Blog

« Back

Vďačná chvíľka: Vďaka za (nesplnené) túžby.

"Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky."
(1Sol 5, 16-18)

 

 

Tento týždeň som sa akosi viac stretávala s témou "chcieť / nechcieť" a či nás vedú k šťastiu naše túžby, alebo skôr ich absencia. Niečo v zmysle: "Pokiaľ máme nesplnené túžby, pokiaľ niečo chceme, vždy budeme nespokojní," ako píše na svojom blogu napr. Avis Passeri. Vŕtala mi tá myšlienka trochu v hlave - a spomínala som si na veci, ktoré mne prinášali pocit spokojnosti alebo nespokojnosti (úmyselne nepíšem šťastia - to vnímam ešte trochu inak).

Veľmi pekný príklad na toto "chcenie / nechcenie" sa mi prihodil minulý víkend. Ale ešte pred tým vám porozprávam iný - trošku starší príbeh. Minulý rok som sa vybrala na púť do Medžugoria. Ešte nikdy som tam nebola a nevedela som čo mám čakať. Takže som ani nemala nejaké konkrétne očakávania. Vravela som si, že je to tak dobre: žiadne očakávania = nebudem sklamaná.

Ale ono to tak celkom nezafungovalo.

Šla som tam s tým, že budem len príjemne prekvapená všetkým, čo dostanem / uvidím / zažijem. Ale videla som okolo seba ľudí, ktorí presne vedeli, čo chcú vidieť / zažiť / dostať - a boli šťastní a vďační, keď sa im to splnilo. A všetko ďalšie vnímali ako dar navyše. Ja som tento pocit uspokojenia neprežila - jednoducho preto, že som nečakala nič - alebo som čakala NIEČO? Ale čo? Veľké prekvapenie? Neviem. Rozhodne som si svojich očakávaní nebola vedomá.

Teda netvrdím, že som bola priam sklamaná, určite som šťastná a veľmi vďačná že som tam bola aj za všetko, čo som tam zažila a naučila sa. Ale pochopila som aj to, že cieľom nie je vyhnúť sa sklamaniu. Ten, kto sa bojí sklamania a preto radšej nič neočakáva, ostáva o veľa ochudobnený. A to aj v prípade, že by sa tie očakávania nesplnili. 

Asi sa veľmi ľahko môže stať, že s predstavou vzdania sa svojich túžob, sa v skutočnosti vzdáme len zodpovednosti. A očakávame, že niekto iný (či už človek, alebo osud, či Prozreteľnosť) rozhodne za nás - a obdaruje nás... a my budeme len kriticky čakať, či dostaneme "dosť".

 

Pripadá mi to skoro, ako keby sme chceli odstrániť tiene tým, že zhasneme svetlo. Síce ich nebude tak vidno (tieň je tým výraznejší, čím je silnejšie svetlo), ale nezmiznú. Naopak, celý priestor miestnosti sa stane jedným veľkým tieňom.

 

 

Teraz by som sa s vami chcela podeliť o iný príklad.

Znovu som sa niekam chystala. Cítim, že potrebujem niekoľko dní duchovných cvičení - venovať sa sebe, Bohu, v tichu, rozjímaní, duchovných rozhovoroch, modlitbe... a v spoločenstve iných ľudí zmýšľajúcich podobne. Aj som si našla na internete jedny cvičenia, ktoré by mi vyhovovali. Prihlásila som sa, mali ešte voľné miesto, stačilo len zaplatiť a môžem sa začať baliť.

Ale odrazu som zaváhala. Naozaj to bude stáť za to? Veď je to už o týždeň. Určite to chcem? Nebudem sklamaná? Bude to dobre vedené? Chce sa mi tam vôbec ísť? Nemala by som radšej stráviť víkend s rodinou? ... a tak ďalej, samé pochybnosti, neistota, pocit, že vlastne neviem, čo chcem.

Nakoniec som ten termín zrušila. S ťažkým srdcom, ale predsa. (Dokonca sa mi najprv neodoslal e-mail, takže definitívne som si tú "haluz" odrezala ešte o pár dní neskôr ako som chcela. A hneď vzápätí - na druhý deň - som sa dozvedela, že iný plán, s ktorým som na ten čas počítala padol.

Juj, aká som bola nešťastná. Až ma zarážalo s akou energiou som oplakala ten zrušený plán. Zrazu som veľmi silno pocítila, že som na tom stretnutí naozaj chcela byť. Pocítila som priam hmatateľne, ako po tom túžim. A už som vôbec nemala pocit, že by som z tej akcie mohla byť sklamaná. Bolo mi to tak ľúto, akoby som prišla o niečo veľmi dôležité. Vlastne som prišla hneď o dve veci, na ktorých mi záležalo...

 

Ale ešte viac som dostala. Dostala som tú túžbu, ktorá nás pohýňa, ktorá nás napĺňa  životnou energiou. Túžba je dôležitá. Aspoň pre mňa určite!

 

Nebudem vás napínať, dopadlo to nad očakávania. Víkend sme naplánovali inak - a bol naozaj super! Tak krásne strávený spoločný čas sme už dávno nemali.

A na duchovné cvičenia (s tým istým programom) pôjdem trocha neskôr - v máji. Už sa teším.

 

Vlastne som veľmi vďačná nielen za tie zmätky, ale aj za samotný pocit smútku (až takmer nešťastia), ktorý som v tej chvíli prežívala. Pretože práve vďaka nemu som dokázala naplánovať a uskutočniť tak krásny víkend. A práve vďaka nemu sa viem tak veľmi tešiť na májové stretnutie. Pochopila som, ako veľmi po ňom túžim.

 

Som vďačná za to nedorozumenie.

Som vďačná za to sklamanie.

Som vďačná za tú radosť, ktorú mi nakoniec prinieslo a ešte prinesie.

 

A ešte som sa niečo naučila.

Vždy môžem byť vďačná. Aj keď to bolí, keď som sklamaná. Aj vtedy, keď mi je do plaču.

 

Vďaka!

 

Som vďačná za kvietky, ktoré už začnú kvitnúť.

 

Primulka z minulého roka.

 

Kvet púpavy.

 

Z mojich darov: 

#1828. Som vďačná za čítanie Svätého Písma podľa ročného plánu. Vlani som nestihla začiatok a tak som dlho nevydržala "doháňať", teraz sa mi zatiaľ darí a prináša mi to, okrem duchovnej posily, veľkú a takú pokojnú trvalú radosť. Vďaka za to.

#1829. Som vďačná za šál, ktorý som konečne doštrikovala drahému. Síce je už asi definitívne po zime, ale bude k roku. A vlastne ho už teraz poctivo nosí keď sa ešte na chvíľku ochladilo.

#1830. Som vďačná za knihy, ktoré sme (spoločne) na chalupe čítali. Bola pri tom taká pekná rodinná pohoda. A veľa sme sa navzájom rozprávali, zdieľali prečítané, alebo aj vlastné myšlienky...

#1832. Spoločné hádzanie šípok na cieľ.

#1833. Som vďačná aj za krízy, ktorými ma učí(š) rozhodovať sa, stáť si za svojimi rozhodnutiami a vzdávať sa toho, čoho som sa rozhodla vzdať. 

#1836. Vďaka za radosť a zanietenie chlapcov pri spoločnej práci.

#1840. Vďaka za vrabca, čo mi spieva na balkóne. Ani som netušila, že aj "obyčajné" vrabce vedia vylúdiť také árie. :)

#1842. Som vďačná za krásny výlet spojený s modlitbou krížovej cesty na kalvárii v Smoleniciach. Najprv som plánovala, potom som sa tešila, ale včera už som sa bála, či vôbec budeme môcť ísť... (mladý podozrivo kašľal). Ale zverila som ten výlet do Božích rúk... a potom hneď po jeho začiatku do rúk Jeho (a našej) nebeskej Matky v tamojšom kostole. A výlet sa vydaril priam úžasne! Vo všetkých ohľadoch. Vďaka! 

#1843. Som vďačná, že som smela precítiť, ako veľmi túžim po duchovných cvičeniach. A že si ich môžem dopriať, aj keď trochu neskôr.

#1844. Som vďačná za krásne počasie počas víkendu. A za návštevu kalvárie v Dolných Orešanoch.

#1845. Znovu som vďačná za vrabce, čo mi ráno veselo poskakujú na balkóne... Ako sa mi dnes ťažko vstávalo, tak ma rozveselili a vyčarili úsmev na tvári. Vďaka.

#1846. Som vďačná aj za okrúhle cibuľky,ktoré som tento týždeň sadila - doma v hrantíku aj na chalúpke do hriadky. 

#1847. Som vďačná za dni bez internetu. Vďaka za ticho, bez množstva (často zbytočných) informácií. Priestor pre vlastné myšlienky a tichý Boží hlas.

 

 

Želám aj vám veľa radostných dní. A vďačnosť v srdci. Pretože kto je vďačný, je šťastný.
Letitia.

 

Ak chcete, pridajte sa k nám a môžete tiež počítať dary, ktoré každý deň dostávate... Život je šťastnejší, keď poznáme veci, za ktoré môžeme byť vďační. Budem rada, ak sa podelíte aj s nami. Či už tu v komentároch, alebo v komunite na www.mojakomunita.sk. Môžete nás tiež sledovať na Facebooku, alebo na G+.

 

Rubrika bola inšpirovaná knihou Tisíc darov
a
stránkou jej autorky www.holyexperience.com.