Prichádzam s prianím, aby sme mali srdcia malých detí...,

aby sme do Betlehema nevstupovali

ako „mocní“,

ale ako tí, ktorí neustále potrebujú dávať to, čo „nezvládnu sami.“

Aby sme konečne uverili, že nemusíme

hľadať chyby na iných, aby sme boli milovaní, krásni a vzácni...

 

Prajem Vám, aby ste zazreli „Boží pohľad“,

ktorým sa Boh pozeral na vás vo chvíli, keď sa rozhodol, že vám daruje život.

 

Prajem Vám požehnané sviatky narodenia nášho Pána Ježiša Krista

 

Konečne nastal štedrý deň. Malý Adam sa so svojimi rodičmi vybral k starkým. Len čo otvoril dvere, radostne zvolal: „Pozrite, aj tu bol Ježiško. A priniesol stromček...“ Miloval Vianoce a veľmi sa tešil na darčeky. S úžasom hľadel na rozžiarené svetlá a dýchal vôňu ihličia. „Zlatúšik,“ ozvalo sa z kuchyne. „Pripravila som ti kakao a naliala som ho do vzácnej šálky. Poď si ho vypiť.“ Starká milovala svojho vnúčika a na štedrý deň by mu dala všetko na svete. Aj vzácnu šálku. Bola to tá, ktorú dostala od starkého v deň ich svadby. Aj ona mu dala jednu. Keď si na to spomenula, po tvári jej prebehol úsmev. Je tomu už viac ako 50 rokov... Keď sa pohádali, jeden z nich, ten ktorý sa chcel prvý „udobriť“ pripravil do „vzácnych šálok“ kávu... Ale nielen vtedy. Pili z nich, keď sa potrebovali porozprávať, potešiť, alebo vyriešiť niečo dôležité... Možno aj vďaka týmto „ušatým sklám“ sa aj dnes na seba usmievajú. Ťažko by sa im bez nich žilo.

„Ďakujem starká,“ usmieval sa Adam. „Je ešte horúce. Idem ho vypiť na podstienku,“ vzal šálku a zmizol za dvermi. Lenže v tom sa potkol, šmykol a spadol. V ruke mu ostalo iba uško. Ostatné črepy ležali okolo neho v snehu.

„Uf,“ preľakol sa. „ Teraz mi Ježiško nič nedonesie. A starkí budú smutní Čo mám teraz robiť?“ Zhlboka sa nadýchol. Chcel niečo vymyslieť, no nič múdre mu nenapadlo. V tom začul, ako starký v kuchyni vraví: „Idem sa pozrieť na Adama, či náhodou vonku nezamrzol.“

Adamovi prebehol po chrbte mráz. No v tom mu oči padli na drevenú kôlňu. Vstal, pozbieral črepy a vbehol dnu. Zbadal hromadu polien. „Tu ich nik nenájde.“ Vysypal ich a zahrnul drevom.

 „Čo hľadáš?“ spýtal sa starký, keď vošiel za ním. „Nič. Iba som chcel vedieť, či si nespravil niečo nové,“

mávol rukou chlapec a v duchu sa modlil, aby sa starký nespýtal, či už vypil kakao.

„Pravdaže spravil,“ usmial sa a nebezpečne sa priblížil k hŕbe polien. V poslednej chvíli sa však obrátil a z hornej poličky vytiahol drevené jasličky. „Pozri, kedysi sa v takýchto jasličkách narodil malý Ježiš.“ Adam prikývol a naprázdno prehltol. „Ježišu, prosím ťa, nech sa nepozrie na druhú stranu,“ modlil sa v duchu. Hanbil sa za to čo spravil a bolo mu to aj ľúto. „Sú pekné,“ povedal nahlas. „Starký a nemohli by sme ísť postaviť snehuliaka?“ Chcel ho vylákať z kôlne. „Snehuliaka?“ „Áno, takého s mrkvou namiesto nosa. A namiesto čiapky mu dáme hrniec.“ „Dobre, ale musíš chvíľu počkať. Idem si vziať rukavice.“

„Jasné, že počkám.“ Z hlboka si vydýchol a pozrel sa na jasličky.

V tom spravil tri kroky dozadu. Na dreve ležalo malé dieťa a vystieralo vystieralo k nemu ruky. „Neboj sa ma. Ja som ten, ktorého tak veľmi čakáš,“ prihováral sa Adamovi s úsmevom.

„ To určite,“ pomyslel si chlapec. „Keby to bol Ježiš, vedel by všetko. Aj to čo som spravil a iste by preto nebol ku mne takýto milý.“

„Daj mi darček, prosím!“ zašepkalo dieťatko.

 „Ja? Ja? Ja ti mám dať darček,“ jachtal chlapec. „Prosím, daj mi to čo ťa bolí.“ Opakovalo dieťa.

„Dám ti môj obrázok, čo som včera nakreslil,“ spomenul si Adam. „Podarilo sa mu nakresliť najkrajší vianočný stromček.“

„Nechcem tvoj krásny obrázok, chcem to čo ťa  trápi,“ opakovalo dieťa a chlapec sa tváril akoby nepočul.

„No keď nechceš,“ premýšľal Adam a chcel mu darovať niečo iné... „Tak  by som ti mohol dať auto na diaľkové ovládanie. Dostal som ho od Mikuláša. Je super.“

No malé dieťa sa mu zahľadelo do očí.„Nechcem ani auto. Chcem to, čo ťa bolí, čo ťa trápi. Chcem to, čo si skryl pod polená a triesky.“

Adam sa striasol. „Prosím? Ty o tom vieš?“ zajakával sa... „Ale veď to sú iba črepy.“

„Daj mi ich prosím,“ žobronilo dieťa.

„Ale črepy patria do koša, nie do rúk detí.“ 

„Daj mi ich prosím,“ opakovalo znova.

„S črepmi sa nedá hrať,“ mračil sa Adam a bolo mu aj do plaču, že to dieťa o všetkom vie. Iste ich teraz chce iba preto, aby ich ukázalo starkému, keď sem príde. Chce, aby bol smutný... a hneval sa na neho...

„Prosím ťa, daj mi ich...“

„Dobre,“ zamrmlal a začal ich zbierať. „Možno bude lepšie, ak sa starký dozvie pravdu. Takto by hrnček hľadal aj tri dni...“

Adamovi sa v očiach objavili slzy. Cítil sa akoby ho viedli na šibenicu a každý na neho ukazoval prstom: „Ty si vinný! Ty si rozbil šálku! Ty!!!!“

„Ja som to nechcel,“ pozrel sa na dieťa, keď mu podával črepiny. No v ušiach sa mu ozvalo: „Adamko, ak chceš piť z našich šálok, tak z nich pi v kuchyni a nelietaj s nimi po dvore.“ Ako často mu to musela starká opakovať, no on ju nikdy neposlúchol.....

„Len mi ich daj a všetky,“ usmialo sa naňho dieťa.

„Naozaj som to nechcel,“ fňukal Adam a črepinu za črepinou vkladal do malých jasličiek. Keď položil poslednú, začul hlas: „Ja som prišiel, aby som vzal všetko čo vás bolí, za čo sa hanbíte. Všetko z čoho vám je smutno a aby som vám dal novú radosť. Aby som obnovil vaše rozbité vzťahy a dal vám poznať a znova zažiť hodnotu, ktorú som do vás vložil, keď som vás povolal žiť na tomto svete... “

V tej chvíli sa malé dieťa stratilo a v jasličkách ostala iba šálka. Adam ju okamžite vzal do rúk.

Nebola na nej ani prasklina. Bola ako nová. „To nie je možné, to je....“

 

V tom sa vo dverách objavil starký: „Tak čo bude s tým snehuliakom?“

Adam sa obrátil a pritisol si šálku na srdce. „Už to bude. Len som sa zamyslel. Starký vieš o tom, že Ježiško vie opraviť všetko, čo pokazia ľudia?“

 

Vieme to aj my?

Tak mu dajme, všetko, čo sme stihli pokaziť.....