Cez biblické úryvky nás Cirkev žiada, aby sme uvažovali nad príbehom Abrahámovej viery v spojitosti s evanjeliovým príbehom Premenenia Pána.

Cez biblické úryvky nás Cirkev žiada, aby sme uvažovali nad príbehom Abrahámovej viery v spojitosti s evanjeliovým príbehom Premenenia Pána. Sú to skutočne paralelné príbehy.

Ježiš vedie Petra, Jakuba a Jána na vysokú horu. Zo symbolizmu hory vieme, že tam príde ku stretnutiu s Božím tajomstvom. Okrem toho „jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil. A zjavil sa im Eliáš s Mojžišom a rozprávali sa s Ježišom o jeho odchode, ktorý sa udeje v Jeruzaleme.“ Jas evokuje svetlo, ktoré prechádza medzi rozdelenými časťami.

Potom je tu „znehybnenie“, ktoré sprevádza vieru. „Petra a tých, čo boli s ním, premohol spánok...“ Toto veľmi jemným spôsobom predchádza strašnú tmu, ktorú Peter a jeho spoločníci budú vyzvaní strpieť. Keď totiž Ježiš podstúpi svoje mučenie, oni sa budú cítiť stratení; všetko, čomu verili, vtedy bude otočené naruby.

Ale následne úplne precitnú a uvidia Pánovu slávu – Peter vo svojej neuváženosti povie: „Učiteľ, dobre je nám tu, postavme tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Jeho výrok je krásny, dojemný a hlboko ľudský, ale duchovne zavádzajúci preto, že autentická viera sa nikdy neusadí, nikdy nestavia stánky, nikdy nezostane na mieste. A taktiež nikdy nemôže žiť v ilúzii, že to niekedy bude možné.

„Tu sa utvoril oblak a zahalil ich. Keď vstúpili do oblaku, zmocnil sa ich strach.“Práve vtedy, keď si myslíš, že máš kontrolu nad Bohom, Boh ťa zmätie – nie preto, že je to s ním ťažké, ale preto, že on je Boh budúcnosti, Boh dobrodružstva, Boh plnšieho života.