Ďalšie dni malej Verunky na University of Colorado at Bouder (CU)

Máme tu pekne. Začala nám seriózna jar, a tak je nám trochu veselšie. Ja z úcty k tradíciám a neodškriepiteľnému vlastenectvu, nosím ešte zimnú vetrovku. No dobre, jarnú bundu som nechala doma a neviem si tu nájsť takú, čo by sa mi páčila. Už si tu fakt pripadám divne. Ľudia pobehujú v kraťasoch a krátkych tričkách (– šalEni, vo februAri?) Ale naozaj – až také teplo tu nie je :) Keďže skoro všade chodím pešo, užívam si slnko a teplo naplno. Až na tie tri či štyri razy, čo som sa zviezla autobusom. Prvýkrát to bol len taký pokus. Nastúpila som a vystúpila. A medzitým mi šofér s nie veľmi prívetivým výrazom tváre oznámil, že ono mi to z tej päťdolárovky naozaj nevydá. Druhý raz to bolo o niečo lepšie – už som si zmenila peniaze. Akurát som čakala, že mi z toho drobné-nevydávajúceho strojčeka vyskočí nejaký lístok. Niečo, čo si založím do pamätníčka a poprípade ukážem revízorovi ako nepriestrelný dôkaz toho, že nie som čierny pasažier. Čo vlastne v tunajších pomeroch nie je nič zlé. ...inak, že som biely pasažier. Čo vlastne v tunajších pomeroch nemusí byť nič dobré. ...jednoducho žeby ma proste nemal vyhodiť z autobusu. Ale vlastne celá táto úvaha je v tunajších pomeroch od veci. Lístok mi to nedalo, šofér je dostatočná kontrola. Mala som dávať lepší pozor pri pozeraní amerických filmov. Pri treťom raze som už nastupovanie zvládla perfektne. Len pri vystupovaní ma šofér upozornil, že som mala dať vedieť, že chcem vystúpiť (ale ja som naozaj nepočula, že je to zastávka na znamenie). A poslednýkrát to už fakt nemalo od dokonalosti ďaleko. Len pani šoférka sa ma po zaplatení opýtala, či náhodou nechcem lístok.

Moja angličtina značne napreduje. Dnes ráno sa ma spolubývajúca pýtala, čo pekné sa mi snívalo. Že som sa smiala a niečo hovorila – po anglicky. Fakt je, že keď sa dostatočne silno a dostatočne dlho sústredím, tak skoro všetko rozumiem (týmto pozdravujem všetkých mojich priateľov, špeciálne spolužiakov, najšpeciálnejšie Tarabasa, ktorí isto vedia prečo). Niekedy si preto pripadám ako chlap. Nedokážem naraz počúvať a robiť niečo iné. Chlapi, máte to fakt ťažké! Stále rozmýšľam nad tým, prečo sa ma všetci pýtajú, ako dlho som sa angličtinu učila – možno preto, že je taká awesome (čítaj oooowsom!). Nejakí mladí mi povedali, že sa im páči môj prízvuk. Neviem na čo narážali. Asi mysleli môj nádherný, skoro-ako-taliančina-znejúci vychodňarsky akcent. Konečne zadosťučinenie! :D Skutočné potešenie z toho, že som Slovenka v Amerike prišlo 14. februára. Kto má vtedy sviatok? Áno, správne – sv. Cyril a Metod. Uvedomila som si to až na sv. omši, kedy ich o. Peter cez kázeň ospieval až do neba. Keď ma potom jedna kamoška zoznámila s o. Bradym, hneď ako počul, že som zo Slovenska, poprial mi Happy Feast day. Je to sila, že ľudia tuto ďaleko za morom si uvedomujú, akí dôležití sú pre náš národ Solúnski bratia a oceňujú ich silu, odvahu a nasadenie, ich výnimočnosť – ich svätosť.

Týždeň pred tým, ako som mala odcestovať boli u nás v škole veľké zmeny na stoličkách. Doslova. Naše staré, rozhegané vymenili za nové a pohodlné. Ja už som túto zmenu nestihla. Na pár minút som vyskúšala Katkinu (to je moja úžasná kolegyňa). Už zopár dní mám kanceláriu aj tu na CU. Je v nej kopec miesta pre veľa ľudí, ale väčšinou tam sedím iba s Ryanom a z času na čas dôjde aj Raymond. Ostatní pracujú doma alebo niekde inde. Sedím v nej na obyčajnej, neotáčajúcej sa, nedávajúcej-sa-hore-a-dole stoličke. Nič moc, teda. Chalani sa skoro vždy rozprávajú o olympiáde a ja asi prvýkrát v živote budem mať jasno v tom, komu mám fandiť v slovensko-českom zápase (sorry, oci! Keď vyhrajú Česi, tak im budem ďalej fandiť s tebou a sľubujem, že na nich nebudem nadávať ani sa im smiať.) Tentokrát mi Raymond hovorí niečo o Nasti Kuzminovej a ja mu vysvetľujem jej ruský pôvod. Čo spúšťa úvahu o tom, že ktorá krajina nemá vlastný curlingový tím, lebo na to sa celkom cíti. Pozývam ich na Slovensko, že pokiaľ získajú medaily, tak nie je problém. Raymond už je pomaly na odchode, ale ešte spoza ktoréhosi stola vyťahuje perfektnú stoličku a vraví mi, že si ju pokojne môžem vymeniť s tou svojou. Prvá vec, ktorú im povedali, keď nastúpili ako doktorandi bolo, že im kúpili veľmi dobré stoličky a že nie, nemôžu si ich nechať navždy. Ci, fakt je o VŠETKO postarané. Vďaka, Bože!