"Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?" (Mt 7,3) Stručne a jasne - ráno mi bolo jednoznačne povedané, že čokoľvek a akokoľvek riešim niečo na druhom človeku, ja sa nachádzam len v dvoch možných stavoch: buď v sebe toho omnoho viac MÁM - alebo som v sebe toho omnoho viac MALA. (o Mt 7,1-5)

No a v ktorej fáze sa nachádzam, to je zjavné podľa úcty a pokory, s ktorou ku bratovi pristupujem.
Ak som povýšená, "spravodlivá", a smietka druhého človeka ma vytáča, rozčuľuje, alebo aj len "hlboko bolí", potom brvno ešte stále MÁM.

Ak by som ho totiž bola vyhodila, môj pohľad by bol celkom iný. Hovorila by som si: Tento môj brat je svätý. Má iba takú malú smietočku! Nie ako ja so svojím brvnom! A ešte aj tá ho omína a plače pre ňu. To JA som si svoje brvno ani nevšimla, i keď by mohlo dať základ celkom slušnej plti! V skutku, veľmi si ho vážim, tohoto môjho brata. O koľko je lepši odo mňa.. Len takú malú smietočku...

Mám?
Nemám?

Alebo som už zabudla, že som mala?