Celý deň bojujem s myšlienkou, či zavesiť tieto riadky na blog, alebo nie.... Niektorí vravia: "Zaves" iní "Prestaň, nehas čo ťa navonok nepáli..." Nuž a ja riešim už niekoľko hodinovú dilemu.... O pálení, či nepálení.... a možno o "napálení" a najmä o tom, že by som chcela ako človek poznať odpoveď na celkom prozaickú otázku: "Aký je dôvod?" A tak sa v prvé minúty nového dňa delím o to, čo mi brnklo do nosa.... Posúďte sami
Aj vy bojujete vo svojom srdci? Pýtate sa prečo a cítite svoju bezmocnosť voči odvolaniu niekoho, kto bol otcom, bratom, človekom, ktorý – podľa môjho osobného názoru a postrehu – hovoril pravdu a snažil sa byť rázny i pokorný? Priznávam... Bojujem s tým, či vôbec mám niečo písať, aby som, ako sa to povie „nekydala do svojho vlastného válova“, alebo lepšie povedané: nenadávala na cirkev, a do tretice presnejšie, aby som si pripomenula, že v cirkvi je kúkoľ a obilie... A že Boh necháva oboje rásť.... A do štvorice, že sme iba ľudia... a každý z nás si v sebe nosí batoh svojej pravdy...
A predsa, rozhodla som sa písať. Vyprovokovali ma....
Práve som sa vrátila od lekára. A ľudia okolo mňa sa pýtali: „Prečo?“ „Veď....“ a hovorili o veciach, ktoré sa vďaka otcovi biskupovi Róbertovi pohli dopredu /zaujímavé, nie je to biskup tejto diecézy, ale o jeho činnosti... o ľuďoch, ktorí sa s ním stretávajú a svedčia o jeho charaktere, sa reči šíria veľmi rýchlo a sú pozitívne./
Nevedela som ich potešiť, povzbudiť, ale spomenula som si na biblický príbeh o Tabite, alebo ak chcete o Dorkas. Bola to Ježišova učeníčka, ktorá vynikala dobrými skutkami a almužnami. A predsa do jej života vstúpila choroba a smrť. Už nemohla nič urobiť. Nemohla sa brániť.... Nemohla vstať a ísť si to vydiskutovať s Ježišom...
A vtedy na rad prišli ľudia, ktorým pomohla. Dopočuli sa, že niekde neďaleko je Boží muž – Peter a že uzdravil muža, ktorý sa osem rokov ani len nepohol.
Hneď poňho poslali. Nepísali mu listy, neopisovali mu situáciu... Ale prosili ho, aby prišiel... A Peter /ten, ktorého si Ježiš vybral za pápeža/ si zbalil veci a šiel na miesto....
Šiel a videl. Mŕtvu Tabitu. Bez pohnutia. Bez schopnosti sa brániť.... Ale nielen ju... Boli tam vdovy, ktoré ona – žena, na ktorú zaútočila smrť a tma – držali v rukách symboly ovocia života. Plakali a ukazovali sukne a šaty, to čo im darovala Tabita z lásky, kým bola medzi nimi.
Keď to videl Peter, tak všetkých poslal von, kľakol si a modlil sa. A potom tej zničenej mŕtvej žene povedal: „Tabita, vstaň!“ A ona ožila... a myslím, že konala dobré dielo naďalej....
... Pýtam sa, čo je našou úlohou v týchto dňoch? Kto pozná otca arcibiskupa, ten vie.... Zastávajú sa ho ľudia, ktorí sú autoritami nášho národa. A predsa do jeho života vstúpila istým spôsobom „smrť“. Je paralyzovaný a sám sa nemôže brániť....
Jediné, čo môže, je stáť pred Pánom Ježišom. Trpieť spolu s ním. Pýtať sa, za čo bol odvolaný...
A tak sme tu my. Jeho „spoluveriaci“ aby sme ho podporili. Aby sme Bohu rozprávali o jeho dobrých skutkoch, rovnako ako rozprávali vdovy Petrovi o skutkoch, ktoré pre ne z lásky spravila Tabita.
Volajme na Ducha Svätého, aby vlial nové svetlo do tejto situácie. Prosme ho, aby odhalil pravdu... a nedovolil, aby sa takýmto počínaním pohoršilo veľa ľudí... aj tých veriacich, či maličkých....
Možno sa stane zázrak a do tejto situácie sa vleje nové svetlo. Možno sa „hlásaná pravda“ očistí, a to čo sa teraz nazýva nečistým, bude zrazu sväté.... Možno....
Nepoznáme súvislosti. Vidíme iba paralyzovaného kňaza, ktorý sa nemôže brániť.... No nad ním je niekto väčší a potom ten najväčší....
V týchto dňoch budem stáť pred Pánom a hovoriť mu o ľuďoch, ktorí sa podelili s dobrom, ktoré im bolo sprostredkované skrze odvolaného arcibiskupa... A budem sa modliť za to, aby nás oslobodila Pravda.... nech je hocaká krutá.... ale nech je medzi nami....