Mám za sebou osemdňové duchovné cvičenia. Ticho, viac vlastnej meditácie ako prednášok- skôr nám dali iba témy- úryvky z Písma. Ale mne to takto vyhovuje.
Keď som svoj zámer povedala priateľke, zatvárila sa skepticky: ...mm....a na to potrebuješ niekam cestovať? Veď toto sa dá aj doma, Písmo poznáš, dokonca píšeš úvahy....
Bránila som sa. Nie je to celkom pravda. Mňa vyzváňanie mobilu, pokušenie otvoriť PC, zvonenie na dvere v takom prípade dosť ruší. 6-8 dní byť len a len s Pánom...veľmi to každý rok potrebujem.
Toho roku ma pri spytovaní svedomia prepadla zvláštna myšlienka...
Koľko som sa už modlila za moju zosnulú mamičku,koľko kvetov a sviečok na jej hrobe, sv. omší. A veru dá sa na prstoch rúk spočítať, koľko za otca....
Neboli sme "pekná kresťanská rodina". Otec nám neubližoval, nepil, iba nám ošklivo nadával...staral sa o nás, ale nikdy nám ani nedal cítiť, že nás má rád. Len dvakrát v živote som dostala darček....od neho. Samozrejme nebudem robiť účtovníčku. Keď sa dozvedel, že som katolíčkou, vyhnal ma z domu, ale to som mu dávno odpustila....bola som dospelá, stála som na vlastných....len mi ten pekný cit , ktorý smú prežívať iní, strašne chýbal. Bolelo to.A podľa toho sa mi veľmi, veľmi ťažko formovala predstava o Bohu-Otcovi. Viac som v modlitbách oslovovala Ježiša.
Rozprávať o Bohu a náboženských veciach sa nesmelo. Asi rok pred smrťou si poprosil zadovážiť mu Sv.Písmo a denne si v ňom čítal. Nikdy sa s nami nemodlil. Všimli sme si len, že na Silvestra vždy najprv vyšiel na balkón , vrátil sa po piatich minútach a až potom si s nami pripil.Inštinkt mi hovoril, že bol aj on vyprosiť nový rok, a možno i slza stiekla po zvráskavenej tvári, a to chlapi neradi ukazujú....
Celé duchovné cvičenia, najmä pri adorácii ma schytila silná túžba modliť sa, tuším som nevynechala nikoho, koho som odkedy mi pamäť slúži, poznala,...ale každý deň ma niekoľkokrát prepadla myšlienka pomodliť sa za otca.
Dávno som mu odpustila všetko...
Som veľmi vzdialená poverám a paranormálnym javom. Musím však priznať, že som mamičku počula v bdelom stave štyrikrát prehovoriť, trikrát to bolo iba oslovenie. Raz to bol jej brat- ešte pred mnohými rokmi, mal ma veľmi rád.
Posledný deň duchovných cvičení, keď som sa ráno modlila, počula som neklamne otcov hlas a oslovenie menom, ktoré používal jedine on.Nik iný ma tak neoslovoval. Ale bolo to tentokrát nesmierne nežne....
Ako vravím, ďaleko od povier....ale toto ma povzbudilo nezabúdať naň a modliť sa. Bol evanjelik, v očistec neveril. A možno je už u Pána...tam niet priestoru ani času....Vnímam to ako pozdrav a povzbudenie, že sa skutočne stretneme.