Ponúkam článok z Týždeň.sk

Nedávno som počul od môjho známeho, tak ako od mnohých ďalších, námietku voči kresťanom, že ich konanie za účelom spásy je sebecké konanie a podobá sa bartrovému obchodu - niečo za niečo. Jeho námietka nás zaujala a tak sme do Googlu hodili výraz „selfishness of christianity“1. Výsledok? 5.600.000 odkazov. Po prečítaní prvých odkazov sme zistili, že kritika kresťanstva v tejto veci je chybná, pretože vychádza z nesprávneho chápania sebectva a kresťanstva.

Kritici tvrdia, že kresťania sú sebeckí, pretože ich motivácia konať dobré skutky vychádza z prísľubu absolútnej odmeny, teda spásy. Ich konanie preto nie je nasmerované k druhým a k dobru druhých, ale k sebe a svojmu dobru, a čo viac, získavajú tým pre seba najvyššiu možnú odmenu. Sú dokonca viac sebeckí, ako iní sebci, ktorí z toho majú peniaze, vysoký post atď., pretože ich odmena presahuje všetky ostatné možné odmeny.

Tento opis reality však nie je pravdivý. Vyplýva z chybnej premisy, že sebectvo znamená chcenie akéhokoľvek dobra pre seba. To by znamenalo, že ktokoľvek, kto chce dobro pre seba je sebcom. Takéto chápanie sebectva je však nesprávne. Oxford dictionary definuje sebectvo ako „nedostatok ohľadu k ostatným ľuďom.“2 Netvrdíme, že oxfordský slovník je jedinou autoritou vo výklade významu slov, ale zdá sa, že aj v bežnom živote sa slovo sebectvo používa na označenie správania, pri ktorom človek využíva druhých ako nástroj, inštrument pre dosahovanie svojich cieľov bez ohľadu na potreby a dobrá druhej osoby. Vtipne, avšak presne, to vystihol Francis Bacon: „Sebec vám pokojne podpáli dom, aby si mohol uvariť vajíčko.“3 To, že sebectvo nie je chápané vo všeobecnosti ako chcieť svoje dobro, ale chcieť svoje dobro a nehľadieť pri tom na druhých, vystihujú mnohé výroky veľkých európskych mysliteľov ako napríklad Rochefoucald či Matka Tereza.4 Aj Aristoteles hovorí o tom, že ak chceme milovať druhých musíme najprv milovať seba.5 Definícia sebectva kritikov predložená v úvode nezodpovedá historickému chápaniu ani nezodpovedá realite, ktorú toto slovo opisuje. Je to len konštrukt a sofizmus na podporu ich argumentu.

Existujú i svetonázory, ktoré ideologizujú a legitimizujú sebectvo v zmysle používanom kritikou z úvodu. Príkladmi sú sociálny darvinizmus, LaVayov satanizmus alebo doslovne chápaný Darwinov sebecký gén. Tieto svetonázory však nekoncipujú všeobecný pohľad spoločnosti na sebectvo. Sú periférnymi názormi, ktoré nie sú rozšírené, smerodajné a navyše sú širokou verejnosťou prevažne odsudzované.

Druhým problémom a chybnou premisou kritiky sebectva kresťanstva je pochopenie spásy. Tú kritici považujú za akúsi absolútnu odmenu, ktorá je určená pre tých, ktorí konajú dobro v kresťanskom zmysle. Takáto interpretácia a pochopenie spásy je mylná, pretože z kresťanského pohľadu na vec si spásu nemožno zaslúžiť skutkami. Preto je analógia s bártrovým obchodom nesprávna. V prípade s obchodom je to niečo za niečo, ale pri spáse je to niečo za nič. Ak by bol kresťan skutočne vypočítavý sebec, spoľahol by sa na iné zásady kresťanstva, napr. že Boh odpustí aj najväčšiemu hriešnikovi, ak sa ten obráti čo i len v poslednej minúte života. Pre sebca by nedávalo zmysel celý život tvrdo pracovať pre neviditeľnú odmenu, o ktorej mu mnohí tvrdia, že ani neexistuje. Jediné, čo má pre Boha z pohľadu kresťanskej teológie význam, je naša opätovaná, slobodná láska. Ako píše Pavol, skutky k viere patria, ale nedokážu kresťanom „zaplatiť“ spásu.6 O tom, že spása je nezaslúžená, vyslovene hovorí aj Katechizmus katolíckej cirkvi.7 A na tom sa zhodnú v podstate všetci kresťania.

Ale aj kresťanstvo rozlišuje medzi dokonalou a nedokonalou motiváciou. Dokonalá motivácia spočíva v láske k Bohu a nedokonalá v strachu pred Bohom. Teda dobro sa koná buď z lásky alebo zo strachu. To však neznamená, že tí, čo konajú zo strachu a nie z lásky, sú sebci. Nie každý má také hlboké pochopenie dobra a preto ich motivácia je nedokonalá, ale skutková podstata je tá, že je konané dobro. Tak ako človek, ktorý dodržiava rýchlostné predpisy nie pre lásku k zákonom, ale pre strach z pokuty či nehody, ešte nie je sebcom. Sebec je ten, ktorý by zákon nedodržiaval vôbec.

Skutočnosť, že je množstvo ľudí, ktorí nemajú poznanie o spáse, alebo učenie o spáse odmietajú a predsa konajú dobro, nasvedčuje, že sebectvo resp. nesebectvo sa nedá posúdiť podľa konceptu spásy. Ateista, ktorý hlása, že niečo ako posmrtný život neexistuje a naša existencia končí fyzickou smrťou, predsa neraz koná dobro bez postrannej motivácie, teda pre dobro samé. Koncept všeobecného sebectva ignoruje možnosť idealizmu. Ukazuje sa teda, že dobro je konané aj pre iné ciele, ako je spása. Skutočnosť, že kresťania nekonajú dobro iba pre spásu ilustruje modelová situácia. Predstavme si, že Boh sa zjaví a zruší svoje prisľúbenie o spáse. Znamenalo by to, že od tohto momentu by prestali byť kresťania dobrými a nekonali by viac dobro? Nemali by problém kradnúť, nepomáhať blížnym v núdzi? Kresťan, ktorý vie, že ho Boh nespasí, idúc okolo jazera vidiac topiaceho človeka by jednak urobil všetko, čo bude v jeho schopnostiach, aby ho zachránil, tak ako mnohý nekresťan.

Názor, že kresťania sú najväčší sebci, pretože ich konanie dobra má za cieľ získať tú najväčšiu možnú odmenu, sa ukázal ako nesprávny z dvoch dôvodov. Z mylného chápania postoja kresťanov ku spáse, a z nesprávne pochopenej alebo vykonštruovanej definície sebectva. Dúfame, že sa nám podarilo ukázať kritikom kresťanstva vo veci sebectva, že ich chápanie celej veci bolo postavené na mylných základoch a prípadne zlej skúsenosti s kresťanmi, ktorých motivácia patrí k menej dokonalej ( zo strachu), ale stále nie sebeckej, alebo s ľuďmi, ktorí sú kresťanmi iba podľa mena.

Tomáš Ďurnek, študent filozofie na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity

Pavol Kosnáč , študent religionistiky na Filozofickej fakulte Komenského univerzity