Rada sa modlievam na balkóne s výhľadom na kostolnú vežu. Aj včera večer som sa tu modlila. Ale vyrušovala ma hudba z neďalekého podniku. Celkom prirodzene som sa začala modliť za tých ľudí ktorí sú v ňom . Za tých, čo sa tam bavia, a za tých, čo ich bavia, za hudobníkov, obsluhujúcich, majiteľov i za zákazníkov. Za všetkých tých ľudí.... Zvolávala som na nich Božie objatie,,. aby Pán naplnil životy ktoré sú (možno) prázdne, a ktoré sa snažia zapĺňať prázdnou zábavou. Aby ich objal  svojou prítomnosťou, svojou láskou, svojou radosťou, aby im ukázal zmysel života... Verila som, že to nebolo z môjho popudu, "určite" tam bol aspoň jeden, kto moju modlitbu potreboval.

Keď som už išla spať, chcela som najprv otvoriť okno na synovej izbe. Mal ho zatvorené, aby ho nerušila hudba, ale nechcela som, aby spal pri zatvorenom okne celú noc. "Nuž, každú chvíľu už musia skončiť, hádam ho nezobudia..." tak som si hovorila, keď som pristupovala k oknu. Pohľad smerom k "Umelke" a ... ostala som stáť s pohľadom upretým na kúdoľ dymu.

"Čo sa tam robí? Vari nie požiar? Asi ukončili večer malým ohňostrojom, z toho niekedy býva takáto dymová stopa." Ale nie, vidím oheň. "Horí?" Ale pokojne by to mohla byť väčšia vatra. "Prečo som si ju doteraz nevšimla? Prečo zapálili vatru až teraz, keď už musia o chvíľu zavrieť? Je to riadený oheň, alebo mám volať požiarnikov... Však sú tam aj bližšie ľudia - ktorí vidia, čo sa tam presne deje. Teraz majú všetci mobily, aj autobus jazdí okolo, šofér má pri sebe vysielačku..." Stála som pri okne nerozhodnutá, no jedno "číslo" som stále volala. To, na ktoré nepotrebujeme mobil ani iný telefón. Prosila som Pána - o svetlo v rozhodnutí, ale hlavne o všetkých tých ľudí. A možno aj veci. O všetkých čo sú tam, o ich duše. Aj o ich telá a majetok, ale predovšetkým o duše. O hodnoty, na ktorých v skutočnosti záleží.

O malú chvíľku už som počula zvuk hasičského auta. A potom plameň stúpol, už bolo jasné, že horí - strecha, alebo strom - to som z tej diaľky nerozoznala. Aj som sa trochu bála. Ale o krátky čas bol oheň pod kontrolou, hasiči prišli včas. Zmizol plameň, postupne sa rozptýlil aj dym. Stále som prosila o ľudí, ktorí mohli byť ohrození, nevediac, či sa už môžem uložiť k pokojnému odpočinku... Do ticha ešte zaznel zvuk sanitky. Len jednej. A potom už nič. Ticho, len hasičské autá ešte stále blikali poza stromy.

Verím, dúfam, modlím sa, že všetko dopadlo "dobre": Podľa vôle nášho dobrého Pána.

A neviem sa zbaviť pocitu, že ten požiar bol možno odpoveď na moju modlitbu. Pán dáva niekedy prekvapujúce odpovede. Niekedy im nerozumieme. Niekedy je potrebné prebudiť dušu šokom... Alebo naopak? Požiadal ma o modlitbu za nich, lebo vedel, že sa schyľuje k nešťastiu? Neviem...