Akosi veľa je toho okolo nás. Neviem, či to registrujete aj vy, alebo len okolo mňa sa v týchto dňoch zbiera priveľa informácií.

- Občianska vojna v Sýrii. Neľudské prenasledovanie najmä kresťanov v tejto krajine. A naše modlitby. Dúfam - verím, že pomôžu. Modlíme sa naďalej za mier v Sýrii i vo svete a v ľudských srdciach. Zdá sa mi, že viac pre nich urobiť nemôžeme, ale to nie je málo. Naliehavá modlitba zmôže veľa.

- Organizovanie pochodu za život 22.9.2013 v Košiciach. A s tým súvisiace napr. aj hrozivé číslo. Len tento týždeň som sa dozvedela (uvedomila som si), že každý deň na slovensku zomrie násilnou smrťou (pri umelom potrate) 35 nenarodených detí.
To číslo ma zasiahlo. Toľko životov vyhasne každý deň. A dovolím si tvrdiť - zbytočne! A toľko ďalších životov je ochudobnených, trpiacich (matky, rodiny...), pretože aj napriek tomu, čo tvrdia podporovatelia potratov, zabiť plod nie je riešením problému, ale jeho prehĺbením, alebo maximálne tak presunutím na iný, väčší problém.

- Príprava zákonov o tzv. ľudských právach - ktoré podľa skúseností v niektorých krajinách vedú naopak k potláčaniu základných ľudských práv. Mohli sme vidieť, ako sa napr. v Holandsku, Nemecku, Francúzku ľuďom bráni v uplatňovaní práva na život, práva na názor a jeho vyjadrenie, práva na (náboženské) presvedčenie, práva konať podľa svojho svedomia, alebo práva rodičov na výchovu svojich detí... [link], [link]

- Postupné zavádzanie tzv. zdravotnej výchovy [link], [link], [link]. Dlho som odkladala vypočutie tohto videa, zdalo sa mi, že sa v ňom nedozviem nič nové. Ale nakoniec som si našla čas pri varení, a veru, počúvala som s otvorenými ústami. Možno ste už počuli meno Gabriele Kuby. Jej svedectvá z refektára bratislavského františkánskeho kláštora rozhodne stoja za vypočutie [link].

- Pomaličky sa aj k nám vkrádajú mechanizmy na kontrolu rodiny, kontrolu výchovy detí, možno aj obchod s deťmi - s našimi deťmi (pre začiatok v podobe pripravovaného zákona, ktorý by zväčšil právomoci sociálnych pracovníčok [link]).

Nechcem šíriť poplašné správy. A dlho som sa podobným informáciám bránila. Ale podľa toho, čo vidím okolo seba, už mi to tak nereálne nepripadá. Keď vidím, ako sú napr. v Nemecku trestaní rodičia za to, že odmietajú, aby sa ich deti zúčastňovali povinnej sexuálnej výchovy [link, link, link]. Alebo keď sa dočítam, že až 300 000 nórskych detí bolo odobratých svojim rodičom sociálnymi pracovníkmi a vyrastajú v tzv. náhradných rodinách [link, link]. Alebo keď vidím zábery zásahu polície proti ľuďom vyznávajúcim tradičnú rodinu [link, link, link].

Keď som nedávno čítala, že český prezident V. Klaus opakovane vetoval zákon podporujúci náhradnú starostlivosť, najprv som verila potrebe prijať podobný zákon kvôli škodlivosti ústavnej výchovy na dieťa. Iste, niečo na tom je. Ale keď som si nedávno prečítala podrobnú odpoveď V. Klausa [link], vo svetle informácií o tzv. juvenilnej justícii [link, link, link], som mu musela dať za pravdu.

Dnes som mala v úmysle napísať článok o ďakovaní. Ale nemôžem "ďakovať" za maličkosti, ktorými som dnes obdarovaná ja a moja rodina a pritom zatvárať oči pred zlom a hrozbami iných ľudí, alebo iných (budúcich) čias. Nie, nechcem aby tento článok vyznel pesimisticky. Stále mám za čo ďakovať. ďakujem za všetky tie maličkosti, ktoré každý deň dostávam ja (dostávame my) osobne. A tiež za všetky možno zdanlivé drobnosti, ktoré dostávajú iní ľudia - a možno práve tieto zdanlivé drobnosti robia ich, inak ťažký život, znesiteľným.

Zároveň ďakujem za všetky tie veľké veci. Za život. Život každého jedného človeka. Za svet, na ktorom môžeme svoj život prežívať. Ale predovšetkým za lásku. Za ten nekonečný dar, ktorý nás núti niečo robiť. Urobiť aspoň to, čo môžeme urobiť pre to, aby sme pomohli blížnemu.

Či už ide o výchovu svojich detí, o pomoc svojim rodičom. O priateľské  slovo, úsmev, pomocnú ruku, telefonát, list... niekomu, kto ho od nás potrebuje. Možno býva na tej istej ulici. Možno chodí do toho istého kostola, možno sa stretávame na tom istom internetovom portáli, možno sa naše cesty skrížili celkom inak, možno sme sa náhodu stretli na ulici, v električke, vo vlaku, v obchode... možno...

A možno býva na opačnej strane zemegule. A predsa chcem niečo pre neho urobiť. Lebo viem, že je to môj brat / moja sestra. Lebo viem, že trpí a potrebuje pomoc. A ja môžem urobiť aspoň niečo. Čo môžem urobiť ja?

Som vďačná Bohu za to vyrušovanie, ktoré ma nenechá tešiť sa v súkromí zo svojich osobných malých radostí a pri tom zatvárať oči ako pštros pred trápením iných.

Niekedy neviem prakticky pomôcť. Ale vždy môžem darovať aspoň (aspoň?) modlitbu. A cez modlitbu možno nájdem aj ďalšie cesty ako pomôcť. V modlitbe, i v konkrétnej pomoci, moja láska porastie. Som vďačná za modlitbu. A tak dlho mi (znova!) trvalo, kým som si na tento (v istých situáciách jediný, a vždy prvý) spôsob spomenula.

A potom to príde. Nájde sa cesta. Keď je láska, vždy sa nájde aj cesta. Aspoň taká maličká zdanlivo nepriechodná cestička aspoň maličkej pomoci. Možno príspevok na nadáciu, ktorá týmto ľuďom pomáha [napr. yes-we-can - link]. Možno list ministrovi, keď podobných listov príde dosť, snáď budú mať vplyv na nové zákony [link]. Možno šíriť užitočné informácie [trebárs aj blogom]. Možno účasť na pochode, výroba transparentu... Veď ak nás bude dosť, bude počuť náš hlas, hlas ktorý sa ozýva namiesto umlčaných bezbranných...

A možno v niektorej konkrétnej veci to nebude nič hmatateľné. A ostaneme iba(?!) pri modlitbe. Vytrvalá modlitba zmôže mnoho. Aj tí, ktorí pracujú pre pomoc iným potrebujú naše modlitby. Prosme aj za nich. A ďakujme aj za nich.
Aj tí, ktorí sa iba tvária, že pracujú pre dobro iných (áno, mám na mysli našich "milovaných" poslancov) potrebujú naše modlitby. Aj keď o ne možno nestoja. Aby viedli ich kroky. Aby ich chránili pred zlým rozhodnutím. Aby... Prosme aj za nich. A ďakujme aj za nich.

Ale predovšetkým chcem dnes ďakovať za istotu, že nič sa nedeje bez zmyslu. Že Boh je nad všetkým. Nie preto, aby som sa nechala učičíkať v ľahostajnej nečinnosti. Práve naopak - aby som nikdy neupadla do rezignácie. Aby som sa nenechala znechutiť natoľko, že už sa nebudem o nič snažiť. Aby som si neprestala všímať potreby sveta - a potreby konkrétnych ľudí okolo seba - a aby som nikdy neprestala hľadať spôsob, ako im konkrétne môžem pomôcť!

Pre začiatok som sa rozhodla pre niekoľko vecí.

- Modlitba za mier (v Sýrii i vo svete a predovšetkým v ľudských srdciach) sa stáva pre mňa samozrejmosťou.

- Modlitba za nenarodené deti. To číslo, 35 detí každý deň, ma inšpirovalo k záväzku. Každý deň sa chcem za ne pomodliť 35 zdravasov. Za každé dieťatko jeden zdravas. Viac asi momentálne neviem dať, ale aspoň niečo. (Alebo môžem? [link, link]) A už mám v pláne vyrobiť si na tento účel zvláštny "ruženček" - s 35 zrnkami. Potom vám ukážem. :)

- A čo sa týka hroziacich zákonov, ktoré sa tvária, akoby podporovali slobodu v našej krajine, ale v skutočnosti majú byť nástrojom na našu kontrolu... Budem sledovať čo sa deje (joj, politika sa mi fakt sledovať nechce, ale je to potrebné). A budem aktívna. Budem písať, budem vyjadrovať svoj názor, pridám sa k organizátorom odporu proti škodlivým zákonom. Minimálne podpis [petícia: link,  link], či účasť na demonštrácii [link, link, link]. Nenechajme si vziať to najcennejšie, čistotu našich detí.
 

Boh je naše útočište (Ž 62, 9)