Niekoľko dní myslím na ľudí, čo odchádzajú... Na stretnutie s Ježišom, z ktorého sa nedá "vyzuť"... Myslím na smrť.....

Všetko sa začalo v nemocnici...

Odviezli sme tam otca....

Na izbe štyri postele....

Každá so svojim obyvateľom.  

A každý obyvateľ mal svoj príbeh, ktorý sa na zemi raz skončí.

Zvlášť ma zaujala jedna postel.

S mužom, podobajúcim sa voskovej figuríne.....

Pokojne dýchajúcim

a "primerane" zapáchajúcim....

"Zomiera," šepká otec a v očiach sa mu zračí strach.

"Ideme von," posadí sa na svoj invalidný vozík. Vonku pijeme kávu a pozeráme sa na zapadajúce slnko.

Mlčíme. Slová sa nám akosi ťažko derú na tento svet.

"Zomiera." Opakuje.

"Je to ťažké."

Atmosféra v izbe je napätá.

Realita smrti je nekultúrna. Smrť nie je ľahká.... rovnako ako život.

Je tu:

Nemožnosť /či neochota/ dať zomierajúceho na miesto, kde by mohol odísť v pokoji a sám....

Keď by sa na neho nemuseli pozerať ďalší bezmocní....

"Nik za ním nebol?"

"Boli. Iba na chvíľu..."

Na chvíľu?

Niečo mi tu nesedí.

Modlím sa....

Hovorím Ježišovi, aby prišiel, aby si pána - voskového -  vzal k sebe,

Prosím ho, aby vymenil strach v otcovych očiach za dôveru, že On sám rozumie každému nášmu skutku....

"Vieš, ja nechcem zomierať sám...." pozerá do diaľky a nechá padať slzy po tvári.

Pohladím ho po ruke.

Tušiac, že každá smrť - pardón - každá "nenávratná audiencia pred Ježišom" je iná.

A sľubujem, že ak to bude len trocha možné, ostanem pri ňom... blízko

.. že sa budem pri ňom modliť a prosiť Ježiša o Milosrdenstvo...

Ešte dlho ostávame vonku...

Návrat na izbu je ťažký... /podobá sa márnici/...

Šepkám: "Oci, prosím modli sa za neho...."

V tú noc pán - alias vosková figurína - odišiel na nenávratnú audienciu....

Ráno už bola posteľ prázdna....

Vzduch čistý...

Akoby sa nič nestalo....

Naozaj?

.... Príbeh tohto muža, ostane v mojom srdci ešte veľmi dlho...

Modlím sa....

.... aby sme mali úctu voči človeku, nie iba vtedy keď žije, ale aj vo chvíli, keď sa lúči so svetom...

.... aby sme mali odvahu stáť blízko tých, ktorí odchádzajú....

... aby sme ani v nemocniciach nezomierali sami, opustení, či obklopení iba ustráchanými pacientmi...

... aby sme si viac vážili život a každé stretnutie v ňom....

... aby sme boli pripravení, veď môžeme odísť skôr ako sa z nás stane "vosková figurína."