Mám veľa rokov. Alebo aspoň dosť. Hodnoty sa menia. A ja chcem písať o tom, čo som už raz začala- že hodnotou , hodnou vďaky je i choroba.

Začalo to v januári po hektických vianočných "prázdninách". Bolelo ma všetko od hltana až na koniec. Lekári- traja a sestričky sa so mnou natrápili...ale aj pri podozrení na zlé veci dokázali povzbudiť. Absolvovala som možno dve desiatky vyšetrení, naužívala sa možno za menšie vrece liekov. Bolesť, tam zväčša dokážam zaťať zuby, ale ak príde slabosť a únava....je zle.

   Navyše sa nahnevala moja obľúbená sestrička. Za to, že som v náhlosti. akú som potrebovala, využila službu inej. Ospravedlňovanie nemalo konca kraja- teda z mojej strany. Ale slov: "už sa nehnevám" som sa nedožila sedem mesiacov.

   Za ten čas som spoznala neznámych ochotných ľudí, ale aj tkých, ktorých som poznala a nebolo by mi nikdy napadlo, že by boli ochotní pomôcť, ba poslúžiť. Z blízkych priateľov to okrem kňaza, ktorý ma navštevoval a nosil mi eucharistiu, nebol nik.

   Pritom, že som sa trápila pre neodpustenie, sa stalo veľa zvláštneho. Ľudia mi zadovážili náročnejšie nákupy, pomohli s jarným upratovaním, zariadili veľkonočný pobyt u rehoľných sestier, pomohli pri menších rekonštrukčných prácach v byte.....

   A ja som to všetko nevnímala, ani ke´d som konečne držala v ruke fascikel lekárskych správ, že nálezy sú negatívne a liečba veľmi úspešná. Bolesti postupne utíchali.

   Nasledovali osemdňové prísne uzavreté duchovné cvičenia. Krásne prostredie, ticho, príjemné počasie a mnoho modlitby, meditácie a pozorovania prírody ma postavili na nohy.  Po niekoľkých dňoch koniec prázdnin a možnosť stráviť ich zvyšok s mojim spoločenstvom v Slovenskom raji a bývať v blízkosti svätyne Božieho Milosrdenstva.

   Zafixoval sa mi každý kvietok, halúzka, slovo exercitátora a milé gesto priateliek....chodila som takrečeno "s otvorenými očami v Božej prírode".

   Bála som sa návratu domov, ako sa všetko vráti do starých koľají a.....

   Nevrátilo sa. Síce sa nestalo hodinu ani dve po štrknutí kľúčmi, ale o niekoľko dní som privítala moju "pohnevanú" s kytičkou...zatiaľ si nechcela ísť sadnúť....vraj nemá čas, veľa práce, navyše zber úrody v záhrade....ale zbližovacie manévre sa zhusťovali ....rodinka a ja slávime tak väčšinou v jeseni...... a prišiel mier. Takmer niet čo dodať, keby som sa nebola priznala, že tam, kde cez stenu susedíme hlavami, išlo každé ráno požehnanie a modlitba. Poradil mi to môj dobrý duchovný otec. Nechcelo sa mi veľmi priznať, vyzeralo by to na chválenie, keby som nebola počula od  druhej strany:  a my, keď sme išli spať, sme ti veľmi často želali dobrú noc a nech Ťa Pán Boh opatruje,,,,,,,,,,,

A tým tento prostý ľudský príbeh, ktorý mohol trvať kratšie, končí. Ale len Pán vie, prečo trval tak dlho, načo je to dobré. Nuž moje Deo Gratias jeo tomto.