Vyťahujem veci zo "šuflíka". Úvahy, či príbehy čakajúce na plnosť času. Na chvíľu keď.... keď sa bolesť dotkne tohto sveta, ľudskej duše... či na chvíľu keď sa SAMO vražda stane realitou.
"Ako to mohol?" pýtajú sa tí, čo počuli, že človek ukončil svoj život SÁM
"Je to možné? Veď bol taký slušný... vždy sa pozdravil.... A toľko dobrých skutkov urobil..." zalamujú rukami starší....
"Nuž je to jasné.... peklo to istí," pridávajú sa spravodlivci "znalí" božieho zákona....
"Muselo mu preskočiť," konštatujú s nezáujmom okoloidúci..
Každý má svoje vysvetlenie, len či je pravdivé....
Mám po krk týchto rečí...
Súdov...
Konštatovaní...
Lebo....
Ten SAMO - prestup - do večnosti, samovražda, SA MI derie pod kožu...
Je mi tak blízka...
Pred niekoľkými dňami to vzdal on - môj "viac ako známy" človek "K."
A môj život?
... sa v jednej chvíli ocitol v kolotoči prázdna, výčitiek, súdov, slov... a hľadaní vinníkov.
... Ale aj v kolotoči stretnutí s "múdrymi" a "spravodlivými", čo tvrdia, že im by sa nič také nestalo.
Postoj ty, čo si v posledných dňoch či mesiacoch žil vedľa človeka menom "K".
A povedz:
Či SAM-O-vražda, nie je odvodená od slova "samota"?
Či ty, čo si berieš do úst meno "už na zemi nežijúceho človeka" si urobil všetko preto,
aby si mu pomohol?
Aby si ho načúval?
Aby si ho nenechal SAM-ého?
Aby si k nemu zašiel na pár slov, keď si videl a vedel, že to má "ťažké"?
Venoval si mu slovo povzbudenia, alebo iba.....
Kto bol človek menom "K"?
Chalan s krátkymi vlasmi.
Spolužiak zo základky.
Nejakým činom sme sa spolu chystali aj maturovať.
On na priemyslovke a ja na gymnáziu.
Občas sme sa stretli...
Naposledy asi mesiac pred tým ako sa rozhodol ukončiť svoj život.
Rozprával o frajerke, ktorá to s ním zabalila...
Vraj ani si neviem predstaviť, aké je to ťažké, keď chalan dostane kopačky...
O "fotrovcoch", s ktorými sa to nedá vydržať...
O maturite, na ktorú ani nechce pomyslieť....
Dohodli sme sa, že sa v najbližšom čase stretneme...
Z rečí som o ňom vedela, že sa zo dňa na deň, stále viac a viac kamaráti s automatmi,
že chodí do dedinskej krčmy a venuje sa kámošom....
Vždy bol zábavný a mal vlastnosť, ktorú sme mu viacerí "závideli."
Mohli sme si z neho robiť žarty a on sa neurazil.
V ten večer "V" znova zašiel do krčmy....
A jeho kamaráti si ho začali doťahovať... Pýtali sa ho, ako je to bez "baby",
vraj keď sa mu nedarí v láske, bude sa mu dariť aspoň v hre...
Opakovali to niekoľko krát ale on sa smial čím ďalej tým menej....
až....
Namieril si to k automatom...
Ale ani tu sa mu nedarilo... a mince sa míňali až mu vrecká ostali prázdne....
A spoza neho sa ozýval smiech kamarátov. Vraj: "Dnes nemáš svoj deň, nevychádza ti ani frajerka ani automaty..."
"K" vstal...
Chcel im dokázať, že aspoň automaty sú jeho silnou stránkou...
Namieril domov... pýtal peniaze od otca....
No ten už mal všetkého plné zuby.
Praskli mu nervy. Vynadal mu a poslal ho spať.... Radšej nech sa učí, aby zmaturoval... Inak!!!!
On však vybehol von.
Sám. Zničený. Nepochopený...
Nemilovaný...
Nikým nesprevádzaný a nepočúvaný...
Ponorený do bolesti, ktorá sa ho zmocňovala z každej strany
a on sa túžil z nej vyslobodiť.
Vedel, že v garáži je lano...
a poznal stromy v parku.
Chcel skončiť.
Pretrhnúť bolesť....
Vbehol tam a utekal...
Ráno ho našli....
Visel ako nedozreté jablko....
Nasledoval pohreb...
Hojná účasť...
Slová, ako: "Pýtajme sa kde je tento mladý muž, ktorý takto naložil so životom,"
sa odo mňa odrážali ako kameň od steny.
Netrúfam si odpovedať na vyššie položenú otázku....
Viem len jedno, že sa s bázňou modlím za dušu môjho "viac ako známeho K."
A že jeho SAMO - odchod ma naučil byť pozornejšou voči iným...
a za ich úsmevom, hľadať skutočnú tvár....
Pane, prosím pretvor naše srdce, aby nesúdilo a naplň ho ochotou jednať s inými s láskou a načúvať potrebám ich duše. Amen
