V počte kusov: 11. Rozmenené na drobné: dvaja saleziáni, dvaja konventuáli, jeden diecézny kňaz, jedna saleziánka, tri satmárky a dve misionárky lásky.

Roztrúsení sme takmer po celom Albánsku. Don Aurel v Shkodre. Don Pavel v Tirane. Otcovia Jaro a Marek vo Fieri. Sestry Vincenta, Antónia a Beatrix v Bushkashi (provincia Mat). Sestry Rosita a Elizabeta v Elbasane. Sestra Magda v Tale - Bregdet (provincia Lezha) - je to naša "misionárska mama", je tu už 20 rokov. A moja maličkosť v Rreshene.

Kedysi boli v Albánsku ešte ďalší bojovníci: otec Vincent, lazarista v Grude e Re (provincia Shkodra), sestra Elen, saleziánka spolu so sestrou Magdou a sestra Luciana, satmárka. Veríme, že sa časom vrátia. Aspoň na návštevu.

Všetci máme roboty presne toľko, koľko priemerný misionár zvládne. Že koľko to je? Nuž, jeden otec biskup sa ma raz spýtal: "Tomáš, nemáš dar trilokácie? Na bilokáciu sa ťa nepýtam, to je samozrejmé. To tu máme všetci povinné. Ale keby si trilokoval, daj vedieť, zišla by sa pomoc...." Tak, už viete, koľko toho priemerný misionár zvládne? Nie? Nevadí, ani ja. Ale každý deň sa nanovo učím a presviedčam, že zrazu riešim neriešiteľné situácie, zajtrajšie problémy sú vyriešené už včera a naopak a keď náhodou nájdem tisíci dôvod prečo to tu všetko nechať a vrátiť sa, ako na potvoru vždy vyskočí ten jediný, pre ktorý sa oplatí nevzdať sa. Alebo som blázon, alebo je to Prozreteľnosť. Napokon, jedna možnosť nevylučuje druhú.

V celom tom misíjnom kolotoči, v ktorom je absolútna neobyčajnosť šedým priemerom a v ktorom občas túžim (a tuším, že naivne) aspoň po jednom "obyčajnom" dni, sa tak občas zastavíme a stretneme - príde, kto môže. Stretli sme sa aj včera - v Tirane. Taký "slovenský deň". Len tak, byť spolu. Tešiť sa jeden z druhého a každý z každého :)

Stretli sme sa, aby sme sa navzájom povzbudili - ako to povedal don Pavel v kázni: "Ježiš sa nezľakol smrti. Odkázal tej líške, že bude robiť to, čo od neho chce Otec. Preto ani my nemáme dôvod ľakať sa, keď sa nám vyhrážajú, keď nevládzme, keď prídu pokušenia... Stačí plniť Otcovu vôľu."

Bolo nám ako doma. Možno aj preto, že tentokrát boli na stretnutí aj moji rodičia. Naša misionárska rodina mala pri seba tatka a mamku jedného z nás. Už druhýkrát - prvýkrát to boli rodičia sestry Rosity. A to viete, rodičia... tí okrem bryndze, medoviny či slovenského chlebíka prinesú aj kus domova...