Tomáš Kuník otvoril zaujímavú tému. Prikladám článok Jozefa Krišandu.

"Do kelu aj s celibátom!" Napadla ma raz táto vtieravá myšlienka, keď som kľačal nadránom pred záchodovou misou a retrospektívne som si obzeral svoj jedálny lístok v šalátovom vydaní. Oči som mal zaliate slzami, ako už býva zvykom pri podobných napínavých akciách a predstavoval som si, ako by mi dobre padla šálka horkého čaju. Och ja neskúsený; nechal som rýchlo schladiť sáčkovú polievku a na druhý deň som ju skonzumoval. Toto bol jeden z mála záchvevov duše, keď som pociťoval potrebu pri sebe niekoho mať, kto by mi podal aspoň sódu bikarbónu v mojej opustenosti, keď mi bolo zle. Pred vstupom do kňazského seminára som bol rozhodnutý, že chcem žiť sám, ale vo vzťahu k iným spolubratom som zdieľal názor, že celibát by mal byť dobrovoľný. Teraz už tento názor nezdieľam, lebo som pochopil, že je to dar a veľká hodnota, ktorá je niekedy spojená s bolesťou a obetou. V žalme sa však píše: „Zhromaždite mi mojich svätých, čo zmluvu so mnou spečatili obetou.“ /Ž 50, 5/. Zmluva s Bohom sa spečaťuje obetou podobne ako zmluva medzi manželmi. Cirkev sa vraj otriasa v základoch kvôli celibátu. Ja osobne mám pocit, že to asi slabne distribúcia niektorých periodík a preto potrebujú aj štipľavejšie články, ktoré zvýšia ich predajaschopnosť. Ako kňaz sa pozerám s väčším pochopením a bez suverénneho pohŕdania na poklesky mojich spolubratov v tejto oblasti ak je za tým kríza a nie egocentrizmus, ktorý ublíži iným. To však neznamená, že to schvaľujem, ale cítim rešpekt vo vzťahu k svojmu kňazstvu. Viem si veľmi dobre predstaviť čo sú to pre kňaza pocity opustenosti, pocity zbytočnosti a predstavy, že v tej zlatej klietke/ v manželstve/ ma nebude čakať studená fara, nepripravená večera a neumytý riad. Viem si dobre predstaviť, aké to je, keď odchádzajú príbuzní do večnosti a kňaz – človek zostane niekedy opustený aj medzi ľuďmi.

Aké mám pocity, keď spolubrat nechá niekedy pastoráciu ? Asi ako šofér, ktorému zahynie kamarát pri autonehode. Je mu ľúto za kamarátom, ale zároveň si uvedomuje vážnosť a zodpovednosť svojho povolania, čo však neznamená, že prestane šoférovať.

Z pastoračnej praxe vieme, že aj samota má svoje čaro a nie je to to isté čo opustenosť. Ako je náročné pre muža stretnúť dobrú ženu, tak je náročné pre kňaza nájsť dobrú gazdinku. Preto mnohí kňazi žijú sami, nemajú gazdinku, ale majú zaručený pokoj na fare a väčší pokoj vo farnosti.

            Bez ženy žijem preto, aby som mal ženy vo väčšej úcte a aj tak trochu zidealizované; na čo niekedy aj doplácame. Nemám svoje deti, aby som mal trpezlivosť s deťmi, ktoré sú cudzie, ale mám ich rád ako svoje vlastné. Som rád, že sa môžem s každou ženou a dievčaťom porozprávať podľa potreby a nemusím sa báť, že ma bude doma čakať žiarlivá ženička napálená ako CD –ečko. Keď si niekedy viac uvedomujem krásu dievčat a žien ako obvykle, ďakujem Pánu Bohu, že nie som teplý. Prepáčte! Ináč sexuálne orientovaný! Uvedomujem si, že som muž – nie však samec a preto môj celibát má hodnotu pred Bohom. Takto môžem solidarizovať so starými a opustenými, ktorí vychovali veľa detí. Môžem solidarizovať s tými, ktorým sa rozpadlo manželstvo a sú nútení žiť čisto a osamotene. Uvedomujem si, že manželstvo nie je len o telesnej láske, ale aj o deťoch , o obeti, zvadách a o sklamaniach, ktoré bolia. Podľa môjho názoru je pre manželov ťažšie zachovávať sexuálnu disciplínu ako pre nás, ktorí žijeme v celibáte. Je rozhodne jednoduchšie túliť sa ku chladnej stene ako ku frigidnej žene. My kňazi, nasledujúc Krista – Spasiteľa môžeme často dostať syndróm spasiteľstva. Je to niečo krásne, ale niekedy to môže zostať v nesprávnej rovine. Ženy, ktorá má pokazený život sa ujme kňaz – muž, ale nie kňaz – otec a brat, a namiesto toho aby žene pomohol, tak si život pokazí sám a jej ešte viac. Veľmi mi to pripomína baladu od Janka Kráľa ; Zakliata panna vo Váhu a divný Janko. Aj my si niekedy myslíme, že ak sa budeme pastoračne venovať iba jednej žene, že jej tým pomôžeme, keď sa vrhneme do problémov ako Janko do rozbúrených vĺn Váhu vo vidine úspešnej záchrany; kde sa nakoniec utopil. Niektorým kňazom chýba skúsenosť zo života vo svete a na pracoviskách  medzi ľuďmi a tak je život mimo kňazstva pre nich zidealizovaným lákadlom ako pohanské chrámy Kanaánčanov pre Izraelitov. Je náročné byť záhradníkom a nemôcť si odtrhnúť kvet. Ale záhradník to dokáže, keď nebude myslieť na seba a bude mať rád kvety. Najviac zaujímajú vzťahy kňazov k ženám tých ľudí, ktorí žili v minulosti nemravne, pričom to hraničilo niekedy s kriminalitou. Teraz, keď už pudy a údy tak trochu nevládzu a rozum ešte tak rád pamätá, potrebujú si obhájiť svoju ľahkoodetú minulosť. Preto veľmi radi pranierujú kňazov a nevedia si predstaviť iný vzťah medzi kňazom a ženou ako  ľúbostný. Média a časopisy, ktoré veľmi radi zobrazujú úbohé ženy – nemajú na šaty; sa v týchto príbehoch vyžívajú, aby si takisto obhájili ” kvalitu ” toho, čo vydávajú. Celibát charakterizujú ako veľmi nehumánny a nanútený spôsob života. Keď však pozorujem veľmi ťažké povahy niektorých žien, neberiem to ako nejaký brutálny zásah do môjho života. Niektoré povahy žien a dievčat sú pre mňa pri všetkých ideáloch o ženskej dobrote a nežnosti aktívnou posilou v celibáte.

Celibát je valuta s ktorou sa oháňam pred Pánom Bohom, keď prosím za trpiacich ľudí. Život to nie je len on a ona, večne vysmiati ako v jehovistických časopisoch. Život je o niečom inom. Je to o kamarátovi, ktorý zomiera na rakovinu a chce žiť. Je to o dieťatku, ktoré vdýchlo cudzí predmet a je v kritickom stave. Je to o mladej mamičke, ktorá je napojená na prístroje. Je to o starenke, ktorá vychovala veľa detí a teraz je opustená. Toto je život, to sú problémy  a nie to, že nemám ženu, ktorá by aj tak prišla pri mne o nervy. Celibát je náročný, ale praktický štýl pre kňaza, ktorý chce pracovať s ľuďmi a ktorý chce mať každého rád. Je to traumatizujúci štýl života pre kňaza, ktorý celibát neprijíma, do kňazstva vstupoval pod tlakom prostredia a stáva sa zamestnancom miestnej Cirkvi. Ako Jefteho dcéra oplakávala svoje panenstvo vďaka nerozvážnemu otcovmu sľubu / Sdc 12 kap./, tak môže kňaz niekedy oplakávať svoj celibát vďaka nerozvážnym sľubom svojich rodičov, ktorí ”rozhodli”, že ich syn bude kňazom.

            V médiách nás niekedy predstavujú, ako schizofrenické osoby, ktoré v kúte fary masturbujú a div neobjímajú stĺpy pouličného osvetlenia, keď vidia pekné ženy. Neviem, v akom rozsahu sa vyskytuje tento hriech masturbácie u kňazov, ale určite viem, že masturbujú aj mnohí ženatí muži, ktorí majú pekné manželky. Pijú aj ženatí muži, a títo ”šťastní” ženatí muži si niekedy aj siahajú na život. Určite to robia od ”šťastia”.

Ježiš sa ženám nevyhýbal a preto je dobré, ak aj kňaz pestuje čisté priateľstvá s rozumnými dievčatami. Takto sa uchráni extrému, že ho vystrelí ako z praku do problémov a zároveň si prestane idealizovať sestry v Kristu. Bude triezvejšie vnímať svet a to mu pomôže v krízach. Pes, ktorý hľadá muníciu nesmie hrabať – aké brutálne, ale aký je ten psík užitočný! Aj kňaz, ktorý žije v celibáte si už nemôže dovoliť to, čo slobodný človek. Už si nemôže dovoliť veľmi dávať svoju citovú náklonnosť najavo. Zo strany dievčat to môže byť zle pochopené a v ňom to môže prebudiť sily, ktoré sám nezvládne. Vo vzťahu k deťom bude budiť podozrenie z pedofílie a je tu veľké riziko, pretože z miláčikov pánov farárov nám rastú niekedy najväčší chuligáni. Mnohým ženám, ktoré by chceli vidieť ženatých kňazov by som odporúčal týždenný pobyt na farskom úrade v čase, keď je kňaz plne vyťažený a keď má na fare hromadu detí. Veľmi rýchlo by vytriezveli zo svojich rodinno – idylických predstáv. Verte mi, dlho som uvažoval, či mám ”otvoriť túto kapitolu”o celibáte.        Celibát jednoducho provokuje. Provokuje hypersexuálov a provokuje aj ženy, ktoré si myslia, že každý muž je samec a bez sexu neprežije. Celibát je niekedy kritizovaný tými, čo nie sú kňazi a niekedy je kritizovaný v periodikách tými kňazmi, ktorí ho porušili. To je však podobné, ako keď sa zlodej vyjadrí k farmárskemu zákonu. Viem, že som toho ako kńaz ešte veľa nepreskákal, ale myslím si, že bolo dobré vyjadriť sa k tejto otázke, kým som mladý a po oholení, a umytí krajší.

            Celibát je dar. O dar treba prosiť a treba si ho vážiť. Vďaka nezodpovednosti môže človek stratiť aj veľké dary. S Božou pomocou si dar celibátu môže kňaz zachovať aj napriek tomu, že je uložený v hlinenej nádobe. Hoci som sa pred vami tak riskantne obnažil, prosím dobrého Pána Boha, aby som si mohol tento dar uchovať. Nie kvôli sebe, ale kvôli tým, pre ktorých som poslaný a ktorí mi dávajú zmysel, prečo som kňazom, prečo sa obetujem a prečo žijem v celibáte.

                                                                                              Jozef Krišanda, katolícky kňaz

Slovo zo srdca, ročník VIII., č. 5, november 200, s.: 8, 9

Text k snímke:  Niektorí z vás mi vyčítali, že sa vyhýbam ostatným a som opitý vlastnou samotou. Vraveli ste: „Radí sa so stromami v lese, nie však s ľuďmi. Sedí sám na vrcholci hory a hľadí do údolia na naše mesto.” Je pravda, že som vystupoval na horu a vyhľadával opustené miesta. Ako ináč by som vás mohol vidieť, ak nie z veľkej výšky alebo z veľkej diaľky?          Prorok / Chalíl Džibrán