čítala som dávnejšie,že by sa tu mohlo písať aj o neznámych hrdinoch všedného dňa, tých čo veľa nepovedia ale ich zjav je láska. Chcem Vám o takej porozprávať.
Keď si v nedeľu prisadne v kostole do lavice, vždy mám radostný pocit. Ako keby priletel anjel. Preberiem sa z tejto vízie, až keď mi na znak pokoja mocne stisne ruku, hoci mi sotva siaha po plecia a je tenučká ako ihla. Bola robotníčkou, v jednej fabrike odpracovala 43 rokov. Nevydala sa, ale v živote ju nik nenazval starou dievkou. Vždy sa o niekoho starala.
Spoznala som ju na rodičovskom združení. Vždy sa prišla pýtať na tri dievčatá, ktoré som učila. Po čase som sa jemne opýtala, kde majú rodičov. Neurazila sa.Pevne mi pozrela do očí a povedala: otec v base, a mama.....ukázala prstom hore. Pochopila som. Pochopila som, prečo Katka, ktorá mala po šiestu triedu samé jednotky, zaostáva...aj štvorka sa objaví. Elenka to ešte tak nechápala. Bola veľmi živá , vystrájala, športovala, tancovala a pritom vždy držala v rukách krásne vysvedčenie. Najmladšia sa trápila s prvými písmenkami a Ninku vnímala ako svoju mamu, aj ju tak volala.
A potom v kostole. Nikdy neutekala domov medzi prvými,ale presunula sa ešte pred svätostánok. Potom ticho odišla. V nedeľú prichádzala aj s dievčatami.
Katku sa mi podarilo dostať na dosť atraktívny odbor na učilišti, Elena išla do gymnázia a úspešne zmaturovala. Anička sa práve rozhodovala, kam ďalej.
Prešlo zo desať rokov. Už som bola na dôchodku, Keď mi na dvere ktosi zazvonil a na otázku :"Kto je?" znela odpoveď :"Susedka!".
Povedala, že býva na piatom poschodí, má troch malých chlapcov- 7,5 a 3 ročného. Nie je vydatá za muža, čo s ňou býva, lebo je "občasník". Občas sa ukáže, dá jej dvadsaťeurovku a na dlho zmizne. Všetky deti sú jeho. Sú nezamestnaní, jej skončila materská , za podporu spláca dlhy a pýta...."dve eurá, tetuška, iba dve!" Deťom na jedlo. Dala som jej a vravím: stavte sa v sobotu podvečer, dám vám koláč.
Prišla a žmýkala papierik. "Pani učiteľka, nedávajte Elenke nič, ona si kúpi lacné víno a cigarety". Vytreštila som oči. To že je Elena? Áno, pozrela som pozornejšie, má niečo z tých jemných rysov, ale oči červené, vychudnutá, strhaná, ...priznala sa, že bola mojou žiačkou. Povedala som jej, nech mi napíše na lístok, čo potrebuje- ale že na cigarety a "čučo" nedostane. Neskôr som chodila nakupovať s ňou. Zvonila aj na susedných bytoch a poschodiach. Po eure jej dali staršie tety , čo chodia do kostola. Inde zvonila márne. Buď jej neotvorili, alebo na ňu zrevali.
Ninka odišla do dôchodku.Pletiarka pančúch veľký nemá. Ba ani dostačujúci. Tak rada by som bola dala nejaké šaty, ale ja som veľká a pri sebe,ako sa vraví....No niečo sa predsa dalo použiť- Ninka trochu šila a prerábala. Mala som päť prstienkov, tri som jej dala ,pretože mám predsa sľub chudoby...Zdráhala sa, povedala som jej, že v týchto časoch za to veľa nedostane.Ale chlapci vyrástli a už i druhý pôjde do školy.Ponechala som si iba sľubovú obrúčku a ružencový od duchovného otca k šesťdesiatke. Elenin druh sa začal objavovať častejšie, ale namiesto toho aby sa zviditeľnila vyššia životná úroveň,pretože nejakú robotu zohnal, bolo z bytu počuť krik, plač, buchot, v hociktorú hodinu. Susedia vybíehali na chodbu. Zavolala som Ninke. Povedala mi: Bíje ju, ponúkala som jej, nech od neho odíde, nech príde ku mne trebárs so všetkými troma, veď ich som tiež mala tri , mám len jednu izbu, ale s veľkou kuchyňou, pomestíme sa. Nechce. Vraj chlapci majú tatina radi, keď je pokojný. Tie druhé dve mali viac šťastia, Katka má veľmi dobrého manžela a Anička chodí s dobrým chlapcom, veď ich vídate v kostole.....
Už nežobrala, ale tie výtržnosti neprestávali. Zopárkrát sa prišla ku mne s deťmi skryť. Ale keď ma potom ten chlap stretol, zvreskol po mne: ešte raz a zabijem vás, učiteľka! Prosila som ju: Choď k Ninke....nepočúvla. Vraj Ninka je chorá na srdce a má sama so sebou dosť problémov, s vekom ich pribudlo.
Jedného večera pribehla bledá a vyľakaná susedka...je zle! Bol hrozný rámus a odrazu všetko stíchlo. No to už trúbila sanitka aj policajti. Elena buď vyskočila z okna, alebo jej druh pomohol...nikdy sa nedozvieme pravdu, deti boli v druhej izbe.A hoci ešte štyri hodiny žila, bola pri vedomí a v nemocnici stihli kňaza, ten je viazaný spovedným tajomstvom a nemohol policajtom ani nepriamo povedať nič.
Deti sa dostali k Ninke. Súd sa spočiatku prikláňal k otcovi, deti boli načas v domove,ale Ninka si ich vysúdila. Vražda dokázaná nebola, ale že muž nie je spôsobilý na výchovu detí, to áno. A tak tá statočná žena sedí nedeľu čo nedeľu s troma skromne, ale čistučko oblečenými a upravenými chlapcami v kostole. Vychováva druhú generáciu , Elenkine sestry pomôžu, veď vychovala aj ich.
Nerada o tom vraví, ako to zvládne...zdvihne sivé oči, čo toľko videli a predsa z nich nevymizla láska, ba radosť a povie: " A vy by ste čo robili?"
A tak, keď mi podáva ruku na znak pokoja, skláňam sa dvojnásobne: telom, lebo som vysoká a ona maličká,a dušou, pretože je v nej kusisko hrdinstva a ešte väčší lásky.
ilustračný obrázok: internet
