Blog

« Terug

Načo Cirkev? Kladú si otázku (nielen) rozvedení (a nielen) kresťania

Zdravím vás dámi a páni, bratia a sestry (ak nikoho neurazím, keď vás takto nazvem).

Vzhľadom na to, že som našiel odkaz na rozbiehajúcu stránku http://nacocirkev.sk   nedá mi nereagovať trochu na to s prihliadnutím na posledný pastiersky list, ktorý bol čítaný na Veľkonočnú nedeľu. Pre autentickosť svojej myšlienky (2x to rovnako napísať neviem) sem skopírujem pastiersky list a niečo z diskusie, ktorú som vyvolal na FCB.

Pastiersky list biskupov Slovenska k Veľkej noci a k sčítaniu ľudu

 

Drahí bratia a sestry!

Slávime Veľkú noc – najväčšie kresťanské sviatky, v ktorých oslavujeme zmŕtvychvstalého Krista Pána.

Pravda viery: „Ježiš Kristus na tretí deň po svojej smrti slávne vstal z mŕtvych,“ tvorí základ celého kresťanstva (porovnaj Prvý list Korinťanom 15. kapitolu, 14. verš). Pevne veríme, že Ježiš, ktorý skutočne žil pred 2000 rokmi v Palestíne a učil nové veci o Božom kráľovstve, Ježiš, ktorého zajali v Getsemanskej záhrade, bili a odsúdili na smrť, Ježiš, ktorý bol ukrižovaný, prebodnutý kopijou a pochovaný - vstal z mŕtvych s osláveným telom. Takto bolo uskutočnené vykúpenie sveta; takto bola porazená smrť a hriech.

Ježišovým zmŕtvychvstaním bol položený základ konečného Božieho víťazstva spravodlivosti a pokoja. Zmŕtvychvstaním sa ukázala pravda kresťanskej viery a zrodila sa nádej veriacich na spásu. Ježišovo zmŕtvychvstanie je najväčším dôvodom našej oslavy Pána Boha a hlbokej radosti veriacich.

Zmŕtvychvstanie, pravdaže, nebolo návratom Ježiša k predchádzajúcemu životu obmedzenému v čase a priestore. Ježišovo zmŕtvychvstanie znamená nový život pre Krista i pre všetkých jeho nasledovníkov. Tak ako Pán Ježiš vstal z hrobu, tak budú - pod vplyvom Božej milosti - vstávať kajúcnici zo svojich hriechov a na konci čias s osláveným telom vstúpia do Božej slávy.

Toto veľké tajomstvo našej viery má teda konkrétny význam pre všetkých - vrátane ľudí modernej, technicky a konzumne zameranej doby. Veľká noc zďaleka nie je len nejaká spomienka či krásna starožitnosť spojená s folklórnou tradíciou.

Kristovo zmŕtvychvstanie nezostalo v dejinách ako izolovaná prastará historická udalosť. Zmŕtvychvstanie Ježiša je svojou mocou a svojimi dôsledkami stále aktuálne - aj dnes. Nepotrebujú aj súčasní ľudia - bez ohľadu na ich sociálne, kultúrne či náboženské rozdiely – pre svoj  zmysluplný život dar viery? Nehľadá každá rozmýšľajúca osoba vyššiu pravdu o sebe a o svete? Nedúfa každý vnímavý človek v šťastný život a v spravodlivosť, ktorá raz musí zvíťaziť?

A práve Kristovo zmŕtvychvstanie je základom našej pravej kresťanskej viery.

Veriť znamená prijať niečo za pravdivé na základe nejakej autority. Ak ide o prirodzenú autoritu - ľudskú, svetskú –, tak ide o prirodzenú, bežnú vieru či dôveru. Ak však ide o nadprirodzenú Božiu autoritu, vtedy už ide o náboženskú vieru. Kresťanstvo ako zjavené náboženstvo spočíva na spásnom Božom slove, na Bohu, ktorý sa z lásky zjavil ľuďom (porovnaj Katechizmus Katolíckej cirkvi, bod  68).

Preto je naša náboženská viera poslušným počúvaním zjavujúceho sa Boha a životným prijatím jeho právd. Naša viera má dva rozmery – osobný a vecný (porov. Katechizmus  177). Najprv veríme „komusi“, totiž Pánu Bohu, ktorý sa zjavil; jeho uznávame za najvyššiu autoritu. Tento osobný rozmer viery sa volá aj dôvera alebo osobné primknutie sa človeka k Bohu (porov. Katechizmus 150). Dôveru uľahčuje vzájomná láska, ktorá spája toho, kto verí, s tým, komu verí. V tejto situácii láska skrze vieru sa stáva bránou poznania. Ten, kto miluje, začína chápať a súhlasiť.

Potom veríme „v čosi“, teda prijímame ako pravdu Bohom podané informácie. Tie najdôležitejšie zjavené pravdy sú zachytené v Apoštolskom vyznaní viery. V tomto vecnom rozmere viery - v prijímaní právd - najdôležitejšiu úlohu zohráva rozum. Nadprirodzené pravdy nie sú preň samozrejmé a hneď pochopiteľné. Prijíma ich však na základe dôvery v Boha (porov. Katechizmus 150). Ak ľudský rozum uzná, že je schopný vidieť skutočnosti len z určitého pohľadu a že existujú aj iné pohľady na skutočnosti, ktoré on sám „nevidí“, začína súhlasiť so zjavením ako s ďalším pohľadom, ako s novým nástrojom poznania (porov. koncilovú konštitúciu o Božom zjavení Dei verbum 5).

Pravá náboženská viera je pre nás veľmi potrebná. Vďaka nej spoznávame zmysel existencie - seba i sveta. Vďaka viere spoznávame Boha, nášho milujúceho nebeského Otca a budujeme si k nemu láskavý a obohacujúci vzťah. Vďaka viere poznávame a kráčame po ceste spásy, ktorá nás vedie k pozemskému požehnaniu a najmä k večnému šťastiu. Viera je naozaj náš najväčší poklad.

Aby sme o tento vzácny poklad neprišli a nestratili ho, musíme ho dobre poznať a stále rozvíjať. Z pohľadu obsahu má viera štyri základné vlastnosti. Naša viera je katolícka (porov. Katechizmus 1814), pevná (porov. Katechizmus 157), živá - prežívaná (porov. Jakubov list 2, 26) a stála – celoživotná (porov. Evanjelium podľa Matúša  10, 32n).

Dnes, drahí bratia a sestry, chceme špeciálne poukázať na to, že naša viera má byť živá.

Súvisí to s významnou celoeurópskou i štátnou udalosťou: - v máji tohto roku bude sčítanie ľudu. Ako viete, sčítanie sa bude konať opäť po desiatich rokoch. Sčítanie predstaví obraz o našom Slovensku, o jeho bohatstve či chudobe, o jeho obyvateľoch a ich národ-nostiach, o ich vzdelaní a kultúre, o ich zdravotnom stave aj o ich viere. Ak má sčítanie podať pravý obraz aj o náboženskej situácii - o tom koľko je na Slovensku veriacich katolíkov, evanjelikov, pravoslávnych a iných -, musíme hovoriť o vyznaní svojej viery, hoci nekladieme dôraz na kvantitu, ale na kvalitu. Treba sa však vážne zamyslieť nad slovami Pána Ježiša, či „nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Evanjelium podľa Lukáša 18, 8). Toto vyznanie viery sa dotýka všetkých, ktorí boli pokrstení a pripojení krstom ku Kristovi a jeho Cirkvi.

Vieme, že pri sčítaní ide o osobné prihlásenie sa ku Kristovi a k Cirkvi, v ktorej sme boli pokrstení. Toto vyznanie viery a prihlásenie sa ku Kristovi nebude verejne zneužité. Ono - po civilnej stránke – utvára pravdivý obraz o náboženskom stave obyvateľov Slovenska, obraz o tom, kam sa naši ľudia nábožensky zaraďujú, kam ich v našej spoločnosti zaradil ich krst.

Toto vyznanie viery a prihlásenie sa ku Kristovi, okrem civilnej stránky, má aj hlboký osobný rozmer - poukáže na „živosť“ a uvedomenie si vlastnej viery.

Počas ateizovania našej spoločnosti si tisíce občanov dávali krstiť deti akoby potichu a tajne, lebo nechceli, aby ostali nepokrstenými pohanmi. A krst v deťoch začal pôsobiť - boli pričlenení ku Kristovi v jeho Cirkvi, ktorá sa za nich modlila cez kňazov a veriacich celého sveta a pamätala na nich pri každej svätej omši. Do svojich prosieb Cirkev stále zahŕňa aj tých, ktorí sa azda od nej  vzdialili, ktorí azda pochybujú o viere, aj tých, ktorým sa nejakým nešťastím rozpadlo manželstvo a žijú v civilnom, ale cítia, že to nie je v poriadku a možno tým aj veľmi trpia. Aj na všetkých týchto Cirkev pamätá, pokladá ich stále za svojich synov a dcéry. A modlí sa za nich, aby vytrvali vo viere, aby - s Božou pomocou - niesli svoj kríž a aby nikdy nepopreli svoj krst. Veď Božia láska je väčšia ako naše srdce a je tu aj pre nich. Aj títo všetci nech pri sčítaní ľudu zaznačia do príslušnej rubriky, že sú pokrstení, že sú katolíci - že srdcom patria do Cirkvi.

Drahí veriaci, upozorňujeme vás, že treba rátať s tým, že pred sčítaním budú niektoré masmédiá viac útočiť proti Cirkvi, aby pomýlili veriacich. Budú hovoriť o škandáloch, o zneužívaní moci v Cirkvi a budú ironizovať tých, ktorí chcú vyznať a priznať svoju vieru.

No my vieme, že keď Cirkev chráni prirodzenú rodinu a zdravú výchovu detí, keď hovorí, že vražda je zločin, že krádež je krádež, keď chráni všeobecnú mravnosť - a robí to na Slovensku už viac ako tisíc rokov, slúži tým nielen Bohu, ale aj národu a vlasti. Nemožno znevažovať celé naše dejiny, naše chrámy a obetavú činnosť mnohých veriacich. Nedajte sa pomýliť zavádzajúcimi rečami. Slovensko dnes potrebuje vieru a Cirkev viac, než kedykoľvek predtým!

Drahí veriaci, naše slová nesúdia ani neodsudzujú tých, ktorí neveria. Náš list hovorí o veľkosti a potrebe živej viery, ktorú - zo srdca - želáme a vyprosujeme pre každého. Keď sa Vám prihovárame ako k veriacim a povzbudzujeme vás, aby sme sa všetci priznali k svojmu krstu, plníme tým svoju vážnu i krásnu úlohu nástupcov apoštolov – povzbudzovať a utvrdzovať všetkých vo viere (porov. Prvý list Timotejovi 4, 13).

Tak ako sa pri sčítaní každý z nás prihlási, že je muž alebo žena, ako sa každý z nás prihlási k svojej národnosti, tak nech sa každý prihlási aj za rímskokatolíka, gréckokatolíka, evanjelika, pravoslávneho či iného spoločenstva. Nepoprime to, kto sme. Nech sa ukáže, aké naše Slovensko v skutočnosti je.

Povzbuďme sa srdečnými slovami pápeža Jána Pavla II., ktorý bude o týždeň vyhlásený za blahoslaveného. Nasledujúce slová nám adresoval pri blahorečení biskupa Vasiľa Hopka a sestry Zdenky v Bratislave-Petržalke 14. septembra 2003:

„Napokon, s pocitmi najhlbšej lásky pozdravujem teba, milovaný slovenský národ, tu prítomný, alebo ma počúvajúci cez rozhlas či televíziu. Vzdávam vďaky Bohu za teba, že si si dokázal aj v ťažkých chvíľach zachovať vernosť Kristovi a jeho Cirkvi. Povzbudzujem ťa: nikdy sa nehanbi za evanjelium (porov. List Rimanom 1, 16)! Chráň si ho vo svojom srdci ako najcennejší poklad, z ktorého môžeš čerpať svetlo a silu do každodenného života.“

K tomu Vám všetkým zo srdca žehnajú

Vaši biskupi.

Zdroje:

http://faralutise.eu/index.php/homilie-a-kazne/268-pastiersky-list-biskupov-slovenska-k-velkej-noci-a-k-scitaniu-ludu

http://www.kbs.sk/?cid=1303543870

Takže trochu diskusie:

JA: Prosím o komentáre. Mne osobne tento list prišiel dosť populistický, a pripomínal mi naháňanie voličov pred voľbami. Taktiež ma mrzí tá časť o tom, ako Cirkev myslí na rozvedených ľudí, pretože nakoľko sa s takými ľuďmi stretávam, jediné, ako vnímajú Cirkev je tým, že nesmú prijímať Eucharistiu. Nechcem tým teraz obviňovať učiteľský úrad zo zakazovania, len som chcel podotknúť a povedať, aké pokrytecké to príde tým, ktorých naši "otcovia" menovali.

Kamarát 01: Coze? Toto cirkev zakazuje? Ze rozvedeni nemozu prjat eucharistiu? Tak ono je zas pravda, ze manzelstvo s Bozim pozehnanim, ma byt manzelstvo na cely zivot a nie sa rozvadzat...(aj ked dovody su naozaj vseliake od absurdnych az po naozaj vazne....) a zas je pravda, ze to manzelstvo nemusi vydrzat.. kedze moze skoncit napokon uplne rozvratene a niekedy je naozaj ta najlepsia moznost rozvod... ale tak to je uz na dlhsie a vaznejsie diskusie.... A tiez je pravda ze je to kus absurdne zakazat Eucharistiu takymto ludom, co boli v zvazku manzelskom a uz nie su...A tiez mi to pride take... od veci... ako aj na zamyslenie... co z toho mame ked 90% populacie sa nahalsi ze su veriaci... a v skutocnosti takeho cloveka pomaly ani na ulici nenajdes... bud to krstom, alebo inou sviatostou skoncilo... bud sa neprizna.... alebo jeho skutky hovoria nieco ine.... alebo dalsich X dovodov preco je to inak... a mnohokrat statistiky zakrivaju len realitu....

Kamarát 02: Sorry, ze poviem opak - tento list som pocuval 3 krat a schvalne som sa sustredil na to, ci nebude natlakovy, alebo tak. Ak toto vidite ako nejake natlacanie nazoru, tak potom uz by pre vas bol nepopulisticky len ZIADNY LIST. Nikoho tam ani nepresviedcaju, ze sa musi prihlasit ako katolik, ako otcovia nas len povzbudzuju, aby sme nezamlcali to, kym sme (katolici, evanjelici, pravoslavni...) A k tomu rozvodu - a to som si uvedomil az nedavno pri jednom podobnom pripade - akymkolvek tazkym hriechom sa dobrovolne rozhodujeme, ze budeme veci riesit po svojom, nie ako to chce Boh. Sami sa staviame proti jeho voli. V tom pripade, kym si to s Panom nedas do poriadku, je prijimanie svatokradez. V tomto sa, verim, zhodneme. O co horsie je to po rozvode, ktorym sa jednoznacne ti dvaja dotycni z vlastneho rozhodnutia stavaju proti tomu, ako to chce Boh - jednotu a vzajomnu lasku do smrti - a v tomto stave zotrvavaju. Tam vacsinou nedochadza k odpusteniu, zmiereniu, skor naopak - nabaluju sa este dalsie hriechy - hnev, zavist, zatrpknutost, kopec vzajomnych citovych zraneni, casto dalsi partner - jednoznacny stav smilstva (lebo manzela/ku maju len JEDNEHO od sobasa pred Bohom az do smrti) - a to uz su stavy nevratne, resp. velmi tazko vratne. A to som este nespomenul ich pripadne deti. Boh aj napriek tomu vsetkemu na nich caka s otvorenou narucou a po nicom inom netuzi tak, ako po ich navrate - cisty obraz Otca a marnotratneho syna. Len teraz je to prave o tej druhej stranke. Oni sa musia rozhodnut a povedat "vstanem a pojdem k Otcovi". Boha to boli ale respektuje ich slobodu, ked sa sami rozhodoli a nemienia sa vratit...Nasa pomoc pre rozvedenych je v modlitbe za nich, v povzbudzovani k naprave zivota a pomoci pri tom, lebo to si casto vyzaduje velmi narocne rozhodnutia a kroky, ktore sami velmi tazko zvladnu. Hlavne to vyzaduje vela casu na rozhovory, trpezlivost a byt priatelom v nudzi. Nie tym, ktory presviedca alebo k niecomu tlaci. V ziadnom pripade ich vsak nemozeme podporovat v sucasnom smerovani.
 
JA: - k tomu rozvodu - máš pravdu. V istom uhle pohľadu je treba poukázať na to, aký podiel viny má ten-ktorý manžel na rozvode. Že sa týraná žena dá rozviesť, je podľa nej jediné možné riešenie. Celkom dobre si viem predstaviť, prečo nesúhlasí alebo si nevolí odluku. Chce mať iného muža, lepšieho, takého čo ju a deti nebude biť, a chcem mať s ním sex. Toto je jej sebectvo, ktoré si volí radšej iného muža, nie Pána Boha. Lenže tu vystupuje taká vec ako výchova a depresia danej ženy. Zdedená viera je zatiaľ to najhoršie, čo som u kresťana zažil. Viem, sám som bol taký často mám silný boj, aby moja viera zas do toho neskĺzla. To je príčina aj toho, čo spomínal Vlado. Zdedená viera, ktorej nás "učili" naši otcovia a tlačili naše matere, chabý základ k tomu, aby sa týraná žena rozhodla skôr o odluku. Števo, som všetkým súhlasím, akurát neviem... oni si svoje sebectvo ani neuvedomujú. Myslia si, že robia správne. Je podľa nich správe túžiť po šťastí a je podľa nich správne dosiahnuť ho tak, ako to robia oni. Kto ich však upozorní? Kňaz, ktorý pani manželku na spovedi zdrbe za to, že na verejnosti nenosí obrúčku na prste, ako prezentáciu manželského zväzku? (a to že pani manželke po väčšej námahe napuchnú prsty a prst s prsteňom zmodrie, to ho už nezaujíma a ešte sproste dodá "však nie ste prvá na svete, ktorej puchnú prsty). Kto týmto ľuďom ukáže, že Boh je naozaj láska, pre ktorú sa rozhodnúť odlukou je krajšie ako sa rozviesť a žiť v nejakom konkubináte s iným "novým" mužom? Moja kamoška sa veľmi túži rozviesť. Manžel pracuje v CZ, domov chodí splniť len posteľné povinnosti, ináč je manželka pre neho vzduch. Čo jej mám povedať? Modlím sa. A čo zatiaľ? Zatiaľ vybavuje rozvodové papiere... Bože, prosím, konaj!!!
 
KONIEC DISKUSIE
 
Mne to napadlo v tom zmysle, že je tam sekcia o rodine. A vzhľadom nato, ako je spomenuté v pastierskom liste, Cirkev myslí na týchto svojich synov a dcéry, chcel by som vyjadriť myšlienku, či som/sme schopní ostať "len" pri modlitbe, alebo existuje nejaký spôsob, akým by sme mohli Cirkev priblížiť aj týmto ľuďom. Viete, mám možnosť častokrát sa stretnúť s ľuďmi, (v tomto prípade rozvedenými), ktorým rozvodom nekončí len manželstvo, ale aj sviatostný život v spoločenstve Cirkvi. Je isté, že ten sviatostný život končí v zmysle tom, že nesmú prijímať Eucharistiu. Mnohí ostávajú verní navštevovaniu kostola, svätej omše, ale prakticky len "smutne slintajú" pri pohľade na to, ako ich sused, či spolusediaci ide na prijímanie. A potom si častokrát takýto človek kladie otázku, "aká to spravodlivosť, aký to Boh, aká to Cirkev? Môj muž bil mňa a moje deti, vtedy nezasiahol ani Boh ani Cirkev, nikto nám nepomohol. Teraz mi toto zakázali, ale ja som v tom predsa nevinne. Chcela som pokoj, vidieť svoje deti iné ako modré od otcových faciek". Alebo taký rozvedený muž: "Nebol som jej dosť dobrý? Prečo odo mňa odišla?  Našla si iného a nedokázal som to zvrátiť. Kde bol vtedy Boh?" Je mi jasné, že tieto vyjadrenia sú nejakým "kvázi aritmetickým priemerom" a je mi tiež jasné, že vina je vždy na oboch stranách. Či už 50:50 alebo je tento pomer iný, to si komentovať netrúfam. Nech je vina akákoľvek, pýtam sa seba i vás ostatných: "Čo sme schopní pre týchto ľudí urobiť? 1) V ich rozhodovaní sa rozviesť, 2) V samotnom rozvodovom konaní, (skôr im navrhnúť a pomôcť prijať možnosť odluky) 3) Keď už sú rozvedení? Alebo ich teraz odsúdime, pretože nechceli od nás prijať pomoc v prvom a druhom bode? A toto mi napadlo na tej stránke... "načo Cirkev". Je mi až smiešne, koľko pozitív obsahuje tá stránka, ale to robíme populistickú reklamu našej Cirkvi? Nie je pre ľudí Kristus prístupný práve vtedy, keď blúdia? (Trochu mi to pripomenulo tento článok: http://www.lifenews.sk/node/506  síce je to trochu odveci, ale ten fakt "odvrátenej strany" tam ostáva).
 
Tak teda, otázku "načo Cirkev" si nekladie len človek hľadajúci pravdu, ale tiež človek, ktorý je potopený v žumpe svojho života plného hriechu. Tiež som podobným niečím prešiel. Ďakujem Bohu, že mi dal milosť odraziť sa z dna žumpy sám, pretože nikto ma z nej neťahal. A odpúšťam ľuďom, ktorí na to mali možnosť,  a neurobili tak. My sme tu však nato, aby sme boli všímaví a tieto ruky podávali. Ja osobne som požiadal nášho kňaza, aby si mi veľmi venoval, a on sa venoval. Pane, prosím, požehnaj ho. Lenže sú tu jedinci, ktorí takúto milosť nemajú, ale my si môžeme vyprosiť od Ducha Svätého "duchovný zrak" potrebný na rozpoznanie človeka a duchovnej núdzi (A teda nie len duchovnej). Na rozpoznanie toho, čo môžeme okrem modlitby urobiť. Teraz nedegradujem modlitbu. Len počul som, že Boh má len naše ruky, a naše ústa nato, aby vo svete mohol konať. Takže modlime sa, aby sme boli vhodnými nástrojmi Božej milosti. A teda, keď sa bude niekto pýtať "načo Cirkev", tak nato, že aj pre ľudí v žumpe je tu dostatok miesta.
 
AMEN