Kedysi som počul, že (silní) chlapi neplačú. Potom som počul pesničku od Elánu... spievali, že "keď muži plačú, je to zlé". A potom... potom som začal učiť náboženstvo v Proseku (blog Krotenie divej zvery) a zistil som, kedy je to fakt nanič...
Ešte predtým som sa naučil, že slzy sú dar. A že je blbosť povedať, že chlapi neplačú. Na druhej strane je to kus pravda... Chlap neplače. Reve. Keď skríkne, je to, ako keď sa žena rozplače. Keď tečú slzy, je to vážne. A keď náhodou nechcú tiecť, je to fakt zlé.
To potom tečú po vnútornej strane líc (ako mi raz povedala jedna veľmi vzácna duša). A neskutočne pália. Nie je to ten strašný pocit malosti a bezmocnosti. Nie je to ani od hanby, že by ma niekto videl. Dokonca to nie je ani zo zlosti. Úprimne: neviem to definovať.
Ale dnes som to zažil. Chcel som plakať ako malé decko a nedalo sa. Nevyšla ani slza. Zasa pri krotení divej zvery... Dnes som nekričal. A ani neplakal. Nevládal som. Aj keď som veľmi chcel... Dnes ma moje zvery zrovnali so zemou. Nenechali ma povedať 2 súvislé vety.
Poslal som ich domov. Najprv jedného extra a keď "výstrahu" nepochopili, poslal som všetkých. Sadol som si do lavice a začal som sa modliť ruženec. Ani som kríž poriadne na seba nespravil, sedeli pri mne. Nadávali jeden druhému, kto robil väščí hurhaj. Potom stíchli. Niekto to nevydržal a odišiel. A niekto sa ospravedlnil... No povedzte, dá sa im neodpustiť? Ako dobre, že tie slzy pália...