Vrcholom putovania po Ukrajine bol pobyt v Kyjevsko-pečerskej lavre, matke všetkých kláštorov v Kyjevskej Rusi založenej v roku 1051. Lavru som navštívil ako pútnik, nie ako turista. Prozreteľnosť ma do nej priviedla akurát na sviatok pečerských svätcov. Ich telá sú pochované v jaskyniach, kde v dávnych dobách prebývali a hľadali kontakt s Bohom. S pohnutím som sa zúčastnil krásnej liturgie a následnej procesie. Osobne som prežil, že Duch Pečorských otcov je tu stále prítomný.
V minulom blogu som písal o slávnej histórii Kyjevskej Rusi, ktorá vychádzala z prijatia kresťanstva a nadviazania na byzantskú kultúru. Po neslávnom ubytovaní v hosteli som mal na pláne a najviac som sa tešil, že hneď ráno navštívim Kyjevsko-pečerskú lavru ako pútnik. Božou prozreteľnosťou som moju púť naplánoval, práve na sviatok Pečerských otcov zo Vzdialených jaskýň. Na druhej strane som mal podvedomú obavu, že to bude príliš zosvetštené prostredie, plné turistov. Niečo podobné som zažil aj so svojimi priateľmi v Lavre Alexandra Nevského v Petrohrade. Boli sme sklamaní z duchovného chladu a komercie.
Kyjevsko-pečerská lavra na vysokom brehu Dnepra (na obrázku vľavo).
Ráno som mal starosti s vybratím peňazí na ubytovanie a kúpením si lístka na metro. Na hlavnej stanici bola v metre nesmierna tlačenica, akurát bola ranná špička. Nasadil som si respirátor, bolo tam telo pri tele, ústa pri ústach. Dav sa veľmi pomaly hýbal, nerešpektoval výzvy z reproduktora, aby ľudia opustili stanicu a hľadali iný vchod do metra. Z metra som vystúpil na stanici Arzenálna, ktorá je 105 metrov pod povrchom, čo je druhá najhlbšia stanica metra na svete. Symbolicky z hlbokej temnoty vystupujem na svetlo, ktoré zažijem v lavre, ale ešte musím prejsť cez temnú minulosť plnú krvi a bolesti. Kráčam cez Park večnej slávy s obeliskom neznámemu vojakovi. Lavru obklopujú rôzne pamätníky smutných udalostí Veľkej vlasteneckej vojny s 10 miliónmi ukrajinských obetí a vedľa budovaný pamätník a múzeum Ukrajinského hladomoru z rokov 1932 až 1933, v ktorom zahynulo niekoľko miliónov ľudí.
Socha Matka Vlasť a Kyjevsko-pečerská lavra na pravom brehu Dnepra.
Kyjevsko-pečerská lavra je zaradené medzi pamiatky UNESCO, lebo tento cudzincami najnavštevovanejší ukrajinský kláštor je duchovným a kultúrnym skvostom. Spočíva na plošine nad strmým brehom Dnepra, asi 5 km od centra Kyjeva. Na začiatku tu boli jaskyne, v ktorých sa usádzali mnísi. Hĺbili ich do mäkkého jemnozrnného pieskovca. Pečerská znamená v starej ruštine jaskynná. Dnes sú jaskyne pospájané do dvoch veľkých celkov – Blízkych a Vzdialených jaskýň – dlhých úzkych podzemných chodieb podobných katakombám. Kláštor dal založiť v roku 1051 knieža Jaroslav Múdry ako centrum kultúry a duchovného života Kyjevskej Rusi. Byzantské knihy sa tu prekladali do cirkevnoslovanského a staroruského jazyka.
Kyjevsko-pečerská lavra (1051) z mosta cez Dneper.
V roku 1240 bol kláštor zničený mongolskými vojskami Batuchána. Obnovený utrpel škody pri rôznych nájazdoch Mongolov, Tatárov i poľsko-litovských vojsk. V roku 1556 skončila veľká rekonštrukcia kláštora po predošlom zničení Tatármi. V roku 1569 sa Poľsko-litovský štát včítane dnešnej Ukrajiny dostal do faktickej nadvlády Poliakov. Tí začali polonizáciu a katolizáciu východnej časti krajiny. Medzníkom bol rok 1596, keď vznikla grécko-katolícka cirkev (Únia), keď sa časť pravoslávnych v Poľsko-litovskej únii pripojila ku katolíckej cirkvi. Mne ako katolíkovi by to malo byť sympatické: „Konečne sa cirkev zjednotila pod pápežom“. Nebolo to však v poriadku, lebo katolizácia pravoslávnych bola často násilná. Nemožno takto narábať s cirkvou, ktorá bola veľmi hrdá, nadväzovala na Byzanciu, považovala sa za nositeľku pravej kresťanskej tradície. Kyjevsko-pečerský kláštor sa stal centrom odporu voči Únii. Katolizácii začali aktívne odolávať vzdelávaním pravoslávnych, tlačením kníh. V Kyjeve sa postupne vytvorila pravoslávna akadémia – vysoká škola, ktorá učila humanitné predmety po vzore katolíckych jezuitských škôl, kde sa vyučovalo v latinčine.
Zvonica a Chrám sv. Antonija a Teodozija. V pozadí Chrám Usnutia presvätej Bohorodičky.
V 18. storočí postavili v Lavre vežu – zvonicu vysokú takmer 100 metrov v barokovom štýle, z ktorej je nádherný výhľad na Kyjev. Ťažké časy zažil kláštorný komplex po boľševickom prevrate. V roku 1930 ho komunistická moc dala zatvoriť a objekt chátral. Komunisti sa snažili viackrát vyviesť ostatky otcov z jaskýň, ale sa to nepodarilo, kone ani autá sa nepohli. Počas vojny utrpel kláštor veľké škody, po vojne čiastočne obnovená Lavra slúžila ako múzeum. Pekne o Lavra nám deťom rozprávala mama, ktorá tu bola počas socializmu na odborárskom zájazde. Po roku 1988 pri príležitosti tisícročia prijatia kresťanstva na Rusi sa Lavra dostala do rúk pravoslávnej cirkvi.
Hlavný Chrám Usnutia presvätej Bohorodičky (1076) prestavaný v štýle ukrajinského baroka (1729).
V dolnej strednej časti chrámu vidno pôvodnú časť kostola, ostatok bol znovu postavený.
Pozlátený ikonostas v Chráme Usnutia presvätej Bohorodičky. Začiatok procesie po liturgii.
Popri pamätníkoch smutných udalostí som do Lavry došiel ešte počas liturgie v Uspenskom chráme. Bola tam veľmi slávnostná atmosféra s výborným speváckym zborom asi bohoslovcov. Po skončení a krátkom príhovore opáta lavry metropolitu Pavla, začala procesia. Povedal som si, že mám dosť času, že chcem zakúsiť, aká je pravoslávna procesia – krestnyj chod. Na vlastné oči som pred pár rokmi videl slávny obraz od Iľju Repina „Krestnyj chod v Kurskoj gubernii“ v Tretiakovskej galérii v Moskve. Zamiešal som sa medzi ľudí ku koncu sprievodu, ktorý sa pohol smerom k Vzdialeným jaskyniam. A vtedy to prišlo, čo som rozumom nechápal. Z nezúčastneného pozorovateľa som sa ocitol v srdci procesie. Pocítil som duchovnú radosť od Boha, akú som už nezažil veľmi veľa rokov.
Ikona svätých pečerských otcov bude nesená v čele procesie.
Procesia smerom k Vzdialeným jaskyniam.
Ukončenie procesie blízko vchodu do Vzdialených jaskýň.
Vrátim sa k zakladateľom Lavry. Za prvotného zakladateľa kláštora sa považuje sv. Antonij (Anton) Pečerský, uctievaný pravoslávnou cirkvou ako „hlava všetkých ruských mníchov“. Jeho život je opisovaný viacerými aj časovo protirečivými legendami. Mníchom sa stal v jednom z kláštorov na hore Athos, potom sa vrátil do Kyjevskej Rusi okolo roku 1050, kde sa usadil na svahu Dnepra v jaskyni, ktorú vykopali možno variažskí obchodníci alebo zbojníci. Mních - pustovník obdarený Božou múdrosťou a skúsenosťami v duchovnom živote priťahoval viacerých žiakov, ktorí ho nasledovali. Začala sa vytvárať mníšska komunita. Antonij vybral opáta (igumena) kláštora a sám sa utiahol do cely v Blízkych jaskyniach. Časom sa mnísi presunuli z jaskýň na povrch, vybudovali chrám nad Ďalekými jaskyňami. Na radu Antonija bol za opáta vymenovaný blízky spolupracovník Teodosij Pečerský. Pre konflikty s kniežaťom musel Antonij ujsť z Kyjeva. Vrátil sa až s vládou nového kniežaťa. Miesto hlavného kamenného chrámu kláštora zasväteného Usnutiu Bohorodičky odobril samotný Antonij.
Vľavo Chrám sv. Antonija a sv. Teodosija (1720) s kláštornou jedálňou (1895), v strede Blízke a vpravo hore Vzdialené jaskyne.
Medzi viac ako 120 svätými mníchmi Lavry treba spomenúť sv. Nestora Kronikára (Letopisca), ktorý napísal najstaršie dejiny slovanských národov Povesť o dávnych časoch (Повесть временных лет). Prvým ruským ikonopiscom a mozajkárom bol sv. Alipij Pečerský. Zrejme bol žiakom byzantských umelcov, ktorí pôsobili v Kyjeve. Žiaľ z jeho tvorby sa zachovali len dve ikony. Nad jednou rakvou v jaskyniach som našiel nápis Sv. Mojsej Uhrín. To meno mi bolo povedomé. Vonkajšia pamäť – internet mi prezradil, že tento Mojžiš Uhorský (983 – 1043) bol jedným z prvých slovenských svätcov. Je uctievaný najmä u gréckokatolíkov a pravoslávnych. Mojsej Uhrín pochádzal z východného Slovenska, mal dramatický život, nakoniec pôsobil v Kyjeve ako mních. Bol vrstovníkov sv. Andreja Svorada a sv. Beňadika. Nad inou rakvou bol nápis Iľja Muromec. Ako sa tu mohol ocitnúť legendárny hrdina z ruských bylín - starodávnych epických piesní o hrdinských a pozoruhodných činoch? Podľa expertíz v roku 1988 a dávnejších podaní sú kosti Iľja Pečerského s veľkou pravdepodobnosťou kosti Iľju Muromca. Na svoju dobu bol veľmi vysoký 177 cm.
Kostol a veža v areáli Vzdialených jaskýň na mieste prvého kláštora.
Vstup do areálu Blízkych jaskýň. Hostina po skončení procesie v areáli Vzdialených jaskýň.
Po duchovne silnej procesii som sa túlal po kláštore. Najviac ma však priťahovali sprístupnené jaskyne, vraj jedinečné na svete. Nebolo v nich veľa ľudí, pútnici už zväčša odišli, tak som tam strávil dlhý čas. Pre niekoho by miesto v podzemí, kde vystavujú vysušené telá umretých bolo morbídne. Na rozdiel od kontroverznej čínskej výstavy vypreparovaných tiel, tieto telá svätých mníchov boli zaodené do rúch, kde trčali len malé časti tiel. Tu som vôbec nemal pocit smútku ako na cintoríne, ale pocit neba, oslávených ľudí. Modlitbou, rozhovorom s nimi, som si vytváral vzťahy so živými svätcami v nebi. Nebo je v jaskyniach prítomné. Dnes sú mi títo ľudia z dávnej histórie blízky, niekedy ich vzývam o pomoc.
Pravoslávna žena sa modlí a prikladá sa k truhle s ostatkami svätého mnícha.
Jaskynný chrám v Blízkych jaskyniach, kde možno obetovať sviecu na úmysel veriaceho.
Vo Vzdialených jaskyniach sa nachádzajú na jednom mieste zhromaždené lebky neznámych mníchov. Jedna z hláv pravdepodobne patrí Svätému Klementovi – rímskemu pápežovi. Ostatky sv. Klementa objavili sv. Konštantín a Metod na Kryme. Časť z nich priniesli na Veľkú Moravu a odtiaľ do Ríma a hlava sa dostala z Krymu do Kyjeva.
Niektoré z lebiek svätcov uvoľňujú olejovitú kvapalinu podobnú na myro, preto ich nazývajú myrotočivé hlavy. Myro sa používa vo východných cirkvách ako posvätný olej na birmovanie. Prvá písomná zmienka o tom, že holé lebky uvoľňujú olej je z roku 1584. Myro za stáročia uzdravilo mnohých z ťažkých chorôb. V 20. rokoch po boľševickej revolúcii lebky prestali uvoľňovať olej. V roku 1988 sa s odobrením najvyšších orgánov Sovietskeho Zväzu konala v celej krajine veľká oslava tisícročia kresťanstva. Po oslavách jedného dňa pribehol za predstaveným kláštora mladý novic, ktorý mal strážiť Vzdialené jaskyne, aj zamknuté lebky. Cez sklenené dvere videl, že jedna hlava zhnedla a pod ňou v nádobe je nejaká kvapalina. Išli to overiť, olejovitá kvapalina vydávala príjemnú vôňu. Zavolali starca, ktorí si pamätal dávnu lavru a ten povedal so slzami v očiach, že je to myro. Zvesť o udalosti sa rýchlo rozšírila, prišli filmári, dokonca i Raisa Gorbačovova, manželka generálneho tajomníka strany. Raisa si osobne prezrela lebku pokrytú myrom, zacítila pozemsky neznámu arómu, rozhodila rukami a obrátila sa k riaditeľovi múzea: „Veniamin Demianovič, je to pravda?“ Riaditeľ už nemohol uniknúť a povedal: „Áno, viete, v kronikách Kyjevsko-pečerskej lavry sa to naozaj spomína. To, čo vidíte, je fakt.“ V múzeu lavry sa za socializmu vysmievali, že mnísi falšovali zázrak a na lebky tajne dávali olej s voňavkou. Viacero vzoriek myra bolo podrobených vedeckému výskumu pod dohľadom troch profesorov. Zistili, že je zložené z vysoko rafinovaných olejov. Neobsahovalo anorganické fosfáty a amónne ióny, čo svedčilo o absencii rozkladných procesov fosfátov a organických látok obsahujúcich dusík. Vo vzorkách bolo od 13 do 73 mg bielkovín na 100 ml. Potrebovali by ultramoderné aparatúry na bližšiu analýzu bielkovín. Je zrejmé, že bielkoviny by sa nezachovali v niekoľko storočných lebkách.
Po krste. Babka kráča do chrámu.
Večer som sa unavený posadil na posteľ, zatelefonoval som manželke a zapisoval som si zážitky. Premýšľal som nad tým, že veľká väčšina svätých mníchov je len z prvých dvoch storočí kláštora. Kryje sa to s obdobím rozkvetu Kyjevskej Rusi, že by mnísi mali na tom zásluhu? Ďakoval som Bohu aj za taký detail, že to bolo dobré, že som dostal túto mini izbu – trochu som sa pripodobnil k mníchovi žijúcemu v cele v jaskyni.
V budúcom rozprávaní sa dotknem objektov súvisiacich s bolestným rozdelením kresťanov na Ukrajine na dve veľké pravoslávne cirkvi a gréckokatolícku cirkev.
