Včera sme mali "za úlohu" všímať si 3 dary "malých žaluďov" (acorn-small). Nevedela som, čo presnejšie si mám pod tým predstaviť a tak som sa spýtala. V odpovedi sa vyskytol aj príklad: "like committing to pray for just 5 minutes a day" To ma inšpirovalo. Cítim, že sa "musím" s vami podeliť o svoju skúsenosť. Modlitba naozaj mení a zachraňuje človeka - aj "malá". :)

V mladosti som "uverila" Pánovi. Chodila som s Ním často, vlastne som bola presvedčená že stále. Každý deň na sv. omšu, ráno rozjímanie zo Sv. Písma, stretká, modlitby, aktivity atď... Bolo to fajn a bola som šťastná.

Ale tak ako na poli začne rásť burina, aj u mňa sa po čase začali objavovať veci - starostlivosť o rodinu, čas trávený so svojim partnerom, pri malom dieťati takmer nemožnosť (možno zdanlivá?) zájsť častejšie na sv. omšu, vždy bolo niečo "dôležitejšie"... A tak sa postupne môj život menil. Ani som nezbadala a bola som rada, že aspoň základné "povinnosti" stíhame. Áno, tie katolícke príkazy - aspoň v nedeľu na sv. omšu (Vďaka za ten príkaz! Koľkokrát by bez neho bolo niečo iné "dôležitejšie"), na sv. spoveď aspoň pri veľkých sviatkoch, na večernú modlitbu často neostala "sila", na ranú čas.... A podľa toho vyzeral aj život, aj práca, telo sa ujímalo nadvlády, vôľa slabla.

Keď som to chcela zmeniť, prekonávať neresti, zmeniť nesprávne návyky, vzdať sa toho, čo ma odvádza od poslušnosti Pánovi, akosi nebolo síl. Vždy znova som nachádzala tie isté chyby, vždy znova som neúspešne musela bojovať s tými istými slabosťami. Ale uvedomila som si jedno - ja sama na to nestačím. Modlitba nie je len "jednou z vecí", ktoré musím zmeniť. Ale je tou hlavnou - PRVOU vecou, čo musím urobiť. A tak nečudo, že raz, keď som pri spovedi vymenovala množstvo vecí, ktoré zas a znova ľutujem, som na otázku kňaza, na čo sa chcem sústrediť ako prvé, bez váhania odpovedala: "Modlitbu. Všetko ostatné potom pôjde ľahšie."

On asi nevedel, že predsavzatie viac sa modliť a čítať Sv. Písmo som mala už dávno. A rovnako ako ostatné predsavzatia sa mi ho stále a znova nedarilo plniť. Ale dal mi jednu veľmi dobrú radu. Alebo ani nie radu, bolo to zadosťučinenie. Ako "pokutu" mi uložil pomodliť sa za každého člena rodiny jeden Otčenáš. Bolo to tak málo...

A zároveň tak veľa.

To málo bolo presne to, čo som vtedy potrebovala. Tak sa mi to zapáčilo, že odvtedy sa každý večer (okrem bežnej modlitby) už v posteli modlím - jeden Otčenáš za manžela, jeden za syna, potom za rodičov a tak ďalej za ďalších stále vzdialenejších živých, či už mŕtvych členov rodiny (mojej i manželovej)... až kým nezaspím.

Je v tom sila. Sila vytrvalej modlitby. SIla poslušnosti. Sila požehnania. Sila prítomnosti Pánovej. Teraz, keď sa obzriem, vidím, ako sa môj život odvtedy zmenil. Už si viem nájsť čas (a priestor - s tým mám trochu problém) na modlitbu, aj na dlhšiu (ruženec, rozjímanie), na čítanie Sv. Písma, zmenili sa moje nálady, v rodine sa usídlilo viac pokoja, viac láskavosti, viac radosti. Pán ma vedie, pomáha mi prekonávať všetky veci, i keď niektoré slabosti ponechá (aby sme sa nevystatovali).

Priviedol ma k ceste ďakovania, ktorá ma teraz míľovými krokmi nesie k netušeným výšinám. Niektoré veci sú so vzdávaním vďaky za každých okolností celkom iné. Úžasné! Krásne! tak ľahké - i keď niekedy zároveň ťažké. Je to pravda - ustavičné ďakovanie mení životy.

Ďakujem Pánovi za dar modlitby. Za dar Jeho neustálej prítomnosti. A tiež za Jeho vedenie. Za toho kňaza. Ďakujem za zrnká, malé semienka, z ktorých ako z hočičného zrnka vyrastie veľký strom, v ktorom môžu vtáky stavať svoje hniezda.
Vďaka Ti, Pane, za Tvoje Kráľovstvo, ktoré chceš šíriť prostredníctvom nás malých a slabých.
Amen. Aleluja. :)