Nedá mi nenapísať tento príbeh....
Moji bývalí študenti si ma našli a dali si ma na Facebook. Bol to obojstranný šok, hľadali sme sa potom jeden druhého na stránkach, cez priateľov.
Ako posledný sa ozval Miki. Bol veľmi šikovný ako študent, ale na tú smolu akurát moje predmety mu nešli. Keď som mu chcela pomôcť a zabehla som k nim domov - bývajú cez cestu, často som videla otca pod stolom a mamku v hysterickom záchvate....hlavou rodiny bola šestnásťročná sestra.....a detí bolo viac.
Miki už na základnej často chodil poza školu, pofajčieval, navštevoval s kamošmi feťácke pivnice....Na veľké prosby som odišla učiť na strednú školu do 250 km vzdialeného mesta. Po roku som sa vrátila, ale opäť na strednú.
Teraz mi prišiel od Mikiho mail: Nehnevajte sa, že píšem posledný...nemal som odvahu. Viete, skončil som v nápravnovýchovnom zariadení. Ale verte mi, modliť som sa nikdy neprestal. Ani tam. Posledný rok nám tam pridelili kňaza, bol celkom pohodový....teraz som sa dozvedel, že pripravujete gymnazistov na birmovku. Rád by som prišiel, lebo vtedy keď išli ostatní, katechétka ma nepustila....uznám, bol som zlý!
Ponúkla som chlapcovi chodiť ku nám domov súkromne, len aby sa išiel prihlásiť na faru, že sa pripravuje. Myslela som, že s o 9 rokov mladšími bude mať zábrany.
Ale nemal. Prišiel na stretko do pastoračného centra. Vytreštené oči zvládol. Pýtam sa ho: nie je ti to nepríjemné?
Miki povedal: nie, dal som si to za pokánie. A už som s niektorými rozprával. Povedal som im, čo nemajú, aby sa nedostali nikdy tam, kde som bola ja.
P.S. Za mladého muža sa modlilo asi tridsať ľudí Ruženec k Božiemu milosrdenstvu.