V poslednom čase sa v našich mestách vyrojili takéto plagáty. Nechcela som už písať na tému referenda, je toho všade strašne veľa. Ale tie citáty ma vyprovokovali k zamysleniu. A doteraz som sa nestretla na internete s reakciou na ne, ktorá by ma uspokojila. Tak musím napísať vlastnú... Nech mi Pán Boh pomáha:

Áno, to je dobrá pripomienka. Máme sa navzájom milovať. A nielen takto - ako seba samého - to stačilo pre starozákonný ľud. My máme ísť ďalej - máme milovať tak, ako nás miloval / miluje Kristus - úplne maximálne. On dal za nás svoj život, aby sme my mohli žiť. A nevyberal si, kto sa mu páči, kto sa mu zalieča, kto ho poslúcha a plní jeho vôľu - a samozrejme vôľu jeho Otca. Miloval / miluje nás všetkých a za všetkých zomrel. Aj za hriešnikov - vlastne - len za hriešnikov, lebo to sme všetci. Ale chcela som povedať, že zomrel aj za tých, ktorí nikdy neprijmú svedectvo jeho lásky a napriek všetkému sa rútia do záhuby - už tu na zemi - a potom vo večnosti. Zomrel aj za tých, ktorí vytrvalo ubližujú sebe, alebo druhým ľuďom. My nie sme povolaní súdiť... ale o tom už je druhý obrázok. My sme povolaní milovať.

Vďaka za pripomenutie zákona lásky. Aby sme pri všetkom tom odhodlanom boji za pravdu a skutočnú slobodu nezabudli milovať aj svojich oponentov. Aby sme ohnivými argumentami zbytočne neubližovali a nezraňovali tých, ktorí sú už teraz dosť pozraňovaní. Veru, čítala som mnohé príspevky v diskusii - na oboch stranách, ktoré veru mohli zraniť a ublížiť.  Aj z úst tých, čo sa hlásia k dedičstvu kresťanskej viery, zaznievajú často na adresu iných ľudí (predovšetkým "inak orientovaných") zraňujúce slová. Bolia aj mňa, keď ich čítam. Prosím, vyvarujme sa útokov, ohlasujme pravdu s láskou a citom. Napomínajme sa navzájom - s láskou - a z lásky - pre dobro tých, ktorí blúdia, nie pre pocit vlastnej nadradenosti.

Potiaľto s výrokom na bilborde súhlasím. Keby tam nebol ten spodnejší riadok: Neísť na referendum nie je hriech. Skoro to vyznieva, akoby tí, čo odovzdajú svoj hlas a zaškrtnú tri krát "áno" nemilovali. Čie nie je prejavom lásky a nie nenávisti, keď napomeniem brata, že zle robí? Je prejavom lásky, či ľahostajnosti, keď ho nechám, nech ďalej ubližuje sebe aj iným? Je ne-láska, ak sa zastávam práv bezbranných detí? Je ne-láska, ak chcem, aby rodičia mali výlučné právo rozhodovať o tom, ako treba vychovávať svoje deti, čo je pre ne dobré, a čo škodlivé? Je ne-láska, ak chcem brániť vlasť pred totalitou, ktorá sa pod rôznymi ľúbozvučnými názvami sťahuje okolo nás?

Či to nie je skôr naopak? Milujte tak veľmi, že ste ochotní urobiť pre blížneho viac ako ostatní. Milujte tak, že vám nebude prekážať, ak vás nazvú bigotnými, pokiaľ je to potrebné pre záchranu brata. Milujte tak, že sa nebojíte povedať druhému, že sa mýli, ak niektoré veci robí zle - a ubližuje sebe aj iným. Milujte tak, že vám bude záležať na spáse druhého viac ako na svojom pohodí. Milujte tak, že vám nebude zaťažko opustiť v sobotu svoju obývačku a pripojiť svoj malý hlas k množstvu iných malých hlasov, aby ich bolo počuť.

Nesúďte, aby ste neboli súdení. Aj s tým musím súhlasiť. Joj, ako často sa mi do srdca vkladne súd. A potom som nešťastná - sama seba takto oberám o radosť. Či nie je lepšie milovať druhého bez výhrad? Veď aj náš nebeský Otec necháva svietiť slnko na dobrých aj na zlých. On miluje každého človeka a túži aby bol každý spasený = šťastný = v jednote s Ním.

Ako nám to predviedol Ježiš? Napríklad, keď mu priviedli cudzoložnicu: "Ani ja ťa neodsudzujem (na trest smrti). Choď a viac nehreš." Ako odpovedal, keď mu vyčítali, že stoluje s hriešnikmi a vyberačmi daní? "Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí." Nepopieral, že majú problém, ale pomohol im ho riešiť.

Teda - ako sa máme správať my k hriešnikom, cudzoložníkom, či k tým, čo by chceli homosexuálne manželstvá? Sme povolaní podobne ako Ježiš povedať: "Choď v pokoji - a viac nehreš." Máme im podobne ako Ježiš ponúknuť služby lekára - nie takého, čo oviaže hnisajúcu ranu, aby ju nebolo vidno a bude presviedčať pacienta, že je vlastne zdravý, to len spoločnosť si namýšľa, že s takou ranou by nemal chodiť von. Ale takého, čo choré miesto vyčistí, naleje do rany liek a až potom ju oviaže, aby sa mohla dobre zahojiť.

Priznávam, my kresťania často v tomto zlyhávame. Bojíme sa s láskou pristúpiť k tým, ktorých nepoznáme a možno sa ich niekedy aj bojíme. Často zatvárame oči, aby sme nevideli biedu sveta a ozveme sa až potom, keď nám prejavy choroby (hriechu) zasahujú do nášho pohodlného života. Často sa tvárime, že problém neexistuje, ak nám práve nebije do očí. A pritom je okolo nás veľa zranených ľudí, ktorí sa cítia byť sami a odvrhnutí spoločnosťou. Mali by sme viac aktívne hľadať tých "chorých" a "hriešnikov" (pretože hriech je tá najväčšia najvážnejšia a najboľavejšia choroba) a byť pre nich prameňom pravej očisťujúcej a uzdravujúcej Božej lásky. Ale aj zranených, nešťastných, ubolených, sklamaných, opustených, odmietaných... Kto im má dať nádej, keď nie my?

Ak im ju nedáme my, potom ľahko uveria klamstvu "otca lži", že nájdu útechu v hriechoch - v alkohole, v závislostiach, v neviazanom sexe (pokiaľ možno "bez následkov" - čiže potrebné je len chrániť sa pred chorobou a nechceným tehotenstvom)... Že nájdu šťastie, keď budú bojovať o splnenie svojich túžob akýmikoľvek prostriedkami... 

Takže áno, súhlasím. Nesúďme - milujme. 

Nie: "Si zlý! Si nanič! Nie je v tebe nič dobré a ja nechcem mať s tebou nič spoločné!" 

Ale: "Mám ťa rád. Si vzácny poklad, milované Božie dieťa. Ale toto, čo robíš nie je dobré, ubližuješ si tým. Ak chceš byť šťastný, zanechaj to a svoju radosť nájdeš..."

Práve toto chcem vyjadriť v sobotu v referendovej miestnosti - keď zaškrtnem tri krát "áno". 

PS: Prosím aj tých, čo zadávajú podobné reklamy: Nesúďte ani vy - tých, ktorí prídu vyjadriť svoj názor. Ďakujem.