verím, že takto oddelení manželia už nemôžu byť jeden bez druhého nikdy dokonale šťastní. A hoci hľadajú náhrady lásky v nových zväzkoch, vždy to už bude iba o väčšej tolerancii jedného k druhému, ale ranená duša stále hľadá tú svoju pravú polovičku, ktorú odmietla, ale ktorá vie, že už nikdy nie je celá, lebo jej chýba jej značná časť, presne tá, ktorej pred Pánom sľúbila vernosť až do smrti.

obrázok: Google