Milý môj Pápež. Milý a môj. Prepáč, ale nedovolím, aby mi ťa niekto vzal zo srdca. Máš svoje narodeniny pre nebo a my pozemšťania ti už nemáme čo priať. Ale za to, môžeme a máme na čo spomínať. Milý môj Karol (na tvoju počesť sa volá tak aj moje auto a ty vieš, že vzývam tvoju pomoc, vždy, keď doňho prídem), tak mi napadlo, že sa podelím....

Čenstochová: Láska na prvý pohľad

Nepamätám si dátumy a nechce sa mi po nich pátrať. Budem však písať o podstate. O tom, čo ostalo hlboko vo mne a pri spomienke na teba, milý môj pápež, sa predo mnou otvára ako veľká kniha.

Bolo to v čase môjho hľadania. Kostol áno... viera áno... ale. Niečo mi tam chýbalo. To som vedela, no prísť tomu na meno sa mi nedarilo. A vtedy som sa dostala na stretnutie s tebou do Čenstochovej. „Pápež, a milióny mladých,“ myslela som si a cítila som sa celkom bezpečne, nepovšimnuto. Až do chvíle, keď pri šiel po ceste v papamobile.

Najskôr, keď si šiel tam, stáli pri ceste Poliaci a drali si hrdlá. Vraj: Nech žije svätý otec! Nech žije svätý otec!“ No ty si sa rozhodol ísť tou istou cestou späť a Poliaci hovoria: „Poďte dopredu, aby ste aj vy videli pápeža.“ Už to bola pre mňa výsada, že ťa uvidím. Že budeš niekoľko metrov odo mňa. Pripravovali sme sa, čo budeme skandovať, bola tam akási atmosféra pokojného napätia. Netrvalo dlho a tvoje auto sa  objavilo.... Tak veľmi som chcela kričať, no naše pohľady sa stretli. Bol to prvý záblesk tvojho: „Neboj sa. Poď za mnou.“ V tom momente /úplne kratučkom/ som vedela, že ma poznáš a prenikáš hĺbky mojej duše. Nie, nevidel si hriechy, dotýkal si sa ma láskou. Namiesto skandovania som sa pustila do plaču. Chvela som sa a aj po tvojom zmiznutí za zákrutou mi slzy tiekli po tvári. Niečo sa vo mne zmenilo. Pochopila som, že Boh nie je vysoko, ani ďaleko, ani hlboko... Je tu... a odvtedy som ho začala vnímať, veľmi blízko. Nie z kníh, ale z príbehov ľudí, z ľudskosti, ktorá z teba ale aj z iných žiarila.

V ten večer som ťa videla ešte raz. Šli sme sa akože prejsť. Pozrieť sa, kde ťa na druhý deň stretneme, kde budeš mať omšu... A ty si sa objavil na schodoch. Šiel si dole k nám.

Štadión a tí čo tam boli s nami, sme začali skandovať. No ty si si dával prst na ústa a prosil si nás, aby sme boli ticho... Až potom si prezradil, že si ušiel svojim „ochrancom“, niekomu ako bol kardinál Dziviš. Smiali sme sa, lebo nás od teba delili nejaké štyri schody, keď sa tvoj „ochranca zjavil hore na pódiu a neveriacky krútil hlavou. Rozbehol sa k tebe. Povedal ti pár slov a chytil ťa pod pazuchu. Ty si len mykol ramenami a spolu ste odchádzali, odkiaľ ste prišli. Ty, v bielej reverende a on – v čiernej. Ach ty môj dobrý, poslušný Ján Pavol II. Aj keď si odišiel, viem, že si ostal a že si tu.

 

Keď ti zomrie priateľ

 

To stretnutie s tebou ma zmenilo. Našla som čo som hľadala. (aspoň som si to vtedy myslela) a s plným odhodlaním som šla za tvojim i mojim Majstrom. Pri istej príležitosti sme sa dostali do Ríma. Mali sme ísť na audienciu s tebou, ale v poslednej chvíli sa niečo „pokazilo“ a teda z toho vzišlo.

Neprežívala som vtedy jednoduché obdobie. Môj najlepší priateľ odišiel do večnosti. Mala som pochybnosti, či je v nebi. Chýbal mi. V hlave sa mi odohrávali všetky spoločné stretnutia. Vedel, že odchádza a vtedy mi povedal, že z neba bude dávať  na mňa pozor. No ja som si nebola istá, či vôbec v tom nebi je. A tak som, bolo to o deviatej večer, v kaplnke vyslovila vetu: „Mirko, ak si v nebi, tak prosím, ja chcem vidieť Jána Pavla II. Amen.“ Bola to jedna z tých bolestných modlitieb. Kedy prajete tomu človeku, aby mu bolo dobre, a zároveň veľmi chcete, aby ste ho mohli ešte tu na zemi počúvať, hoci sedí na vozíku, hoci bojuje o nádych, hoci...

V tom sa otvorili dvere. „Prosím ťa, daj mi pas. Potrebujem tvoje údaje. Uvoľnili sa nejaké miesta na omši s pápežom, takže pôjdeme a potom bude audiencia.“

Šok. Prebdená noc. Na druhý deň ráno som videla, bola som tam, kúsok od neho. Lámal chlieb ako Ježiš. Hľadel naň uprene, a vedel, že to nie je obyčajná oplátka. Posvätné ticho plné pokoja.

„Ďakujem Mirko,“ modlila som sa, ale moje srdce bolo ustráchané. Čo keď to bola len „náhoda“? (Mimochodom zasa si to ty, kto ma presvedčil, že náhody nejestvujú.)

Prišla audiencia. Kto tam bol, mohol prísť k tebe, kľaknúť si, poprosiť ťa o požehnanie a ty si dal každému ruženec. Nehľadala som slová. Nemala som ich. No ty si sa na mňa pozrel a povedal si: „Neboj sa, ten ku komu sa modlíš (koho prosíš o orodovanie), je svätý.“ Bol to ako balzam na dušu. (Ó, Mirko, prepáč, že si po radu musím chodiť až k pápežovi, ale čo už.) Spamätala som sa až po chvíli. Reku, do kelu: odkiaľ mohol vedieť nad čím premýšľam, nad čím sa trápim. A prečo mi to povedal?

Predýchavala som to. Môj pápež, môj milý pápež videl do môjho srdca. Môj pápež poradil aj bez môjho bolestného slovného monológu. Jednoducho sa ťa nevzdám, si „môj.“

 

Láska bez slov

A ešte jeden príbeh (aj keď ich je viac). Spomienka. Prešlo od vyššie opísanej udalosti niekoľko rokov. Zostarla som. Mala som po štátniciach. Unavená až na smrť. Týždeň pred tým, ako si mal prísť do Rožňavy sme dostali vstupenky, aby sme mohli ísť na svätú omšu s tebou. Priznávam a ty vieš, že sa mi nechcelo. Šomrala som, že mám toho veľa, že budeme ďaleko od tribúny, že v telke ťa budem vidieť lepšie (Ok. Nevysvetľujem, veď ma poznáš.) No nakoniec som sa pre „pokoj v dome“ rozhodla, že to obetujem a teda sa vydám na cestu.

Pri vstupe na miesto, kde sa mala sláviť Eucharistia som vytiahla vstupenky. „Nech sa páči, vy môžete ísť bočným vchodom.“ Nechápala som. Akým vchodom? Prečo bočným vchodom? Kam to mám ísť? Kukla som na lístok. Bol označený V.I.P.

Sedela som tesne pod tribúnou. Veľa si toho nenahovoril. Choroba ťa ničila, ale tie tvoje oči sa neohrozene pozerali na svet. Bol si autentický. Môj a milý pápež, čo nezostupuje z kríža. Čo bojuje, aj keď stratil reč, aj keď mu sliny stekajú  po brade. Čo miluje do  krajnosti, dokonca aj tých, čo majú „dobre“ mienené rady, že je čas zbaliť si kufre. Nie. Ty si ostal. Aby si mi povedal, že musím ísť ďalej. Že nič nie je také čierne, aby to náš majster Ježiš nemohol prežiariť svojim svetlom. (A tu myslím na mojich bratov a sestry. Na Eriku, ktorá vychováva svojich dvoch chalanov a nevzdáva sa. Na Patrika, ktorý ostal s troma deťmi a napriek bolesti, každé ráno začína nanovo, na moju mamu, ktorá trpí a snaží sa fungovať, ako keby bola zdravá. Na Zdenku a na jej tri deti i na manžela, ktorý sa rozhodol ísť inou cestou...Na tých, čo sú nespravodlivo odsúdení a súdení. Myslím na ich príbehy, na ich prehry i výhry ale i na lásku, ktorú Boh dáva do života, ak ju chceme prijať.)

V ten deň v Rožňave sme si znova hľadeli do očí. Viac krát, na chvíľku. Už sme nepotrebovali slová. Ty aj ja sme sa za tie roky niečo naučili (teda najmä ja, lebo ty si ma to učil). Pochopila som, že ďakovať sa dá aj za „čiernu dieru“, lebo v nej môže Ježiš zapáliť svetlo. V ten deň sme sa obaja modlili bez slov. A ja som vedela, že je to moment, ktorý môj vnútorný život zmení navždy.

 

Deň tvojho narodenia pre nebo

O tom, ako som sa dostala na druhú vysokú školu ti tu písať nebudem... Niekedy je Boh humorista, a dokonale naplní to slovenské, že: „zapovedaného chleba sa človek najviac naje.“ Ale jednoducho takto.

V ten deň bola sobota, mali sme prednášky na fakulte na Spiši, a všetci očakávali, že príde tá chvíľa, kedy ty odídeš. Hovorili nám o tom profesori, modlili sme sa za teba. A do „kelu,“ do môjho vnútra sa znova vkrádala tá otázka: „A budeš mi pomáhať, keď odídeš?“ Nepoznala som odpoveď. Ale chuť našich predošlých stretnutí mi dodávala nádej. Ba priam istotu, že ty – Môj a Milý pápež, neodídeš.

Vrátiac sa z prednášok, premožená únavou som vkĺzla do postele. Zatvárali sa mi oči. Stav ako z biblického príbehu, keď sa Ježiš potil krvou a apoštoli sa tak veľmi chceli modliť, až od strachu z nepoznaného a z úzkosti zaspali.

Ešte ma spánok nepremohol, keď sa ozvali zvony na kostolnej veži. Po chodbách sa šepkalo, že Ján Pavol II, odišiel, no oči som neotvorila. V tú noc ľudia mohli ísť do Božieho chrámu a modliť sa za teba, no ja som nevstala. Chcela som byť s tebou, taká aká som, unavená a prosiaca. Pozerala som do tmy a hľadala v nej svetlo. Nevidela som ho síce, ale vedela som, že je tu. A že jednou z tých večných lámp kývaš aj ty.

Predstavovala som si ťa, ako ideš ku mne – v bielom a držíš si prst na ústach, ukazuješ mi, aby som nekričala. Vedela som, že už nemusím, Je tu čas, keď mi rozumieš viac, ako vtedy. Veď si môj a si svätý...

 

2. apríl

A ešte takto... vždy 2. apríla sa v mojom živote stane zázrak. V nebi tomu hovoria „obyčajná vec,“ ale ja to ešte beriem inak.

Pred niekoľkým rokmi sme riešili auto. Vravela som šéfovi toyoty: „Nedá sa. Môj otec si svoje auto nedá. Ja by som svoje dala....ale..“ a on na to: „Čo ty riešiš. Veď dnes je Jána Pavla II. To on zariadi. A aké auto by si chcela.“ A ja na to: „Modré.“ Len tak zo žartu sme šli pozrieť, či ho niekde nemajú poskladané... Mali. Jedno jediné... čakalo na mňa. Tri dni šokov doma a nové auto na dvore. Nuž Svätý a Môj Pápež, povedz, mohla som ho do ochrany zveriť niekomu inému ako tebe? A to je dôvod, prečo sa volá Karol, rovnako ako ty, keď si behal po štvornožky a v plienkach, keď si premýšľal o živote.....

 

No a dnes. To sa vám diali veci. Vlastne oni sa dejú už niekoľko mesiacov. Chceli sme robiť trativody, kanalizačnú prípojku, strechu... bolo to nutné. Prichádzali firmy, urobili rozpočet a viac sa neukázali... A do kolečka, do kola. Ako žene sa mi to ťažko vybavuje, to mi verte...

A jedného dňa (ďakujem Roman) sa u nás zjavili robotníci a fuky, fuk, že nám spravia všetko, čo potrebujeme... Spravili, super cena.... Nechali len rozkopaný dvor... Začala som s jeho úpravou sama, no po dvoch hodinách som to vzdala.

A dnes... na deň môjho pápeža sa tu zjavil Jaro... a pustil sa do práce... Ľudia boží, my sme ešte nikdy nemali taký pekný dvor ako dnes... Keď som sa pozrela do kalendára, zrazu som pochopila.

Viete, čo je najväčší dar pre svätých? Ak vidia radostné Božie deti, ktoré sa tešia z lásky. Veď ako sa to vraví? Radosť rozdávaním rastie – a o tej nebeskej to platí stonásobne.

 

A ešte niečo...

Milí moji. Môj a milý pápež nie je len môj. Je aj váš. Rozumie vám. Šepká Bohu do ucha, čo vy šepkáte jemu.... prihovára sa... posilňuje malomocných a vnuká im myšlienky, aby stále viac a viac prijímali do svojich životov istotu, že Ježiš je s nami. On nám rozumie a nikdy nás nedovolí skúšať nad naše sily. A ešte jeden bonus, ak mu dovolíme, posilní našu dušu. Hovorme s ním a buďte si istí, že ja mu hovorím o vás a ďakujem mu, že ste....