Ježiš povedal veľkňazom a starším ľudu: „Čo poviete na toto? Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal mu: ‚Syn môj, choď dnes pracovať do vinice!‘ Ale on odpovedal: ‚Nechce sa mi.‘ No potom to oľutoval a šiel.
Išiel k druhému a povedal mu to isté. Ten odpovedal: ‚Idem, pane!‘ Ale nešiel. Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu?“
Odpovedali: „Ten prvý.“
Ježiš im povedal: „Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti, a neuverili ste mu. Ale mýtnici a neviestky mu uverili. A vy, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali a neuverili ste mu.“ (Mt 21, 28-32)

Koľkokrát sme oľutovali, že sme boli nečinní muži? Asi nás pália viaceré situácie, kedy sme mohli  niekomu pomôcť, ale z pohodlnosti či ľahostajnosti sme tieto vnútorné pohnútky odignorovali. Možno to bolo manželstvo známych, o ktorých sme počuli, že je v kríze a nič sme preto neurobili, iba sme si možno povedali "aj oni sa už rozvádzajú?! ... ten dnešný svet" alebo sme sa len ponosovali: "keby neodmietali Boha, neskončili by tak"...ale prakticky sme s tým my nič nespravili. Žiaden telefonát, žiaden rozhovor, ani jeden pokus :( Rozmýšľam, prečo to tak je. Možno sa hanbíme priznať sa pred neveriacím (nepraktizujucim) známym, že dôverujem Bohu a že mu Pán Boh chce pomôcť a dať mu nádej, že s Ním to bude lepšie. Možno sa bojíme odmietnutia.

Pán Boh nás však pobáda k aktivite, aj keď sa nám nie vždy hneď chce. Nebuďme však tými, ktorí majú len plné ústa slov. Buďme muži činu a ak nás niečo Páli, ak nám Pán Boh dáva niečo na srdce, nenechajme tu výzvu prefrčať okolo nás. .... veď predsa, čo riskujeme, o čo by sme prišli? Pomyselný imidž pred ostatnými?

Povedz Bohu áno, sprav ten krok, On sa postará o to ostatné ...a tí, ktorí sa ti vysmievali, neskôr ti možno poďakujú a nebudeš mať oprávnene výčitky, že si mohol pomôcť a nespravil si tak.