Moje svedectvo z tejto soboty...

Začal sa nám rok viery. Tešila som sa z jeho otvorenia. Rok, ktorý však nemá byť iba rokom. Rok, ktorý ma v našich srdciach a životoch byť stále aktuálny a prítomný.

Takže rok viery. No ja som si hneď túto sobotu mala možnosť vyskúšať silu mojej viery. Silu viery v lásku a nesmierne milosrdenstvo. Silu viery v tom, že môj Pán počúva modlitby hriešnikov a pomáha. Skončila som na urgentnom príjme. Nie však so sebou samou, ale s mojou starou maminkou. Tri hodiny jej bolo zle, až som sa zobudila. Prišla som a to už stres bol u nás v bode mrazu. Automaticky sa volala záchranka. V tom momente som vypla. Nevnímala som okolie. Zavolala som záchranku a pri starej mame nechala moju maminku. Sadla si do čiernej izby a pozerala do tmy. Jediné, čo sa mi hrnulo na pery boli slová: " Bože môj, moja láska pomôž prosím." A tak som sedela v tme a opakovala tie isté slová- dookola. Zrazu počujem z kuchyne moje meno. To medzi časom prišla záchranka. Vraj mám ísť so starou maminkou do nemocnice. ja. Ostatní nemôžu. Musia ísť do práce. Obliekla som sa rýchlosťou akou asi ešte nikdy v živote. Nastúpila som do sanitky. Odviezli nás a starkú takmer okamžite zobrali do vnútra. Pani doktorka s ňou vošla a ja som zostala na chodbe so sanitárom. Celkom sympatický postarší muž podľa všetkého rozoznal moju nervozitu ukrývajúcu sa za kamennú tvár a tak sa mi prihovoril: " Viete z každých dverí u vás vyšla nejaká a žena a ja som čakal kedy sa objavú nejaký muž." Nechápavo som na neho pozrela. Ako môže žartovať v takomto okamihu? A tak som mu s letmým ale vôbec nie úprimným úsmevom odpovedala: " Nuž viete, to by ste si počkal trochu dlhšie, lebo my sme v byte iba samé ženy." Na to sanitár pokračoval: " Tak to k vám je radosť chodiť. Ale radšej na kávu než takto." Tak toto ma pobavilo. Vystrúhala som letmý, ale úprimný úsmev a ďalej som zvierala v rukách svoje nové malé Sv. Písmo. Nakoniec ten milý ujo odišiel aj s pani doktorkou a moja stará maminka zostala napojená na infúzií. Ja som najskôr len tak sedela uvedomujúc si ako málo som si ju vážila, aká som bola necitlivá a často nevďačná. Aká som bola bezcitná a drzá. V tom momente som si to všetko predstavila a zmôjho vnútra sa predral len hrdelný ston. V mojich myšlienkach bolo len aby som čítala Písmo a verila.

Skúsila som to. Prvá strana bola veľmi ťažká. Bolo nie najľahšie sústrediť sa na to, čo čítam keď v druhej meistnosti som mala starú maminku, ktorá na tom bola veľmi zle. A tak som čítala a čítala a čítala a keď som nevládala odložila som Písmo nabok. Oprela hlavu o stenu zavrela oči a veľmi prosila o pomoc. Medzitým som telefonicky zobudila jedného kňaza a poprisla o modlitbu. A tak sa to začalo. Niekoľko hodín strachu. Hoci som nevedla, čo a ako sa má. Vedela som, že niečo je inak. Hoci som statočne držala slzy, vedela som, že niečo je inak. Cítila som, že niekto je pri mne a podopiera ma i keď ja nevládzem. Niekto je pri mne a pomáha mi tlačiť vozík so starou maminkou smerom z RTG a krvných testov. Vedela som, že to nie je len tým, že prišiel môj ujo. Vedela som, že tá podpora je iná.

A hoci som bola po tomto všetkom zničená, moja stará maminka je v poriadku. Ja som od psychickej aj fyzickej únavy prespala celý zvyšok dňa. Takže moja sobota bola spiaca.

No to najkrajšie na tom všetkom je, že moja stará maminka je na tom stále lepšie a lepšie a ja ju stále viac a viac milujem. Stále viac a viac si uvedomujem akú veľkú krásu a moc má ľudská viera. Koľko vecí robí možnými pochopiť. V tom okamihu v nemocnici som si na začiatku roka viery väčšiu skúšku, ako strach o blížneho asi ani nevedela predstaviť.

A tak vás chcem pozvať žiť svoju vieru! Žiť to všetko! Dôverovať odovzdane. Lebo Boh nás nielen miluje, ale aj chce aby sme boli šťastní. Pomáha nám chápať nepochopiteľné. To všetko zjavuje každému jednému z nás.

Tak taký som mala začiatok roka viery a mám z neho radosť. Lebo som konečne pochopila, ako veľmi mu stačí malíčký prejav viery a On urobí všetko aby sme boli šťastní. 

Poviem vám ešte jednu súkromnú vec. Božia milosť je nekonečná a bezhraničná a dopúšťa ju i na toho najväčšieho hriešnika. Som toho jasným príkladom lebo v tom okamihu som cítila, že i keby mala umrieť nestane sa to bez toho aby prijala sviatosti. Ako som to cítila? Proste z milosti. Bolo to Jeho pričinenie. To všetko bolo Božia práca. 

A preto prosme si Jeho milosť. Modlime sa za svojich blízkych. Pristupujme s vierou k sviatostiam. Dajme Bohu úplne všetko!