Možno je toho už viac než dosť, ale je potrebné sa presvedčiť, že viacerí zastávame názor, že Cirkev je to miesto, kde sa hovorí pravda o láske Boha a Ježiša Krista.
Dialóg kresťana s príslušníkom akéhokoľvek náboženstva sa musí niesť v duchu lásky. Tam, jedine tam je dôkaz, že v mojom srdci je pravá Božia láska, že beriem svoju vieru skutočne vážne a chápem o čom nás presvedčil Ježiš Kristus, že „Boh je láska“ – „A my, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám. Boh je láska a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.“ (1Jn 4,16)
Nielen láska „hovorená“, ale žitá- táto v našich postojoch musí byť na prvom mieste, jasná – priehľadná. Keď budeme svedčiť o tejto láske v tomto duchu, zabránime hľadajúcim ľuďom mýliť sa, že pre nás kresťanov je dôležitá len vonkajšia forma prejavu náboženstva. Svoju Cirkev potrebujeme prezentovať práve svedectvom lásky, ktorá nás mení, ktorá nás obohacuje a napĺňa všetkým pozitívnym, čo viera prináša.
Je priezračne viditeľné, že svet potrebuje lásku, nádej a radosť, aby kompenzoval všetko to negatívne čo ho obklopuje. Nie je dobré pre ľudstvo, ak sa izoluje od večných právd Boha. Ak neveriaci vidí ako sa medzi sebou nevieme dohodnúť, keď naše diskusie sa obmedzujú len na prijímanie vlastnej pravdy a s takými jasnými výrokmi „s vami nemám čo diskutovať“, ak sa budeme deliť na „ty si horší kresťan“, „ty si v omyle – len moja viera je tá pravá, ty nechápeš čo ti chcel Ježiš Kristus povedať“, miesto toho, aby sme si uvedomili, že nikto nemá právo potierať blížneho a len vlastným príkladom a láskou ho môže presviedčať, ale konečné slovo tu má mať Boh – láska. Láska, nielen podľa Hymnusu lásky, ale zjavená už v stvorenstve Boha. Toto je pravé učenie Cirkvi a keď niekto to prezentuje inak, asi by si mal skúmať svoje srdce.
Dokonalý je len Boh. My sa len usilujeme mu priblížiť a z jeho vôle dosiahnuť zdokonaľovanie našich životov. A preto nesúďme, nekategorizujme, nerozdeľujme a spájajme sa v jednote lásky k Bohu i svojmu blížnemu.
Na záver to, čo pokladám za najdôležitejšie z môjho príspevku:
Jk 1,22-25 A slovo aj uskutočňujte, nebuďte len poslucháčmi, ktorí klamú sami seba. Lebo kto iba počúva slovo a neuskutočňuje ho, podobá sa mužovi, čo si v zrkadle prezerá svoju prirodzenú tvár. Pozrie sa na seba, odíde a hneď zabudne, aký je. Ale kto sa zahľadí do dokonalého zákona slobody a vytrvá, kto nie je zábudlivý poslucháč, ale uskutočňovateľ diela, ten bude blahoslavený pre svoje skutky.
