Pokračovanie cestopisu z minulého týždňa. Po Washingtone D.C. sme sa vybrali do New Yorku.
Ale ešte pred tým niečo naozaj naozaj úplne dôležité. Môj ocko mal včera narodeniny! (Vlastne tu je to ešte dnes.) Ocko, si najlepší ocko na svete, o tom nepochybujem ani na sekundu! Prajem Ti, veľa radosti z toho, ako veľmi Ťa Pán Boh ľúbi a nech ste si pre seba s mamkou stále väčším požehnaním a nech Ťa Miško s Radikom počúvajú. Ja Ťa počúvam, takže to už je OK ... 
K čítaniu tohto blogu si, prosím, zapnite reproduktory a vo vedľajšom okne spusťte pesničku od Franka Sinatru https://www.youtube.com/watch?v=9KJQNMqVIug Atmoška by už bola, teraz sa môžeme spolu prejsť ulicami New Yorku, mesta ktoré nikdy nespí.
V Marylande sa lúčime so Sullivanovcami. Ešte stále sa teším z toho, akí sú úžasní. S otcom Martinom a otcom Jurajom sadáme do auta a ideme smer severovýchod... aspoň myslím, že je to severovýchod - na mape je to hore a doprava...aspoň myslím, že je to doprava. Po pár hodinách cesty a jednej veľmi milej návšteve, špeciálne pre moju radosť zastavujeme pri Atlantickom oceáne. Smejem sa, že za posledných pár mesiacov som tak blízko Slovensku nebola.
Ešte chvíľa v aute a je to tu! New Jersey!!! ... a z neho prvý pohľad na New York! Výhľad na Manhattan je poznačený 11. septembrom 2001. Na fotke je pamätník, na ktorom sú napísané mená všetkých obetí pochádzajúcich z New Jersey.
Celý Manhattan si poriadne popozeráme z paluby výletnej lode. Nechápem, ako na tomto poloostrovčeke dokáže žiť viac ľudí ako na celom Slovensku. Ako chápem, ale nechápem. Proste, nedá sa.
(Na fotke zľava (z tej strany, kde mám palec na pravej strane): Neviem, otec Juraj, ja, neviem, neviem, Leonardo di Caprio)
Na ďalšej fotke môžete vidieť, kde žijú ľudia, ktorí žijú v oblakoch. Teda nie stále, závisí od počasia. Sranda je, že keď je také počasie hocikde inde, tak je to oblačno, tu by to mohla byť teoreticky aj hmla...
Áno, existuje:
Tuto som hlboko zaujatá BMW - Brooklin, Manhattan a Williamsburg bridge. Mosty sú pre mňa rovnako fascinujúce ako lietadlá, prišla som na to už v San Franciscu na Golden Gate. Jednak je veľmi zaujímavé, že do kelu ako to môže fungovať a nespadnúť, ale aj myšlienka byť blízko k niekomu, kto je vpodstate veľmi ďaleko, ma veľmi priťahuje.
Okrem hodiny a trištvrte na lodi, chodíme po New Yorku pešo. Doprava je tu hrozná! Keby tí šoféri boli trošku viac ohľaduplní a pochopili nás chodcov, že sa tu len tak potulovať, nie je až také príjemné, ako si sedieť v aute a dávali nám viac prednosť, bolo by to super. Nevadí, prechádzame pomedzi mrakodrapy, Central Park, Madison Square Garden, Times Square ... Chvíľami nemôžem uveriť, že tu naozaj som. Najväčším prekvapením pre mňa je, koľko kostolov tu nachádzame. Ak sú odomknuté, tak na chvíľu zájdeme do vnútra. Sú nádherné. Je tam Ježiš, tak ako inak 
Toto je kostol slovenskej farnosti v New Yorku - St.John Nepomucene. Byť kňazom na Manhattane, to už hej! Iba žeby nie. Otec Štefan a aj na začiatku spomenutý otec Martin slúžia Slovákom v USA už zopár rokov a z krátkeho pozorovania usudzujem, že to znie oveľa príjemnejšie, než to naozaj je. Obidvaja sú pre mňa veľkým veľkým povzbudením do mojej služby: Byť tam, kde treba priniesť Krista, priniesť Lásku, aj keby to malo byť na koniec sveta a aj keby to nemal kto poriadne oceniť.
Je piatok a čas ísť naspäť do Boulderu. Nastupujem do Shuttla, ktorý šoféruje chlapík z Portorika. Nie je práve najveselší, ale pri tunajšej dopravnej situácii sa mu ani nečudujem. Keby sa tí chodci netrepali cez každý prechod pre chodcov aj tri sekundy po zasvietení červenej a láskavo pochopili, že tí čo sedia v autách, sa z nich chcú dostať čo najskôr von, tak by to bolo oveľa lepšie ... Na letisko prichádzame s dostatočným predstihom. Na check-in-e sa dozvedám, že moje lietadlo má dvojhodnový odklad. Super, trpezlivosť nie je práve moja silná stránka. Vedľa sediacej pani sa pýtam, či nevie niečo o našom meškaní, SMSkuje manželovi a ten len potvrdzuje dve hodiny v New Yorku navyše. Veronika, pokoj, máš pred sebou celú večnosť, dve hodiny sú OK. Pani vedľa mňa je Američanka, ide navštíviť sestru do Denveru. Z druhej strany sedí chlapík z Ruska. Celkom výrečné, najmä keď sa téma rozhovoru obráti na ukrajinskú kartu. Cítim sa trochu stiesnene. Musím predýchavať a vysvetľujem svoje stanovisko. Ale nakoniec je to celkom milý rozhovor. Skončili sme pri rozdieloch medzi ruštinou a slovenčinou a po nastúpení do lietadla mi pán z Ruska pomohol vyložiť môj kufor do priestorov pre príručnú batožinu. Už sa naozaj teším na let, narozdiel od chalana sediaceho vedľa mňa. Má zavreté oči, zhlboká dýcha, a to ešte len rolujeme po dráhe. Keďže vonku prší a fúka vietor, dosť nás to trasie. Je mi ho ľúto, a tak prehĺtam všetky strašne, ale naozaj že strašne vtipné poznámky, ktoré mi napadajú. Letíme oproti zapadajúcemu Slnku. Na oblohe je naraz veľa nádherných odtieňov červenej, oranžovej a modrej, prelínajúcich sa tak pôsobivo, že mi to vyráža dych. Keď sa obzriem za nás, vidno na oblohe hviezdy. Na túto nádheru sa oplatilo počkať. Niet o čom, je dobré mať Otca, čo je Pánom času a večnosti!
Ďakujem všetkým, ktorí urobili tento týždeň vo Washingtone a New Yorku nádherným a plným radosti. Manželom Sullivanovcom a všetkým trom otcom - Jurajovi, Martinovi a Štefanovi. Ste empirickým dôkazom toho, že Boh je dobrý a starostlivý! :)
