Sedím v čakárni u lekára. Šermujem s mobilom a lúštim, čo mi Boh cez „židovské básničky“, alebo žalmy, chce povedať na dnešný deň. No ich slová sa odrážajú od môjho srdca i uší. Akoby som bola hluchá a nemá....

Zrazu sa otvoria dvere a do čakárne vstúpi starší muž. Pozrie sa na mňa a zarazí sa. Ešte raz sa vráti von a pozrie sa na ceduľku s menom lekára.

Nie, nezmýlil sa. Občas aj ľudia, čo sú „inak oblečení,“ majú chabé zdravie.

Pozerám pred seba. Kľučka sa jemne skláňa dole. Raz, dva, tri a potom sa znovu otvoria dvere a v nich sa objaví ten istý pán. Urobí niekoľko odvážnych krokov ako muž. Ako chlap. Ako človek, ktorý sa týmto svetom túla už 58 rokov a má čo to preskákané.

Mlčíme. Cítim, ako si ma obzerá, ale ja sa ešte stále venujem breviáru.

„Vy ste sa zbláznili,“ zrazu vyletí z neho. „Mali by ste si to čo najskôr vyzliecť. Ste mladá, máte život pred sebou. A takto sa necháte cigániť!?“ Začne svoj monológ a prezentuje mi známu teóriu o neexistencii Boha, podkutú argumentmi jeho života.

„Viete cirkev je bohatá a ešte od nás chce peniaze...,“, presviedča ma a podáva fakty získané z médii, časopisov, z diskusii, ktoré občas prebehnem očami...

„Farári majú všetko čo chcú! Hovoria, že Boh je, ale povedzte mi, keby bol, dovolil by mi, aby som sa celý život lopotil a nemal nič? Dovolil by, aby ľudia hladovali? Dovolil by...“

Hádže otázku za otázkou. A z jeho výkrikov zaznieva hnev na život „cirkevníkov“, lebo vraj oni sú tí, ktorí majú stáť pri „vyvrheľoch spoločnosti“ a nie sa voziť v  drahých autách, chodiť tri krát do roka na dovolenky a ešte sa tým aj chváliť.

„Aj vy patríte medzi nich!“ Dokončí svoj súd, ukáže na mňa prstom a dodá, „Prosím vás, nekazte si život, odíďte kým je čas. Ostaňte obyčajným človekom.“

V duchu sa modlím. Viem, že to čo ho naštvalo nebol môj „habit“, ale jeho skúsenosti, ktoré mal s cirkvou, s predstavou svojho Boha, či s bratmi a sestrami, čo nosia nálepku „kresťania.“

Hovorím s ním otvorene. Cirkev nie je jedno vrece, ale sú to ľudia a každý „originál“ – s vlastnou povahou, predstavou o Bohu, s dávkou odvahy vzývajúc Najvyššieho, aby dosvedčil, že „ja“ som ten lepší, ako ostatní...

Hovorím s ním o svojom živote, o rozhovoroch s deťmi, na ktoré rodičia akosi nemajú čas, o ich problémoch, o otcovstve i o rodine, čo sa rozpadáva, lebo -  a pripomínam, že to chápem - ak chce otec zabezpečiť svoj „mančaft s troma deťmi“ nestíha sa im venovať tak akoby mal...

Zdá sa, že som trafila do čierneho... Starší muž sa začína deliť. Je len o niečo mladší, ako môj otec a je to pre mňa vzácna chvíľa, že môžem načúvať....

„Máte pravdu, nie je to ľahké postarať sa.... Aj moje dcéry mi povedia: „Oco, teraz nám neraď, mal si mať na nás čas, keď sme boli  malé...“ ale.... pozrite, keby nebolo týchto mozoľnatých dlaní, nemali by kde bývať.“

Cítim, že mu je smutno. No tento pocit v jednej chvíli vystrieda  jeho hnev....

„A potom mi povedzte, že existuje Boh? Že cirkev nie je bohatá. Že farári.....  Celý život sa snažím a poviem vám, mal som síce tri autá – ale ani jedno nové. A pekne som si ich splácal... a používal som ich na to, aby som vozil v nich svoju rodinu....“

Mlčím. Viem kam mieri....

„Farári majú drahé autá. A pritom ich nepotrebujú. Uznám, že tam na Kysuciach im treba mať aj džíp, alebo niečo väčšie... ale prečo musia mať tie najdrahšie??? Prečo tie peniaze, ktoré by mali dať niekam na chudobu, ako by to urobil Ježiš, nedajú rodinám, ktoré zápasia o prežitie?“

Chcem niečo povedať, no nestihnem.

„Viete, ja im neverím! Nech si hovoria z tých svojich kazateľníc čo chcú, nech sa modlia, ako chcú, nech sa tvária sväto! Nezaujíma ma to. Mám pocit že klamú. Neuverím im, kým nebudú žiť štandardne, a neprestanú sa vyvážať na....“

Ostávam som ticho ponárajúc sa do svojich myšlienok.

....Aj ja mám z času na čas chuť „pohoršiť sa“ a aj sa „pohoršujem“....

.... Žijem v dobe, kde sa hovorí o majetku cirkvi a preto je len samozrejmé, že jej zranené deti, hľadajú „Boha“ niekde vonku – medzi jeho služobníkmi....

Musia ho hľadať. Ešte stále k nim z času na čas prehovorí svedomie. A ono chce úľavu, lebo vie, že nie všetko čo je v ňom, je správne.

To ešte detské, spovednicové: „Spovedám sa Pánu Bohu.... a ľutujem“ im akosi nestačí. Zabudli vyrásť z „z modlitbových rapotánok“ a nepoznajú nič iné....

...No túžia po niečom viac.... A hľadajú to očami.... Hľadajú niekoho, kto by im rozumel. Len tak bez odsúdenia, no so skutočným záujmom o človeka.

Už sú však veľkí, plní skúseností... a vedia,

....že navonok bohatí, nemajú pochopenie pre slabých...

...  a ešte sa v ich vnútri skrýva pocit hanby, menejcennosti / a na obranu otázky typu: čo sa má farár starať do ich života/.... a jediného čoho sa boja, je postoj odmietnutia, alebo zbožná rada typu: „Veď sa Pán Boh o vás postará...“

 Otec troch dcér mal však inú skúsenosť...

 Musel sa postarať o svoju rodinu sám... a sám si postaviť aj dom.... 

Necítil, že mu Boh pomáha. A možno ešte teraz ho považuje za „dedka, ktorý sedí na oblaku...“ A spomína si na hodiny náboženstva s človekom, ktorého si kedysi vážila celá dedina....

Je unavený zo života. Nahnevaný na nás kresťanov....

Na naše často veľké veci, ktoré by iní potrebovali viac, ako my.... A pritom túži po stretnutí s Bohom.

 Napadlo mi, že keby možno stretol dnes Františka z Assisi, asi by ho neodohnal s pred dverí...

a bol by schopný počúvať jeho slová a nechať si uzdraviť svoje srdce Božou láskou....

Ten muž po chvíli ticha vstal a odišiel. Zamumlal niečo na ospravedlnenie, a ja som sa začala modliť za tohto môjho brata.

Už som nepotrebovala „židovské texty“ z breviára, ale prúdili mi slová zo srdca.

Bola to lekcia, slovo, ktoré mi Boh daroval na ten deň.

„Pane Ježišu, odpusť nám, ak sa pre naše vonkajšie bohatstvo nemôže tento brat, nájsť teba. Ak sa nemôže, nevládze prehrýzť cez všetky predstavy o Bohu, ktoré mu na cestu života darovali ľudia, udalosti či okolnosti. A prosím ťa, za celú cirkev, za tvojich kňazov, ale aj za seba samú, aby sme evanjelium nehlásali iba perami, ale aj svojim životným štýlom a životom. Amen.“

PS: Všimnime si, koľkí sa zastavia pri poznávaní Boha pri „plechoch auta“.... a stávajme sa tými, ktorí nepohoršujú, ale idú tam, kde sú tí praví „chudobní.“. Oni totiž často nemajú odvahu, vykročiť priamo k nám...