Rozpoltenosť naša každodenná

„Tu ťa budem sobášiť a nehľadaj si dievča odtiaľ!'' Nezabudnem pripomenúť niektorým mládencom, keď stoja pred kostolom a ja robím výkrop so svätenou vodou a musím priznať, že na tvárach takých jedincoch veľa svätenou vodou nešetrím.

Už si potom predstavujem v rozbúrenom  kňazskom duchu a vlajúcom rúchu, ako kostolný stresovač kľačí pred múrikom chrbtom k oltáru a prisahá svojej vyvolenej a z obradu vykoľajenej: „Tu pred »bľachou« kostolného múra prisahám, že svoj manželský sľub dodržím. Tak mi k tomu náboženský laxizmus pomáhaj." Ej, to by si zgustli bulvárne periodiká na takejto netradičnej forme sobáša. Takže medzi ľudí do kostola nie, ale urobiť divadlo pre okolie, to áno! V Písme sa však píše: „Daj si pozor na svoje kroky, keď ideš do domu Božieho. Pristúp čím bližšie, aby si počul - veď je to (cennejšia) obeta ako dar pochabých, lebo takí ani nevedia, že si počínajú zle" (Kaz 4,17). Och, kiež by vonku pred kostolom stáli iba mamičky s rotujúcimi deťmi, ľudia zo zdravotných dôvodov a tí, ktorí sa tam naozaj nezmestili.

Istá kresťanská sekta, ktorá funguje na náboženskom trhu, razí líniu: „Ježiš nikdy nechodil do kostola!" Do tých našich kostolov samozrejme nechodil, lebo ešte nestáli. Chodil však do synagógy a do jeruzalemského chrámu. Hádam, mi nechce niekto povedať, že to   neboli   miesta, kde sa stretávali ľudia navzájom a kde sa stretávali s Bohom pri čítaní Písma a modlitbe! Sám Ježiš sa priznal pred veľkňazom: „Ja som verejne hovoril svetu. Vždy som učil v synagóge a v chráme, kde sa schádzajú všetci Židia a nič som nehovoril tajne" (Jn 17, 20). Ku cti nám slúži, že kostoly sú stále miestami, ktoré majú svoju hodnotu a kultúrnu úroveň a že aj sekularizovaní ľudia túžia byť sobášení v kostole, lebo je to krajšie. Viem, že takýto argument privádza žič prepracovaného kňaza do varu, ale je to pozitívum, na ktoré môžeme byť právom hrdí. Izolácia od kostola je izoláciou od ľudí, s ktorými sa tam stretávame, aj od ľudí, ktorí sú nám nepríjemní. Vďaka tomu sa ešte viac sťahujeme do ulity a unikáme človek pred človekom. Stávame sa zakomplexovanými. Vidieť to už aj na deťoch, že sa nevedia pozdraviť, len s hlavou medzi ramenami ignorujú prítomnosť dospelého človeka, aj učiteľa či kňaza.

Kostol si však vyžaduje starostlivosť ako každý dom a častokrát je to na pleciach niekoľkých nadšencov, či skôr šialencov, ktorí popri domácich povinnostiach musia zvládať organizáciu prác okolo kostola. Vo vzťahu ku kostolu sme niekedy pokryteckí. Upratovať to nie, prispieť na kostol to nie! Ohundrať každý halier investície to áno! Predsa treba vnúčatám na petardy, nám na Plus 7dní a puberťákom na mobily Týmto som nechcel podceňovať sociálnu otázku mnohých veriacich. O kostoly sa nám zväčša starajú chudobní a štedrí ľudia a nie bohatí a lakomí. Ak dôjde k sobášu, ani jeden kvietok nesmie byť zvädnutý. Paráda musí byť ako v kráľovskom paláci. Farár musí kázať krátko, lebo tanečníkov už svrbia nohy a cicavcov hrdlá. Nevesta musí byť „in" a ženích Ing. Traja kameramani sa musia vzájomne zaplietať do káblov a konečne po sobáši môžu popriať snúbencom preparátmi vopred zaistenú bezdetnú budúcnosť.

Pri pohrebe sa zrazu z nepraktizujúceho kresťana stáva ten, ktorý kedysi aj miništroval a keď ho krstili málo plakal, a preto si zaslúži, aby jeho rakva nebola pred kostolom, kde bolo jeho stále miesto niekoľkokrát do roka, ale priam na oltári. Pričom kňaz musí v kázni zahájiť proces blahorečenia človeka, ktorý iným robil zo života peklo a teraz určite asertívne klope na nebeskú bránu a dožaduje sa toho, o čo nestál na svojej pozemskej púti. Je jasné, že som to napísal trochu drsne, ale potrebujeme byť voči sebe úprimní!

Nie sú mi príjemní ľudia, ktorí poznajú iba imperatív - daj! A nepoznajú aj také slová ako ďakujem a prosím. Ak Cirkev poskytne a umožní lacnejšie vzdelanie to dobre padne všetkým, aj neveriacim a proticirkevne orientovaným. Pričom sú mnohé školy len v rozbehu a prirodzene celý systém má svoje detské choroby. Avšak pri pohovoroch je nedovolené pýtať sa na vierovyznanie. Je prísne zakázané rozprávať sa o vieroyznaní. Však by mohlo dôjsť k duchovnej výmene a to by znamenalo šírenie viery. Ľudia moji, pre patologické a vytunelované Slovensko vás prosím, zatajujte svoju vieru, tak ako váhu a vek! Nesmiete vyrušovať tých, ktorí žijú polovičný život kresťana kanárika (je rôznofarebné orientovaný). Ukrývajte kríže, veď kto sa chce stresovať pri pohľade na „chlapa z kríža". Ak sa v médiách urobí kvalitná reklama, tak my kresťania budeme ochotní na krkoch nosiť aj sušené žaby, ak nám povedia, že je to in a že to dodáva veľa životnej energie. Znamenia, v ktorých sme narodení, nám nahrádzajú na krkoch krížiky a iné kresťanské symboly. Zase ľudia, ktorí sa nestotožňujú s praktickým kresťanstvom nosia viditeľné kríže, hoci sa Kristovi neklaňajú a v autách ružence, ktoré sa nemodlia. Teším sa, že sa opäť na trhu objavujú rybky, starobilý symbol Krista, ktorý užívali v minulosti prenasledovaní kresťania. Už ich mám aj na aute nalepené. Neviem, si predstaviť, že by som mal miesto nich nalepene krížiky. To by bola provokácia pre nábožensky vysporiadaných - aspoň do prvej ťažkej choroby -a pre diskriminovaných ateistov a liberálov Je mi ľúto pri pohľade na blší syndróm, ktorý pozorujem vo vzťahu k Cirkvi. Skladá sa z troch fáz: 1. fáza - poriadne nacicať. 2. fáza - niečo po sebe zanechať. 3. fáza - odskočiť. Pri prvej fáze sa maximálne profituje na tom, čo ponúka Cirkev ľudskej spoločnosti. Vzdelanie, kariéru, postavenie, krásne slávnosti nádherne akcie pripadne hostiny, a tak nalej (atnl). Potom treba Cirkev pošpiniť pred okolím, aby sa z nej ľahšie odchádzalo. Jednoducho niekomu niečo sadlo na nos a kňazom pred odchodom z Cirkvi väčšinou na kolená. Potom nasleduje odskok, aby si večne nespokojní prehĺbili svoju patológiu duše a opäť boli niekde inde nespokojní. Blší syndróm najlepšie pochopia často dohryzení blchami. Neviem prečo, ale mám pocit, že som sa opakoval, preto m nabudúce pripravím niečo originálnejšie -niečo in.

Jozef Krišanda, katolícky kňaz