Premýšľam. Nad tebou, nad sebou. Nad ľuďmi, ktorí znenazdajky, či zámerne vkĺzli do môjho života. Nad deťmi, ktoré sú už teraz dospelé, či nad dospelými, ktorí dnes zbierajú úrodu svojich vzťahov vo večnosti. Pričom niekde v hĺbke srdca vzdychám, že čas neúprosne letí..., a z diaľky sa ku mne ozýva to staré známe: „Čo zaseješ, to budeš aj žať.“

Otváram „spovedné zrkadlo života“ a pýtam sa čo sejem...

Aké ovocie „rodia“ stromy mojich stretnutí s ľuďmi...

Čo im prinášam....

Alebo čo si s tých stretnutí odnášam....

 

Prežité roky ma učia, že každé stretnutie je dar.

Nik z nás nevie, či po tom „aktuálnom“

bude nasledovať ešte nejaké iné.

A nezáleží na tom, či sa s tebou stretnem iba raz v živote,

alebo spolu komunikujeme niekoľko rokov

 a potom jeden z nás (alebo obaja) schováme svoje „ľudské jazyky“ za zuby....

To nie je podstatné...

 

Podstatné je, či „čas“

ktorý nám bol daný využívame

...na slová povzbudenia alebo zrady,

... na slová načúvania, alebo zneužívania...

... na túžbu objaviť v tom druhom príbeh jeho života, alebo pošliapať tú stať knihy, v ktorej nám zveruje svoje bolesti...

... na budovanie, či búranie...

...na pýchu, či pokoru....

 

Slobodné rozhodnutie prináša slobodnú odpoveď... (nie z jednej strany, ale z oboch)

Stretnutia, vždy nájdu otvorené dvere,

aj keď možno za nimi sedí „človieča“ s náladou na bode mrazu...

(kto z nás je dokonalý – nech hodí do „frfloša“ kameň)

Láska vždy vie, ako rozpáliť oheň...

aj priateľstvo a dôvera poznajú kľúč...

Ostávajú, aj keď sa teplota nálady približuje k tej, čo namerali na severnom póle...

Dúfajú, že raz sa to zlomí....

O bolesti z opravdivých vzťahov vedia svoje.

 

Často pripomínam:

„Kedykoľvek mi môžeš zavolať... Ozvi sa... Som s tebou...“

a myslím to vážne.

Poznám ten chlad SAMOTY.

Má rozľahlú kuchyňu,

v ktorej sa ozýva „dunivý krik“

prázdnych hrncov.

 

A práve ona ma naučila...

... stáť pri tých ktorí prichádzajú...

 

Lebo tam,

kde sa motá

SA-MOTA,

nie je miesto pre radosť,

iba smútok a beznádej.

 

No tam,

kde je slovo požehnania,

čas na otázky „Ako sa máš“

a ticho načúvania odpovedí,

zmiešané s vôňou dôvery

prichádza pokoj,

nádej,

priateľstvo....

                       

Dnes viem

že TY, ktorý si vstúpil, či vstúpila

do môjho života,

si DAR,

ktorý mi bol daný z neba.

 

Odpusť mi,

ak ťa nechávam stáť „pohodeného“ v kúte,

zakiaľ mi srdce šepká,

aby som ťa chránila, poznávala,

pomáhala ti a hlavne načúvala.          

A aby som ti darovala lásku.

A ešte niečo!!!

(Aby som mala odvahu prijať tvoju lásku,

pretože niekedy  milovať seba je ťažšie, ako milovať iných)

 

Tak čo ma to vlastne máta?

 

Je to tvoj príbeh. (ale aj vás ostatných, ktorí ho čítate)

 

Budem ťa volať Michal.

Pred  niekoľkými rokmi som ťa zazrela v školskej lavici.

Tichý chalan, počúvajúci, hodnotiaci...

Nábožko nebolo známkované,

tak načo ťa poznať bližšie...

 

Občas sme sa stretli na zastávke...

Niekoľko slov...

Epilepsia bola tvoja nechcená spoločníčka...

Čakal si na psa, už ho cvičili....

Vraj vo svoje „psej múdrosti“

vycíti tvoj „záchvat“ skôr, ako ho ty tušíš...

Počúvala som s otvorenými ústami.

Tvoje: „Viete, ak ma to chytí v noci

a ja nebudem mať pomoc,

je po mne.“ ma privádzalo do zmätku.

Chcela som ťa povzbudiť, a tak som

vyjachtala zo seba niečo ako:

„Hlavu hore, tá noc nemusí prísť!

A ten pes, to je skvelý nápad...“

Odišiel si...

Na čas si sa stratil z môjho života...

 

Pred niekoľkými mesiacmi sme sa stretli znova.

Na zastávke.

„Pamätáte si ma?“ spýtal si sa.

„Jasné, učila som ťa nábožko!“                         

(Mal si šťastie, moja pamäť vynecháva pravidelne.)

Nasledoval pokec o živote.

„Čakám na tú noc,“ priznával si.

„Neviem aké to bude, ale hovorím o tom s Bohom.

Modlím sa.“

Nemala som odvahu ti protirečiť.

Bol si príliš vážny, aby si si robil žarty.

Pes neprišiel...

a ani si ho nespomínal.

Aj ja som ti prisľúbila modlitbu.

Inak som pomôcť nevedela...

 

„Teším sa na ďalšie stretko na zastávke.“

lúčila som sa s tebou...

Ale ty si mlčal.

Veď si čakal tú rozhodnú noc

A ona prišla....

 

Zajtra ťa odprevadíme do hrobu.

No verím, že tvoja duša už vidí svetlo.

17 rokov na zemi stačilo...

a dostal si kľúč...

 

Dnes na omši som to počula:

„V dome môjho Otca je dosť príbytkov“

a ty Michal máš jeden z nich plné domovské právo,

veď každá noc bola pre teba prípravou...

 

Nuž ale čo ja?

Ja si tu ťukám do klávesnice na počítači

a pýtam sa, čo mám robiť,

ako mám žiť,

keď ten čas letí?

 

Ja viem...

Robím čo môžem

a dokonalí sú len v nebi...

 

A tak ťa prosím, ak si tam... vypros mi „milosť“ objaviť pri všetkých stretnutiach s ľuďmi „kúsok dobra.“

Veď tá „noc“ je nachystaná aj pre mňa....         

 

Bože nauč nás prosím aj na príhovor tvojich svätých, milovať a odpúšťať tvojim „deťom“ na zemi....

A pamätať na to, že každé stretnutie, môže byť to naše „posledné pozemské.“