Sú "ľudia" a "ľudia"

Dnes som stretla na benzínke muža. Potrebovala som pomoc... Dotlakovať vzduch do kolies... "Mohli by ste?" pýtam sa nesmelo... "Samozrejme, nech sa páči... poďme na to... ."

V duchu som sa pýtala, KTO TO JE?

Jeho ochota ma prekvapila...

Povzbudila... naliala do života nádej,

... že nie je všetko čierne ako sa zdá.

... že na zemi sú "ľudia" a "ľudia"....

Takí, čo sa nedelia podľa politických strán,

ani podľa dosiahnutého vzdelania...

Dokonca im nezáleží ani na cirkevnej hodnosti,

habitovosti, reverendovosti, či inom vonkajšom znaku...

počte omší, svätých prijímaní a podobne....

Pre nich je podstatné j niečo iné...

Srdce...

Charakter....

Pokora...

Láska ...

Služba....

a zodpovednosť.

Spomenula som si na Ježiša.

Na chvíľu, keď rozprával učeníkom podobenstvo o nepoctivom správcovi...

Počula som ho už mnoho ráz, ale dnes...

v mojich ušiach znelo v novom "štýle...."

Možno sa ten príbeh odohral takto:

"Na dnes večer zvolaj všetkých do kuchyne," prikázal pán domu sluhovi. "Chcem vám niečo dôležité oznámiť."

Ján sa uklonil a odišiel. Dlho čakal na tú chvíľu.

Jeden z nich sa mal stať správcom.

A možno to bude aj on...

Pri myšlienke na novú "hodnosť" sa mu zachvelo srdce.

Veď prečo nie....?

Narodil sa v tejto domácnosti. A pán mu neraz zveril dôležitú úlohu...

Znamená to, že mu dôveruje.... ?

Konečne zapadlo slnko. Sluhovia sedeli pri okne a nespokojne pohybovali prstami.

Ich pán bol prísny, náladový a spravodlivosť nebola jeho silnou stránkou.

Bol akýmsi vládcom a oni - iba obyčajní poddaní.

Sluhovia, ktorých možno potrestať za každú malú chybu.

Obrať ich o posledný groš, čo dostávajú na prácu naviac ako almužnu...

Ponížiť ich slovami a pohľadmi...

Keď vstúpil do miestnosti, všetci stíchli.

"Rozhodol som sa," odkašlal si nahlas, "že jedného z vás ustanovím za správcu."

Ľudské bytosti sa pohli a čakali, kto sa zmocní tejto dôležitej úlohy.

"Ten koho určím, bude zodpovedať za chod domácnosti. Bude rozhodovať o tom, kto koľko zásob dostane na živobytie a dám mu moc nad obchodnými záležitosťami." Zdôrazňoval pán. Prudko sa otočil a položil otázku: " Kto z vás by chcel byť mojim správcom?" Nasledoval pohrdlivý pohľad.

Nik sa nehlásil.

"Myslel som si to!" uškrnul sa a prechádzajúc sa po miestnosti, pokračoval:

"Ten kto bude správcom, bude zveľaďovať majetok pre mňa. Nesmie ho márnivo rozhadzovať a nesmie dať nikomu viac, než je nutné... Je vám to jasné?"

Sluhovia prikývli. Pán si ich ešte raz zmeral pohľadom.

Nasledovalo slávnostné vyhlásenie: "Za správcu môjho domu ustanovujem Jána."

Sluhovi sa zatmelo v očiach.

Konečne ho niekto všimol.

Povýšil ho, vyzdvihol....

Už nebude musieť tak ťažko pracovať ako ostatní,

už to bude len iné... lepšie... Aj on bude môcť vládnuť....

Stalo sa.

Jánovi sa slovo "vládnutie" dostalo pod kožu....

Ba ešte hlbšie - do srdca.

Vládol, rozkazoval... a tým, čo boli k nemu milí, aj sem tam niečo prihodil.

Márnivo sa obliekal do krásnych šiat, chválil tých, čo ho chválili...

nosil dary tým, čo mu lichotili....

Až do chvíle, kým sa o tom nedozvedel a nezavolal si ho pán....

"Počul som o tebe rôzne reči. Prines mi účty... a to hneď!" kričal. "Ráno ťa čakám na priedomí... Vydaj počet zo svojho šafárenia... Koľko máme dlhov? Koľko zisku! Chcem to mať všetko čierne na bielom."

Ján sa roztriasol...

Jeho bytosť prenikol strach z konca šafárenia.

Pán sa ironický usmial a potvrdil čo si nepoctivý správca myslel: "Už nebudeš správcom. Prines všetky účty.... a to hneď ráno. "

Ján zmizol za dvermi a vyšiel na strechu domu.

Prechádzal sa a premýšľal čo bude robiť. "Musím sa zachrániť. Od zajtra už nebudem môcť ostať v tomto dome."

Dostal nápad....

Zavolal si prvého dlžníka.

"Ach pán správca, prosím odpustite mi, nemám teraz z čoho zaplatiť.... Počkajte ešte", volal preľaknutý starec, len čo vstúpil do domu.

"Upokoj sa," zamrmlal Ján a listoval v úpisoch. "Radšej mi povedz, koľko dlhuješ môjmu pánovi.

"Sto kadí oleja."

"Dobre. Nemám čas, ak si tu sadni a rýchlo napíš päťdesiat."

Starec sa bez slova posadil. A rýchle, tak ako mu to prikázal správca, prepísal úpis.

"Ak by som už nebol správcom," prehodil Ján, "tak si spomeň aké dobro som ti preukázal."

"Nezabudnem na tvoju dobrotu, pane" klaňal sa starec a vytratil sa zo správcovho príbytku.

"To je ono" Mädlil si ruky Ján. "Keď sa o seba nevládzem postarať sám, postarajú sa o mňa z "vďačnosti" iní..."

A tak sa dvere na jeho dome otvárali do neskorého večera. Potom hľadiac na nočnú oblohu, spokojne pokýval hlavou: "Ak ma zajtra zbavia správcovstva, viem čo urobím. Pôjdem k týmto ľuďom a oni ma prijmú do svojich domov."

Len čo vyšlo slnko a sluhovia oznámili pánovi domu, že do neskorej noci sa v Jánovom dome vymieňali dlžníci, hneď vedel čo sa stalo....

"Mal som ho vyhodiť hneď. A nie čakať až do rána," zlostil sa pán a zatínal päste. "Myslel som si o ňom, že je nerozumný, ale on je prefíkaný. Dokonca prefíkanejší ako ja."

V tom sa otvorili dvere.

"Priniesol som výpis zo šafárenia," povedal spokojne s lišiackym úsmevom Ján.

"Myslel som si, že si hlúpy... ale ako som počul, ty si myslel aj na budúcnosť.... a bol si opatrný" zamrmlal pán a vedel, že sa prerátal....

Tu Ježiš končí príbeh....

a vyzýva nás, aby sme MYSLELI NA BUDÚCNOSŤ....

na ovocie našich slov, skutkov, myšlienok i rozhodnutí...

Veď aj my sme správcovia....

správcovia svojich životov.

správcovia vzťahov,

správcovia, ktorým Boh zveril deti...

správcovia, ktorým boli darovaní rodičia...

správcovia, ktorým bolo darované poslanie a povolanie...