Boli slová, ktoré zazneli z úst pána Štepku v postave Janssena v hre Generál a mňa poslali do kolien...
O to viac, že na túto skvelú hru RND som sa kedysi dávno, ešte ako bohoslovec, vybral s jedným spolubratom a spojenie „Musíš reprezentovať!“ sme z úst nášho otca rektora v seminári mali na tanieri aspoň tak často ako Janssen nešťastné francúzske zemiaky svojej ženy: „Hovorím jej: Nevieš aj niečo iné? A ona: Nie, si Francúz, musíš reprezentovať! A tak každý druhý deň reprezentujem...“
Takže ako náhle zaznelo: „Musíš reprezentovať!“, nám sa stretli pohľady a vybuchli sme v hurónsky rehot. Stíchli sme, až keď sme si s dávkou ostychu uvedomili, že zvyšok publika sa už nesmeje a rád by sledoval hru ďalej.
Toľko sme sa nasmiali, ako dávno nie. A nielen na Janssenovi. Aj na našom úbohom rektorovi... Samozrejme, po tejto hre ešte viac. Keď zaznelo: „Si bohoslovec, musíš reprezentovať seminár, Cirkev“, my sme sa len pučili ani ropuchy pri jarnom kŕkaní. A veru, zaznievali – svätosväté slová –a my sme sa pučili...
Dnes sa na reprezentáciu pozerám presne tak, ako to náš rektor myslel. Slovo reprezentácia pochádza z latinčiny: re-presentare. Teda znovu a znovu odkazovanie na toho, kto posiela – napríklad takí naši hokejoví reprezentanti. Akí sme len radi, keď prinesú z majstrovstiev nejaký vzácny kov. Zrazu sú ešte viac „naši“ a sme na nich hrdí, lebo nás reprezentovali, ako sa podľa diváka patrí; aspoň tak dobre ako sme od nich očakávali.
Reprezentant je vždy starostlivo vybratý – aby toho, v koho mene ide do sveta, predstavil v čo najlepšom svetle. Ak sa to nepodarí, obvykle sa znesie na jeho hlavu vlna kritiky a málokto sa ho zastane. Veď mal reprezentovať! A mal dobre reprezentovať!
Nech ten chudáčisko robí, čo chce, vždy má na sebe nálepku toho, koho reprezentuje. Ba viac. Ten, koho reprezentuje, si ho istým spôsobom privlastňuje, pretože podľa reprezentácie (výkonu) nie je posudzovaný len reprezentant, ale aj ten, kto ho posiela. Nielen národné mužstvo, ale aj úroveň domácej ligy – napríklad.
To isté platí aj v duchovnom živote. Hovoríme si kresťania. Sme teda reprezentanti Krista (tak predsa mal starý dobrý rektor pravdu!). Akého Ježiša ponúkame ľuďom okolo seba? Čo z Ježiša poznávajú blízki v našom okolí z nášho správania? Ako vidia a spoznávajú v našom, mojom, tvojom správaní Cirkev?
Môžeme zájsť ešte ďalej. Málokedy sa totiž nazývame reprezentantmi. Skôr sa nám páči, aspoň ako slovné spojenie, že máme o Kristovi svedčiť. Sme teda svedkovia. To je ešte o schodík náročnejšia úloha, pretože kým reprezentant je poslaný najmä „von“, svedok je poslaný aj „dnu“ – teda nie svedčiť len pred svetom, ale aj pred spoločenstvom Cirkvi, istým spôsobom dokonca aj pred sebou samým.
Vždy sme pozvaní vydávať svedectvo. A vždy ho vydávame. Či sa páči, či sa nie, každý postoj, skutok, myšlienka... To všetko vydáva svedectvo. Často sa to deje podvedome, kdesi hlboko v srdci, z ktorého plnosti sa všetko tlačí von: pohľady, slová, gestá...
Každé svedectvo prináša svoje ovocie. Každé bez výnimky. Ak ho neprináša, nie je svedectvom, ale jeho nepodarenou karikatúrou. Presne ako v evanjeliovom príbehu o figovníku. Buď máš ovocie dobrých skutkov (porov. Kol 1,10), svedčíš a zároveň sýtiš ľudí okolo seba – teda si požehnaný a dávaš život, alebo je to celé len o kope lístia... ale bez plodov – a to prináša smrť.
Byť reprezentantom – svedkom nie je platená profesia. Je to povolanie kresťana. No a kresťan alebo dáva živé svedectvo požehnania, alebo nevydáva svedectvo. Ale ak ho nevydáva, je duchovne mŕtvy a rozsieva smrť. V oboch prípadoch počnúc vlastným srdcom.
Ilustračné foto: archív RND; text hry "Generál" je citovaný s láskavým povolením p. Štepku.