Ako kresťania sme sa potešili, že Ježiš Kristus je Pán.

Ako kresťania sme sa potešili, že Ježiš Kristus je Pán. Boh je Kráľ. Hriech a smrť boli porazení. Zároveň nesmieme podľahnúť „lacnej“ interpretácii kresťanstva, ktorá hovorí: keďže Kristus vstal z mŕtvych, všetko je v poriadku. Ako Julian Norwich poznamenal: „Všetko bude v poriadku, všetko bude dobré, všetky veci budú dobré.“ Všimnite si, že hovorí v budúcom čase!

Záverečný súboj bol vyhratý, ale zápas pokračuje. Svätý Pavol to veľmi dobre vedel. Jeho stratégia, ako vieme, bola ísť najprv do synagógy, a to kvôli posolstvu, ktoré bolo jasne židovské: že prišiel dlho očakávaný Mesiáš.

Mnoho Židov počúvalo – a to bol začiatok Pavlovej cirkvi. Počuli sme, že v Antiochii sa zhromaždilo skoro celé mesto a počúvalo Pavla a Barnabáša. Ale „keď Židia videli zástupy, plní žiarlivosti rúhavo odporovali tomu, čo hovoril Pavol.“ Prosím, aby sme tu nespadli do anti-semitskej pasce, lebo mnoho Židov naozaj počúvalo Pavla. Od začiatku ale táto správa mala aj nepriateľov.

Prečo? Tým najhlavnejším dôvodom bolo, že uznať Ježiša za Pána znamenalo zmeniť vlastný život. Pre mnohých je to dobrá zvesť, ktorá oslobodzuje, ale pre iných je to obrovská hrozba. Ak Ježiš je Pán, moje ego nemôže byť pánom. Moja krajina nemôže byť pánom. Moje presvedčenie alebo kultúra nemôže byť pánom.

Vzkriesenie je najjasnejšie znamenie Ježišho panovania. To je dôvod, prečo napádajú, znižujú a bagatelizujú posolstvo vzkriesenia. Autor Skutkov hovorí o „rúhavom odporovaní“ voči Pavlovi. Ako na to Pavol reagoval? On „si striasol prach z [jeho] nôh na protest proti nim, a odišiel do Ikónia“, kde bol „naplnený radosťou a Duchom Svätým.“

Opäť sa tu pred nami zdvihlo veľké tajomstvo. Sme povolaní oznámiť dobrú zvesť každému, ale nie každý ho bude počúvať. Potom, ako sme urobili svoju prácu, mali by sme ísť ďalej, a nie sa sužovať pre tých, ktorí nechceli počúvať. Prečo niektorí počúvali a iní nie? To je na Bohu.