Chcem sa s vami podeliť o môj k-rok viery. Dlho som otáľala, zdal sa mi tak maličký... ale myslím, že aj malé veci môžu slúžiť k povzbudeniu iných. Dôverujme Pánovi a On sa už postará o Svoje dielo. :)

Po prečítaní (vlastne už počas čítania) knihy Tisíc darov od Ann Voscampovej som podľa jej príkladu tiež začala počítať božie dary. Zdal sa mi to byť dobrý spôsob, ako rozvíjať svoj vzťah k Stvoriteľovi (a tiež k Spasiteľovi a k Duchu Svätému).

Veľmi rýchlo po založení (najskôr tajného) zošita s (tajným) názvom "Mojich tisíc darov" som cítila výzvu podeliť sa o tento dar - dar vďačnosti - aj s inými. A tak nejak som "vedela", že to nespravím jedným článkom, chcelo to systematické písanie. Seriál. Pravidelnosť.

Dlho som váhala, nechcelo sa mi s kožou na trh. Nechcelo sa mi písať tak osobné veci. Nevedela som, či zvládnem pravidelnosť príspevkov. Raz za mesiac? To je asi málo. Každý týždeň? Podarí sa mi napísať niečo zmysluplné každý týždeň? Budem to stíhať? Nezakape to skôr, ako sa rozbehnem? Bude to trapas, zase sa o niečo budem snažiť a výsledkom bude ďalší dôkaz, že to nezvládnem. Nemôžem sľubovať niečo, čo nesplním. Už teraz viem, že budem mať problém stíhať...

Ďalšia vec - nevedela som, ako to prijmú čitatelia. Neodvrhnú ma? Neprestanú čítať môj blog? Nebude to priveľmi osobné? Alebo naopak, mentorské, akoby som ich chcela do niečoho tlačiť?

Otázok bolo veľa, pochybností ešte viac. Ale ten jemný hlas kdesi vzadu vytrvalo šepkal: "Chceš Mi slúžiť?"
"Chceš svojim blogom osláviť seba, alebo Mňa?"
"Neboj sa, ak všetko zveríš do Mojich rúk ja sa postarám. Nepoviem ti ešte ako, ani či bude mať tvoja rubrika úspech, ale môžeš si byť istá, že ak niečo robíš pre Mňa, s dôverou, s odovzdaním sa Mne, vždy to dopadne dobre. Akokoľvek to bude - bude to dobre."
Veď aj posolstvo knihy Tisíc darov je tiež o tom, že ak je niečo v Božej réžii, je to dobre. Aj keď z ľudského pohľadu bolestné, nepríjemné, alebo neúspešné - v Jeho rukách sa nič nestratí. Chcem Mu dôverovať a za všetko ďakovať.

A tak som ten roztrasený krok urobila.

Vybrala som si utorok, pretože v utorok vždy bývali chvály, na ktoré som pravidelne chodievala a zdal sa mi to dobrý termín na chválu Boha. Chvály v kostole už nebývajú, ale ja môžem takto (súkromne?) chváliť Boha za všetko, čo mi za tento týždeň daroval. A môžem k jeho oslave pozvať aj ďalších ľudí.

Každý utorok (výnimočne dopisujem v stredu) sa modlím, aby som ten príspevok písala na chválu božiu, nie svoju. Aby On viedol moje myšlienky a moje prsty, aby som napísala to, čo On chce ľuďom povedať, aby cez moje písmenká On hovoril k mojim čitateľom. A potom píšem. A fotím. A písmenká sa ukladajú vedľa seba. ... Niekedy je rozbeh ťažký, ale po poslednom prečítaní pred kliknutím na "Publikovať" mám (doteraz) vždy pocit, že som to hádam ani nepísala ja.

Neskôr som články o vďačnosti - zase s malou dušičkou - prisťahovala aj na MK. Najskôr v komunite Maminy, neskôr som založla novú komunitu Radosť a vďačnosť. Bála som sa, ako to prijmete, bála som sa, že ostanem sama, že sa nikto ďalší k ďakovaniu nepridá. Že to ostane iba mojim dielom. Ale znovu sa ukázalo, že keď Boh dá chcieť, dá aj môcť. Jemu ďakujem za popud, za myšlienku, za vedenie i za ovocie, ktoré prichádza z rôznych strán.

A čitatelia na pôvodnom blogu? Nikoho som nestratila. Naopak, ich počet od vydávania Vďačných utorkov stúpol. Som až prekvapená ako vysoko. Aj v komentároch sa objavujú vďaky a náznaky "dobrého ovocia".

Teraz sa bojím len jedného, aby som si tieto príspevky nevzala zase do svojich rúk. Aby som sa nesnažila zapáčiť ľuďom, získať obdiv sebe. Vždy, keď sa objaví úspešný projekt, pýcha číha hneď za rohom. Tak aj vás prosím o modlitbu, aby som nechala všetku slávu i vedenie len Jemu.

Nie nás, Pane, ale svoje meno osláv!

____________________________
Vďačný utorok na mojom (externom) blogu: http://letitia-tiba.blogspot.sk/
Vďačný utorok na MK: http://mojakomunita.sk/web/radost-a-vdacnost