Dnes ráno, ležiac v posteli a sledujúc predierajúce sa lúče slnka, som sa ponorila do sveta spomienok. Zahľadela som sa na ikonu Panny Márie a tvárou mi prebehol úsmev. V mysli sa mi objavilo stretnutie s Jozefom. S mužom, ktorý je na prvý pohľad čudný. A to jeho „čudáctvo“ bolo až také „čudné“, že mi trvalo dosť dlho, kým som sa nechala presvedčiť, že aj on mi má čo povedať na cestu života.
„Musíme k nemu zájsť,“ presviedčala ma kámoška, keď sme sa vybrali do Petržalky. „Býva síce v bloku, kde to nie je najčistejšie, ale uvidíš, bude sa ti tam páčiť.“
To slovo „najčistejšie“ som si správne preložila až vo chvíli, keď sme prichádzali k paneláku pomaľovanému drakmi, grafitmi a nemravnosťami... Občas okolo nás prekrivkal nejaký chalan alebo dievčina s pohľadom upretým do neznáma... A bolo treba dávať pozor aj pod nohy... nebolo to nič príjemné. Jediná vôňa, ktorú som v tej chvíli vnímala, bola zápachom.
„Nevšímaj si to. Ten chalan, za ktorým ideme je už tri roky čistý...,“ upokojovala ma dievčina, ktorá ma viac menej prinútila ísť s ňou na návštevu.
V ten deň som nemala ešte osemnásť a po prvý krát som sa stretla „ovocím“, ktoré prináša do života ľudí droga.
Mala som strach ísť vpred, ale aj strach sa vrátiť. Petržalka na mňa pôsobila ako obor a zdalo sa mi, že všetky paneláky sú postavené na jedno kopyto... a tak som ostala.
O chvíľu sme boli na mieste. Otvorili sme vchodové dvere. Pohľad mi padol na akéhosi muža. Váľal sa v kúte na zemi. Niečo zašomral a pokračoval vo svojom vegetení.
„To je Martin. Fičí na tvrdých. Ale keď má dávku, tak je neškodný...,“ vysvetlila mi na upokojenie kámoška a spolu sme šľapali na tretie poschodie. Odmietla som totiž výťah, pretože som mala obavu, že ak otvoríme dvere, uvidíme ďalšieho „neškodáka.“
Na treťom poschodí to na prvý pohľad nebolo iné. Keď sme zazvonili prišiel nám otvoriť „veľký muž“ – svalnatý a celý potetovaný drakmi, čertmi a neviem akými príšerami. Bol to on – kamarát mojej „kámošky“ a volal sa Jožo.
Keď za nami zabuchol dvere, pozval nás na čaj. Vydýchla som si, aj keď mi v mysli prebehla otázka: „Čo ak nám tam dá drogy?“
„Nikto vás neotravoval?“ spýtal sa, keď sme sa posadili v obývačke. „Nie,“ referovala kámoška a mávla rukou. „Neverím, že si sa nebála, keď ste šli sem?“ mrkol na mňa a tvárou mu preletel pokojný úsmev.
„Bála som sa,“ priznávala som a hneď som sa aj spýtala: „Toto je narkomanská bytovka?“ Bola som zvedavá, pretože dovtedy som sa o tejto problematike dozvedala iba z médii a z kníh.
„Hej, ale neboj sa. Som čistý.“ preriekol Jožo a pozrel sa von oknom. „A ani oni to nemyslia zle, len nevedia, ako to zmeniť. A mnohí už ani nevládzu...“ Odmlčal sa. „Ozaj spravil som aj chlebíky. Choďte si umyť ruky, lebo kým ste prišli sem, chytali ste kľučky a tie...“ nemusel vysvetľovať ďalej.
Obe sme zamierili do kúpeľne.
Tam som skoro odpadla. Nie, nemyslite si. Neboli tam žiadni narkomani, ani injekčné striekačky a ani neporiadok. Práve naopak. Na každej obkladačke bol farbami na sklo napísaný povzbudzujúci citát z biblie. „Pán je môj pastier nič mi nechýba...“ „Prišiel som, aby som ti daroval radosť, a to radosť v plnosti.“ „Poď ku mne, ak sa namáhaš, ak už nevládzeš...“ „Syn môj, odpúšťajú sa ti hriechy...“ ... „A na tvoj hriech si už nespomeniem...“ Čítala som to jedným dychom...
„A ešte niečo tu má?“ zašepkala kámoška a otvorila zrkadlo nad umývadlom. Odtiaľ na nás spoza skla pozeral obraz Ježiša, z pravej strany nás svojim pohľadom častovala Panna Mária a z ľavej archanjel Michal...
Zrejme sme sa zdržali v kúpeľni dosť dlho, a tak sa na nás Jožo prišiel pozrieť, či sme sa náhodou neutopili.
„To je moja svätyňa,“ povedal s jemu príznačným pokojom a odprevadil nás znova do obývačky.
„Ešte som takúto kúpeľňu naozaj nevidela,“ priznávala som a vyznávala sa zo svojho jemného pohoršenia.
„No ono tá kúpeľňa bola ešte pred troma rokmi sídlom hriechu,“ vysvetľoval.
„Tam sa to začalo... Najskôr som sa hral so svojim telom, potom mi to nestačilo a prišiel alkohol. Pod vaňou som si schovával fľaše, aby ich nevidel nik kto ku nám príde... Keď som bol sám, veľmi som sa hanbil. No mal som strach, že ak poviem ľuďom o svojom probléme, odsúdia ma. Zväčša som píjaval večer, keď som sa vrátil z práce... No potom som prišiel aj o ňu. A našiel som si novú lásku... drogy...“
Potom nám prezradil, že aj tie šnupal v kúpeľni a potom si ich tam aj pichal... a vegetoval na dlaždiciach, mysliac si, že nájde to pravé šťastie...
No čím viac to robil, tým v jeho živote prichádzala väčšia prázdnota a zúfalstvo... Zo všetkého najviac ho rozčuľoval starý bezdomovec, čo nosil na krku kríž.
„Raz som sa ho spýtal,“ delil sa so svojim príbehom Jožo: „Povedz, starec, načo to nosíš na krku, aj tak je ten chlap mŕtvy.“ On však mlčal a pritisol si ho k srdcu. Keď som ho provokoval, nakoniec vážne povedal: „Mŕtvy je len pre tých, ktorí chcú, aby bol mŕtvy a živý je pre tých, ktorí chcú, aby žil... Čo chceš ty?“
Zamyslel som sa. Naozaj som vykrikoval na Boha a chcel som aby držal „hubu“, lebo som nemal v pláne sa zmeniť... Bál som sa bolesti, ktorá nasleduje vo chvíli, keď človeku vezmú drogy.... A môj strach bol väčší ako moja túžba, aby sa zmenil môj život.“
Potom sa odmlčal.... ale nie na dlho. Dozvedeli sme sa, že jeho bezdomovec s krížom ho zaviedol k žene, ktorá vedela čo to o Medžugorii. A on v jednej „slabej“ chvíľke, kedy už nedokázal predstierať, že je „silný“ súhlasil s tým, že odcestuje na miesto, kde „vraj“ Panna Mária mocne ťahá za rukáv svojho Syna.....
Bol tam vyše dvoch rokov a žil v komunite Čenakolo. A veru, keď Panna Mária videla jeho ubolené srdce, tiež potiahla Ježiša za rukáv... Jožo sa dostal zo závislosti a mohol sa vrátiť do svojej milovanej Petržky.
„A keď som odtiaľ odchádzal," hovoril s úsmevom, " tak som stretol človeka, čo mi povedal. Bratu, nech sa miesto hriechu odteraz stane tvojou svätyňou.“ A tak som to vzal doslova. Moja Petržka je moja svätyňa, môj panelák je mojim miestom modlitieb a moja kúpeľňa? Miestom, kde mi Boh pripomína, že aj z človeka, ktorý si úplne zničil život, môže spraviť muža, ktorého nekonečne miluje...“
Počúvala som ho s otvorenými ústami. Už to nebol ten „nebezpečný potetovaný chlap“, ale „hrdina“, ktorý sa nechal viesť Pánom a jeho láskou.... Jeho slová rozomleli všetok strach a predstavy z toho, čo som videla v Petržke...
Pokojom ma napĺňalo najmä to, že niekde uprostred tejto betónovej džungle je kúpeľňa – a do nej každý deň prichádza človek, ktorý prosí Boha, aby na všetky narkomanské duše vylial živú vodu svojho milosrdenstva...
Keď sme sa lúčili, zastavil nás: „Ešte počkajte,“ povedal a priniesol nám dva kvety v črepníku. „Vy dievčatá, často nepoznáte svoju hodnotu... Nezabúdajte na to, že máte byť jemné a nedajte sa zničiť týmto svetom... Chráňte si dobrú pôdu srdca...“
Rozlúčili sme sa a vyrazili do ulíc. Kvet v mojich rukách nevydržal dlho. Dala som ho prvej dievčine so smutnými očami a nezabudla som jej odovzdať Jožov odkaz.
Toho „veľkého potetovaného muža“ som odvtedy nevidela, no vždy keď sa v kalendári objaví meno Jozef, spomeniem si na neho a ďakujem Bohu za to, že mu ukázal dve úžasné veci.
Tá prvá je, že miesto hriechu sa môže stať miestom požehnania. Preto sa nikdy nevzdávajme.
A tá druhá... že ak Bohu dovolíme vstúpiť do nášho života a ak to s ním myslíme vážne – prenikne nás svojou milosťou a spraví s nami zázrak....
A tak vám milí Jozefovia, želám (a spolu s vami aj sebe a všetkým ľuďom tohto sveta), aby sme rovnako ako Jožo z Petržalky, na príhovor svätého Jozefa, našli svoju svätyňu a pochopili, čo od nás chce ten hore...
Tak nám Pán Boh pomáhaj....