Jedným z najhroznejších príbehov v celej Biblii je príbeh starovekými izraelitmi nazvaný akeda, teda spútanie Izáka.

Jedným z najhroznejších  príbehov v celej Biblii je príbeh starovekými izraelitmi nazvanýakeda, teda spútanie Izáka. Je to strašný príbeh, ktorý nie je ľahko pochopiť. Nie preto, že sa týka obetovania človeka, a ani preto, že sa tu jedná o ochotu otca zabiť vlastného syna, ale preto, že to vyzerá, že tu sa stavia Boh proti sebe samému.

Vieme, že Izák bol synom prisľúbenia, synom Abrahámovej neplodnosti v starobe, človek skrze ktorého by sa Abrahám stal otcom mnohých národov. V nádeji proti nádeji, Abrahám ale pokračoval a uchoval si vieru, aj keď on a jeho žena sa stali starými a následne prastarými. Túto vieru potvrdilo Sárino tehotenstvo a pôrod, pri ktorom sa Izák narodil.

Potom, asi o dvanásť rokov neskôr, keď Izák dospel, Abrahám počul hlas, ktorý mu prikázal, aby obetoval tohto syna Bohu, toho milovaného a nositeľa Božieho prisľúbenia. Boh tu žiadal Abrahámovu poslušnosť. 

Áno, viem, mnohí z nás by škrípali zubami proti takejto výzve k poslušnosti voči autorite. Ale poslušnosť (čo zásadne znamená načúvať) je v biblickej perspektíve absolútne nevyhnutná.

Avšak poslušnosť voči Bohu nemá nič spoločné s počúvaním politikov alebo prezidenta alebo kráľa. Takí ľudia sú pochybní, hriešni a niekedy musia byť proti. Ale Boh taký nie je. Boh je naskrz láska; chce len to, čo je pre naše dobro.

A ďalšia dôležitá vec: politici, prezidenti a králi predkladajú politiky, ktoré môžeme ľahko pochopiť, ale Boh je vo svojej podstate tajomný. My nemôžeme plne pochopiť, čo Boh chce, aké má ciele. Jeho prikázania – i keď vždy pre naše dobro - sú nám napriek tomu často nejasné. A to je presne dôvod, prečo musíme poslúchať, počúvať a vydržať – aj keď poslušnosť vyzerá veľkým bláznovstvom.