Ach tie cintoríny. Ani v jeden deň v roku sa na ne nedostane toľko dupotajúcich nôh ako teraz. Veľkých, malých. Dospeláckych i detských. Nie každá z nich vie, prečo tam práve prišla. Jednoducho sa to má, veď sú „Dušičky.“

Lenže nie je „Duša“ ako „duša.“

Aj ja som tam šla. Na návštevu. Obehla som hroby mojich predkov i priateľov. Napriek tomu, že nič nenapiekli, ani mi nenechali kúsok koláča. Šla som k nim len tak: na pokec.

Vyžalovať sa, porozprávať im klebety a poprosiť ich, aby až príde tá moja hodina „H“ bdeli nad mojou dušou a orodovali za mňa.

Všetci jednomyseľne sľúbili, že ma počkajú - tam - na druhej strane.

 

Detaily sme zatiaľ neriešili. Môj príchod k nim je neznámy. Možno to bude zajtra, možno o mesiac, možno o niekoľko rokov. Dovtedy budeme jesť „chlieb nádeje,“ každý na svojej strane.

Nezaujímalo ich dokonca ani to, či budem mať pomník - hrob, alebo iba obyčajnú urnu. Rozhodla som sa, že tá mi bude stačiť. Presvedčili ma, že telo mi už nebude treba. Dôležité bude niečo iné - moja duša. A každý ma presviedčal po svojom.

 

Najprv ocko.

Pri jeho hrobe sa neviem zbaviť spomienok. Som jeho dieťa a stále si myslím, že bol tým najlepším otcom na svete. Pamätám si, ako sa prebral na ÁRE, ako ma hladil a ako ma odprosoval za všetko, čo v živote zbabral. Ja som si v tej chvíli, nedokázala spomenúť na nič, čím by mi ublížil. Niekde v duši som počula hlas: „Zapamätaj si vôňu tejto chvíle.“

Bol to moment, keď si uvedomoval, že odchádza a chcel dať veci do poriadku. Bol pripravený a 18. december (deň, kedy sa po I. Vatikánskom koncile slávil sviatok, kedy Panna Mária odprevádza duše do neba) odišiel hore.

Odvtedy chodím s ním na pokec pravidelne. Občas mi v duši odpovie skôr, ako sa ho niečo spýtam. Som si istá, že vidí aj za roh. Vraj nebešťania to tak majú.

Vravela som mu o túžbe, znova ho vidieť. Nechať sa ním objať. A žobrala som, aby sa o mňa postaral rovnako, ako keď bol na zemi. Aby, keď príde moja posledná hodina, bolo moje srdce očistené a mohla som spraviť iba jedno „šup do neba.“ Nech sa dovtedy deje čokoľvek.

Nemyslím si, že by sa o mňa odchodom do večnosti prestal starať. Práve naopak, cítim jeho pomoc... aj keď ho nevidím.

 

Ďalšia zástavka. Hrob v druhom rade. Babka Cilka. Žena s ťažkým životom, ale v prvých rokoch moja spoločníčka. Milovala som ju a brala som ju ako skutočnú babku (hoci ňou nebola). Spomenula som si, ako som jej závidela, keď „rozumela“ psej reči. Preložila každé „štekanie“ našej Zory. To len sa počula samé „hav - hav.“ Jednoducho som jej verila. A to mi ostalo doteraz. Hovorím s ňou o všetkom (z času na čas mi nahrádza spovedníka) a viem, že sa nikdy neprekecne (aj keď nemá spovedné tajomstvo)

 

 

Pri treťom hrobe som podupkávala najdlhšie. Svätosť je niekedy veľmi ťažká a náročná. (niekedy by ste ju sto ráz radšej odhodili, ako stratili milovaného).

Moja pravá starká Anna. Nepoznala som ju. Odišla do večnosti pri pôrode. Lekári ju „hnali“ na potrat. Nesúhlasila. Vedela, že dieťa je Boží dar a tým to pre ňu haslo.

Spomenula som si pri nej na školu. Na troch malých a skvelých chalanov, ktorí prišli tiež o svoju mamu. Na ich ocka, ktorý vďaka ľudskej ľahostajnosti prišiel o svoju milovanú ženu.

Nevolala sa Anna ale Mária a nik z nás nepredpokladal, že odíde. Diagnóza je jasná: Zbabraný pôrod.

Hovorila som s ňou o tom a prosila o orodovanie. O silu pre túto rodinu. O odvahu, odpustiť zdravotníckemu personálu... O ducha pokory prijať to, čo sa už nedá zmeniť, ale aj o dar viery, že to všetko (hoci je to neuveriteľné) má pomôcť k niečomu inému.

 

Najťažšie sa mi stálo pri Margit - pred niekoľkými mesiacmi to bola žena plná života a smiechu. Mamina sestra. Moja teta. Na bicykli určite jazdila rýchlejšie ako ja. Aj koláče vedela upiecť lepšie ako ja....

Jedného dňa sa však všetko zmenilo.... Pred očami sa mi objavil istý človek, ktorý sa (podľa našich informácii) postaral, aby sa jej jazda na bicykli stala osudnou.

Iba predpokladáme, prečo nebrzdila cestou dole kopcom na kruháči... Nasledovala nemocnica... ÁRO... prístroje. Neustále dohováranie, aby otvorila oči, aby neprestala bojovať...Aby....

Naše hlasy sa jej prihovárali deň čo deň. Nič nepomohlo. Ostali len otázky, na ktoré sa ťažko hľadá odpoveď.

Ostal len človek, ktorý aj keď si myslí, že ujde pred ľudskou spravodlivosťou, tak si môže byť istý, že tá Božia, ho počká. Na chvíľu som sa aj hnevala. No potom som sa snažila načítať veci inak, zaradiť páku odpustenia. Nájsť niečo, čo sa volá presvedčenie, že Boh vie, čo robí.... A snáď mi to raz vysvetlí.

 

Posledná zastávka - pri kríži. Tu som premýšľala nad sebou. Nad zraneniami, čo si nosím v duši. Nad tým, čoho sa tak silou mocou držím. Div, že som nezačala Bohu vyratúvať ľudí od ktorých „vnímam“ pocit krivdy. Pomaličky som to premieňala na modlitbu.

V tej chvíli pri mne zastala rodinka.

„Mami, poďme už domov... Bolia ma nohy. A to ste deda nemohli radšej zahrabať v záhrade? Mali by sme to k nemu bližšie.“

 

Usmiala som sa. Možno aj mňa raz pochováte v záhrade. Ale skôr ako to urobíte, prosím prepáčte, ak som vám spôsobila krivdu. Nemala som to v úmysle.

Bol čas ísť domov. V duši som si niesla svetlo, podobné tomu „cintorínskemu“. Ešte teraz cítim jeho teplo. Veď moji príbuzní sú v nebi a ORODUJÚ za mňa....

A to je pre mňa dar....

PS. Píšem skôr, ako odídem na druhú stranu. Ak sa tak stane, prosím pomodlite sa za mňa. Odtiaľ vám totiž už nebudem môcť blogovať.