Kresťan má rásť vo viere, Má to byť na ňom vidno, že žije autentickú vieru v Boha. Je potrebná formácia.

Ani kresťania nerastú z vody dažďa. Musia sa veci viery učiť, musia nadobúdať vedomosti, konkrétne skúsenosti viery osobne a aj od iných ľudí, ktorí sú upevnení v živote s Kristom a na ktorých živote je vidno účinky Ducha svätého. Majú nimi byť kňazi, rehoľné osoby ale aj laici, o ktorých toto možno skonštatovať. A majú samozrejme aj sami osobne žiť životom z viery v Boha, ktorý je odlišný od "troška života s Bohom" v nedeľu, alebo raz za čas.

Čo je formácia?

Je pozvaním rásť. Je výzvou na zmenu. Je úlohou. Je odpoveďou na lásku Boha.

Je to práca na sebe, práca pre iných,  s inými.

Je prácou na osobnom raste v spoločenstve veriacich, pod vedením Ducha svätého.

Je to práca na stavbe a budovaní charakteru Božieho človeka, patriaceho Bohu a iným.

Je to štúdium, práca,  služba, dávanie sa.

Je to zdieľanie sa ľudí, ktorí vedia, komu uverili a podľa toho žijú, ktorí sa delia s inými o dary, ktoré bez akejkoľvek zásluhy dostali.

Je to služba sebe, iným, svetu.

Je to rozmnožovanie talentov, je to darovanie seba iným, je to zdieľanie spoločného ľudského údelu na tejto zemi, kým vojdeme do večnosti.

"Nebojme sa!" JPII.

Pápež často opakoval túto vetu. Hovoril ju všetkým, ľudu Božiemu. Adresoval ju  hlavne mladým, ktorí sú budúcnosťou, lebo vedel, že strach znemožní rast vo viere a prekazí zrelosť viery.

+

Kresťania, ktorí sú pevní vo viere, musia rásť, aby mohli slúžiť iným.Kresťan nemá mať strach. Je chrám Ducha svätého.

Majú na zreteli osobný rast a zrenie vo viere, život z viery. O ten sa musia snažiť osobnou iniciatívou, lebo dnes im nikto nenaservíruje hotové riešenie a dnes to nie je o nás bez nás. Dnes rozhodujeme o sebe my sami. Ja rozhodujem, že chcem rásť a ja hľadám spôsoby a možnosti, ako to môžem urobiť, Ja to potrebujem. A nie sme v tom sami. Máme Ducha svätého a sú tu aj ľudia, ktorých nám posiela. Musíme len vedieť spoznať, ako ma Boh vedie a ako to môžem osobne vo viere žiť.

Kristus je tu ale kde sme my? Duch svätý hovorí a chce viesť ale nik nepočúva (nepočuje?) Chce konať so mnou, cezo mňa, ja však neviem, ako konať s ním...

Viem, kde stojím vo viere ja osobne? Viem, kde je môj brat? Viem, kde nájdem radu, odpoveď na otázky? Je mi jasné, kedy ísť za kňazom po radu a kedy pre to, aby som poskytol službu ja jemu?

Viem že mám zodpovednosť za moju vieru? - ak nerastie moja viera, zakrpatieva, zomiera. Nemôžem dávať svedectvo, nemôžem žiť vieru.

Viem, že mám spoluzodpovednosť za moju farnosť? - aká je moja viera, také sú moje skutky viery aj vo farnosti. Ako môžem byť na úžitok mojej farnosti, ak iba konzumujem, čo mi tam dajú (kázeň, spoločenstvo veriacich) ale ja sán nedávam nič? Ako môžem podporiť kňaza farnosti, ak ani neviem, že ho mám podporiť a v čom?

Kresťania, ktorí už zrejú vo viere, majú v obzore aj službu bratom a sestrám, ku ktorej sú volaní, je ich povinnosťou! a sú ovocím viery, kedy sa ich viera stáva skutkom, službou a zdieľaním. Aj to je ohlasovanie Evanjelia, to je život z viery, ktorý pomôže mnohým.

Je to ďalej aj osobný život modlitby, očisťovanie sa od nánosov "svetského ducha", od povrchnosti vzťahu k Bohu a k ľuďom, k sebe samému,

Je potrebné vzdať sa toho, vziať si jednoducho niečo, čo je práve poruke, miesto Boha. Napríklad brať si to, čo mi práve ponúka reklama alebo televízor, miesto toho, čo si mám ísť vziať pred svätostánok, na púť alebo na stretko. Alebo robiť niečo. miesto toho, čo by som mal, čo je potrebné, nutné. Každý spozná, vo svedomí, o čom je reč.

Je to aj očistenie sa  a od nezáujmu o skutočné hodnoty viery, ktoré si musím vyhľadať, vypýtať od Boha, vypracovať, premeditovať a prehodnotiť pred Bohom, prípadne v rozhovore s bratom, sestrou, s kňazom a podobne. Je to odmietanie toho, čo jednoducho nepatrí do života viery s cieľom vlastniť poklady od Otca, ktoré ležia na chodníku pripravené na prijatie. Lebo milosti Pánovej plná je zem...Nemôžem hovoriť, že mi nedali - ja som si nevzal, ja som si nepýtal! To je rozdiel.

Mnohí ľudia dnes hľadajú v živote zmysel, nenachádzajú ho a tápajú okolo seba. Mnohí  zbytočne trpia lebo nevedia ako žiť. Mnohí z nich sa stratia v obrovskom množstve ponúk "kadečoho", nevedia si vybrať a nemajú odvahu vyskúžať nové. Žiaľ  podobne je to aj u nás, katolíkov. Nesmieme poškuľovať po "svetskom" poklade, máme vzácnejší a omnoho drahší! Nemáme robiť kompromisy so svetom, lebo riskujeme stratu sily vo viere! Nemôžeme mať Boha aj mamonu. Jeden alebo druhé...

Ak robíme kompromisy, strácame silu. Nemáme silu viery. Môžeme aj stratiť vieru... To nie je iba také rozprávanie, to je skutočnosť. Preto je mnoho veriacich bez sily viery... Preto je Cirkev tak slabá  preto dostáva rany... Je to aj naša vec!

Mnohí z nás zostanú kdesi na povrchu toho, čo sa naučili a nehýbu sa ďalej. Viera zostane bez účinku. Viď: http://www.mojakomunita.sk/web/klaudia.kubekov/blog/-/blogs/viera-ktora-vedie-nikam-nevedie

Kresťan ako jednotlivec spoločenstva veriacich by ma vedieť, že život postavený na viere v Boha je potrebné formovať, upevňovať aby mohol byť účinný. Potrebuje osobnú formáciu. Vzdelávanie sa vo viere, skúsenosti viery, výmenu skúseností viery s inými kresťanmi vo vzťahoch - život v spoločenstve iných kresťanov. Kresťan musí rásť a zrieť, aby mohol odovzdávať vieru iným. Aby mohol svedčiť životom, aby vedel slúžiť bratom a sestrám, deťom, mladým a pod. Tak použije vieru na svedectvo života a na službu iným, ku ktorej je povolaný každý z nás.

Ak nebudeme rásť, viera sa nemôže šíriť, chýbajú skutky a nie sú spoločenstvá. Chradnú rodiny, Duch svätý mlčí a duch sveta huláka...

Ak nebudeme rásť, hynieme.

Kresťania, ktorí aj majú vedomosti a skúsenosti života viery, mnohokrát nevedia, ako ich dávať ďalej. Sú neistí, neveria tomu, že majú úlohu ohlasovať a viesť iných vo svojom okolí, v rodine a pod. Mnohokrát zlyhá ohlasovanie už vo vlastnej rodine. Nemôžeme nikoho nútiť k modlitbe, k viere, a ak som ja pevný vo viere, viem, čo môžem robiť, ako môžem vhodne viesť iného, brata, sestru, dieťa, manžela, manželku...Nepomôže násilie, ani zbožné chcenie, dnes máme zodpovednosť a máme možnosti, máme iné prostriedky. Máme rozum a vieru v Boha. Prosím Boha o múdrosť v tej veci, aby On povedal, ako môžem viesť moju rodinu...ako svedčiť mojim najbližším, ako mojim deťom, ktoré prestávajú chodiť do kostola atď. Spoločenstvá rodín nie súpovinné, sú možnosťou. jednou z mnohých. Majú skutočne význam v živote jednotlivých rodín. Sú dôležité. Bez nich sa rodina nielen uzatvára do individuality, ale chýba jej to, čo by získala vo vzťahu s inou rodinou. Chýba výmena skúseností s inými rodinami, ktoré majú podobné otázky v dennom živote, podobné témy pri výchove seba i ratolestí, život v manželstve a podobné.

Kňazi majú mnohé povinnosti, ktoré im určujú robiť to podstatné. Služba sv. omše pre nás  a s nami, spovedanie, vysluhovanie sviatostí krstu, prvého prijatia Eucharistie a mnohé iné. Nemôžeme od nich žiadať to, aby nám dávali školenia a kurzy, aj keď to mnohí robia - vďaka im! My máme byť oporou kňazom a nie len opačne. Aby farnosť dávala plody života viery, má mať kresťanov, ktorí vieru žijú. Nie je to "iba" chodenie na omše a spoveď. Nie je to iba konzumovanie - prvé prijatie Eucharistie, birmovka, sobáš atď. Je to aj dávanie seba iným v tomto spoločenstve. Ako to  robiť, k tomu sa ešte vrátim inde.

Milí kresťania!

Je rad na nás! Netreba sa báť. Všetko potrebné už máme. Máme vieru v Boha. Je s nami Pán, účinkuje Duch svätý. Poklady ležia na ceste.pripravené pre použitie. Len si ich treba vziať! Ako na to?

Blog bude pokračovať. Bude akoby pomocnou rukou, budú tu uvedené niektoré témy, tipy z vlastných zdrojov, z iných stránok a z farností, ktoré poskytujú potrebné zdroje a podobne.

Bude potrebná vlastná iniciatíva. každý pre seba a potom, čím skôr pre iných, aby sa množili skutky viery, lebo bez nich už viete, je viera mŕtva a neúčinná,

Nebude to jednoduché, je to práca. Práca na sebe, práca s inými. Odmenou je však nebo na zemi. Môžeme ho mať.

Môže vzniknúť dobré dielo. Záleží od nás, aké bude. Malinké, lebo nerastieme, alebo veľké, mocné, lebo je Božie. Záleží na každom z nás. Je nás veľa. Máme dary. Musíme ich množiť, dať ich iným, inak stratia hodnotu. Ak nám chýýbajú dary, pýtajme si od Boha! Dá nám mieru plnú...

Sme zasadení vo viere, potrebujeme rásť a dávať iným, čo bolo dané nám. Každý dáva podľa toho, čo dostal. To, čo má, čo vie a čo môže.

Sme povolaní rásť vo viere a prinášať ovocie viery - skutky viery. 

Sme povolaní budovať seba, svoje rodiny, spoločenstvá, farnosti, obce, dediny, mestá, svet.

My, kresťania, máme pomáhať našim kňazom, nie iba naopak, stále od nich niečo chcieť. Môžeme žiť život vo viere -  ako deti vo viere, alebo ako zrelí vo viere. Je to naša voľba.

Sme povolaní ísť - von zo seba, k iným, do skupín ľudí, do rodín, do farností, do spoločenstiev, do celého sveta a ohlasovať Evanjelium životom a skutkami viery!

Slová pápeža Františka I. to potvrdzujú: "Všetci kresťania majú povinnosť odovzdávať vieru s odvahou."

Nech nám pomáha Duch svätý, nech žehná naše úsilie a nech nám dá rast vo viere, silu skutkov viery aby sme sa stali požehnaním pre iných. Nech nás Duch svätý naplní a posilní požehnaním a nech oživí našu vieru, ktorá už je v nás a ktorá koná zázraky! Amen!

Pokračovanie na blogu "Formácia kresťana" na budúce. Teším sa na zdieľanie, aj na komentáre alebo otázky od vás!

Chvála Kristovi a Márii!

+

Možno zaujme: http://mojakomunita.sk/web/newfame/blog/-/blogs/apostolat:-1-osobna-formacia-krestana