Blog

Ohrozenia kresťanstva v súčasnej politickej situácii

Ohrozenia kresťanstva v súčasnej politickej situácii

2011-03-22 (14:13)

Milan S. Ďurica

Už pred piatimi rokmi jeden z našich vysokých cirkevných predstaviteľov neváhal verejne upozorniť veriacich, ako aj prítomných najvyšších štátnych predstaviteľov, že v našej spoločnosti sa stále jasnejšie a útočnejšie prejavuje komplot nepriateľských síl proti kresťanstvu a najmä proti Katolíckej cirkvi: „Bez nadsadenia môžeme povedať, že kresťanské prostredie na Slovensku je ohrozené, pretože sú kresťanské hodnoty spochybňované, ba dokonca zosmiešňované.“

Musel mať na to svoje dôvody. Veď pre každého čo i len trocha uvažujúceho pozorovateľa je to evidentná skutočnosť. Stačí si vziať do rúk ktorýkoľvek z celonárodne, ale aj regionálne rozšírených denníkov, ešte viac hociktorý z ilustrovaných týždenníkov, ktorými vydavateľstvá zaplavujú novinové stánky, alebo aj množstvo ponúkaných kníh v pouličných stánkoch, mnohých kníhkupectvách, ba aj v nespočetných inzertných novinách, ktoré vychádzajú v státisícových nákladoch a periodicky ich nachádzame grátis v našich poštových skrinkách; stačí čo i len letmo otvoriť hocktorý domáci aj zahraničný televízny program v akomkoľvek čase, alebo sa trocha započúvať do rozhovorov najmä mladých, ale aj nielen mladých ľudí pri ich zábavách, na trhovisku, počas prestávok v škole, ba neraz aj v rodine, aby sme si túto skutočnosť overili. Musíme sa však priznať, že najčastejšie to vôbec nerobíme.

A čo pozorne nevnímame, o tom nebudeme nikdy uvažovať, a preto si to vôbec neuvedomujeme. Všetci sme neustále zaplavovaní takým množstvom masovokomunikačných posolstiev, že nám to ani časovo nevyjde, aby sme sa nad nimi pozastavovali. Pritom však zabúdame, že všetky tie posolstvá majú svoj obsah aj svoju účelnosť, sú často študované a programované vysoko špecializovanými odborníkmi na lahodné ovplyvňovanie vedomia i podvedomia, takže bez toho, žeby sme si to uvedomili, stávame sa receptormi tých obsahov, ktoré ohrozujú vieru a mravné zásady nielen v totalite spoločenstva našich spoluobčanov už od najútlejšieho veku, ale aj náš vlastný myšlienkový svet. Bránime sa totiž iba proti tomu, čo vnímame ako nebezpečenstvo. Baránka sa nikto z nás nebojí, preto pred ním neuteká ani sa nebráni. Ale Kristus Pán nás aj dnes – ba práve dnes azda najaktuálnejšie – upozorňuje: „Chráňte sa falošných prorokov: prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci.“ (Mt 7, 15)

Nikdy v ľudských dejinách to nebolo potrebnejšie, ako dnes. Prvotnú Cirkev, ako jej to Božský zakladateľ predpovedal, prenasledovali najprv Židia, potom aj globalizujúci Rimania, a to väzeniami, bičovaním, kameňovaním, smrťou na kríži alebo sťatím hlavy. Ale krv mučeníkov bola semenom kresťanov: práve v tých prvých storočiach z pôvodnej židovskej sekty sa Cirkev stala svetovým náboženstvom.

Podobným spôsobom aj v súčasnosti v zaostalejších krajinách zemegule každoročne hynú desiatky a desiatky hlásateľov evanjelia. Iba niektoré katolícke spravodajské služby pravidelne uverejňujú zistené fakty o tomto mučeníctve. Svetové masmédia o tom zanovito mlčia. Tak v rámci príprav na Veľké jubileum v roku 2000 komisia „Noví mučeníci“ zistila, že v priebehu 20. storočia zahynulo pre vieru 12 692 katolíkov, z toho 126 biskupov, 5 343 diecéznych kňazov a seminaristov, 4 872 rehoľníkov a 2 351 laikov.

Pritom sa tam nebral ohľad na takmer dva milióny kresťanských Arménov, ktorých od roku 1895 a najmä v roku v roku 1915 vyvraždili Kurdi a Turci. Až dve tretiny spomenutých vrážd vykazuje naša Európa. V rokoch 1936 – 1937 komunistický režim v Španielsku dal často neľudským spôsobom vyvraždiť trinásť biskupov, 4 184 kňazov a seminaristov, 2 365 rehoľníkov, 2 830 rehoľných sestier a nespočetných katolíckych laikov. Počas Hitlerovho režimu v Nemecku bolo zavraždených vyše štyritisíc kňazov. Iba v koncentračnom tábore Dachau vyvraždili 2 794 kňazov a rehoľníkov, v okupovanom Poľsku 1 923 kňazov, 580 rehoľníkov a 289 rehoľných sestier. Ale tu ide iba o bezpečne zistené vraždy, pri čom sa musí počítať s tým, že skutočný stav obetí bol oveľa vyšší, pretože mnohé archívne materiálny z koncentračných táborov boli pred koncom vojny zničené.

Nám na Slovensku už Cirkev uznala a vyhlásila za blahoslavených troch mučeníkov. Ale nemáme doposiaľ spoľahlivo a vyčerpávajúco zistené, koľko kňazov, rehoľníkov a katolíckych laikov bolo počas uplynulého 20. storočia najrozličnejšie prenasledovaných a pozbavených života pre ich vieru.

V novembri 2002 nemecký profesor Thomas Schirmayer (Bonn) odhadoval, že v súčasnosti je asi 200 miliónov kresťanov na svete ohrozených na tele i na živote. Je to hlavne v islamských a v komunistických štátoch Ázie (Severná Kórea, Laos, Vietnam, čiastočne aj India, Saudská Arábia a Turecko), ale najnovšie aj v Afrike a v Južnej Amerike, v Spojených štátoch amerických (zavraždená Sr. Marguerite Bartz, november 2009), ba – zatiaľ zriedkavo – aj na našom Slovensku. Podľa najnovších správ agencie Fides zo 7. decembra 2009 prenasledovaní kresťania na celom svete tvoria 75 až 85 percent všetkých prenasledovaných ľudí. Pápež Benedikt XVI. neprestáva zdôrazňovať „dramatickú situáciu Cirkvi“ a nedávno (v októbri 2009) zvolal osobitné zasadnutie synody biskupov, ktorá má riešiť otázky veľkého nebezpečenstva, v ktorom sa nachádzajú katolíci na Blízkom východe.

Zamatová taktika tvrdej stratégie

Ale náš pokročilý svet techno-digitálnej civilizácie prišiel aj na neporovnateľne účinnejšie, „zamatové“ metódy boja proti Cirkvi. Ako jeden z hlavných nástrojov na to mu slúži práve tá najrafinovanejšia komunikačná technika. To je ten dravý vlk v ovčom rúchu. Tým z nás, čo v roku 1990 už dosiahli takú dospelosť, že mohli kriticky pozorovať a posudzovať politické dianie, nemohlo ujsť, že za úprimným nadšením širokých más z dobre režírovaného divadla „nežnej revolúcie“ sa horúčkovito mobilizovali medzinárodné tajné spoločenstvá, ktorých cieľom – v úplnom súlade s tým istým cieľom svetového marx-leninizmu – bolo a je: vykoreniť z duší vieru v osobného Boha a vyhladiť z ľudských dejín najmä Kristovu Cirkev.

Tunajšia tlač to takmer nezaznamenala. Ale napríklad vo francúzskej a talianskej tlači sme vtedy čítali, že už v polovici apríla 1990, teda krátko pred prvou pastoračnou návštevou Jána Pavla II., navštívil Prahu veľmajster Veľkého Orientu Francúzska v Paríži Jean-Robert Ragache. Bol tam prijatý s poctami ako pre hlavy štátov vtedajším predsedom vlády a podpredsedom Federálneho zhromaždenia. Prezident Václav Havel – slobodomurár vysokého stupňa a prostredníctvom istej lóže vo Viedni financovaný bývalý disident – osobne daroval slobodomurárom kláštor sv. Agnesy, v ktorom Ragache inštaloval novú českú lóžu. Hneď sa do nej prihlásilo vyše tisíc kandidátov. Po návrate do Paríža veľmajster Ragache na výročnom zhromaždení Veľkého francúzskeho Orientu vyhlásil: „Nechceme, aby na Východe marxizmus bol nahradený katolicizmom. V krajinách, kde sa zrútil komunizmus, musíme vytvoriť silnú slobodomurársku organizáciu.“ Nebolo to preto náhodou, že Ján Pavol II. v roku 1996 odmietol prijať „Rád Galilea Galileiho“, najvyššie to slobododumrárske vyznamenanie pre neslobodomurárov, ktorým ho chcel poctiť veľmajster talianskeho Veľkého Orientu Virgilio Gaito.
V novom sídle pražskej lóže dňa 17. novembra 1991, počas návštevy amerického prezidenta George Busha (staršieho), inaugurovali obnovenú Veľkú lóžu Československa. Veľký Orient pritom rozhodol, že sa čím skôr musia založiť lóže v Brne, v Ostrave a v Bratislave. A o týždeň neskôr, 23. novembra 1991 Škótsky slobodomurársky rítus tam vykonával svoje obrady za prítomnosti vysokých funkcionárov Organizácie severoatlantickej zmluvy (NATO).

Ale ani Bratislava nemeškala. Už v októbri 1991 prezident európskej Veľkej lóže B´nai B´rith, Marice Honigbaum a jeho tajomník Ernst Ludwig Ehrlich, za rituálnej prítomnosti vtedajšieho predsedu vlády Dr. Jána Čarnogurského slávnostne založili novú lóžu tejto židovskej slobodomurárskej organizácie v Bratislave. Čoskoro vznikli v Bratislave aj ďalšie dve slobodomurárske lóže: lóža škótskeho rítu Ján Kollár a lóža francúzskeho rítu Humanizmus.

Hnutie Slovákov za vlastnú štátnu samostatnosť, ktorá sa realizovala 1. januára 1993, však pribrzdilo ono rozhodnutie Veľkej lóže Česko-slovenska z novembra 1991 o robustnom preniknutí aj na Slovensko.
Na Slovensku totiž slobodomurárstvo doposiaľ nemalo veľké šťastie. Bolo to jednak preto, že lóže si vyberajú členov predovšetkým z najvyšších intelektuálnych a hospodárskych spoločenských elít, aké Slovákom v dejinách chýbali, a potom hlavne preto, že postupne sa tvoriace slovenské elity boli pod mocným vplyvom tradičného kresťanstva. Nechýbali jednotlivci slovenského pôvodu, ktorí boli členmi v rozličných maďarských a nemeckých, novšie aj v českých, resp. československých lóžiach. K najznámejším patria napríklad: už v 18. storočí Móric Beňovský (1746 – 1786), Jozef Chryzostom Hajnóci (1750 – 1795), neskôr Ľudovít Košút (1802 – 1894), potom Milan R. Štefánik, Milan Hodža, Vavro Šrobár, Anton Štefánek, Imrich Karvaš a mnohí iní zo známych osobností verejného života. Ale Veľká slovenská lóža nikdy nejestvovala.

Až 19. januára 2003, keď sa vo Viedni zišli veľmajstri Veľkých lóží z Nemecka, Rakúska, Česka, Maďarska a bývalej Juhoslávie, za účasti reprezentantov Veľkých lóží Francúzska, Belgicka, viacerých lóží amerických a vojenských lóží NATO vyniesli rozhodnutie, že sa ešte v tom istom roku zriadi Veľká lóža Slovenskej republiky. Predpokladom na jej založenie majú byť nové slobodomurárske lóže v mestách Nitra, Banská Bystrica, Zvolen a Košice. Tieto nové lóže spolu s už jestvujúcimi dvomi lóžami v Bratislave, ktoré sa pretvoria na medzinárodné lóže, vytvoria potom Veľkú lóžu SR. Financovanie na zriadenie týchto nových lóží mali zaistiť „bratia“ zo susedných Veľkých lóží Rakúska, Česka a Maďarska. Osobitná pozornosť sa mala venovať lóži v Košiciach, ktorá sa mala stať pevnou bázou ako brána pre obchod s Východom.

Naskutku dňa 17. mája 2003 v Kremnici založili medzinárodnú lóžu Kosmopolis (Cosmopolitan Lodge No 11) so sídlom v Bratislave. Na zakladajúcom zasadaní v Komorskom dvore sa zúčastnil aj delegát Európskeho parlamentu Azelio Fulmini a inšpektor vojenských lóží NATO Jacques Huygh-baert. Podľa internetovej správy „založenie tejto lóže spadá do preskupovania politických záujmov v stredoeurópskom priestore a súvisí s oživeným prenikaním ideológie slobodných murárov do mocenských, ako mierotvorných, tak aj hospodárskych záujmov sfér kandidátskych krajín.“ Podnet na vznik tejto lóže vyšiel z kruhov NATO. Medzi ôsmimi zakladajúcimi členmi lóže boli piati členovia pražských lóží A. Mucha a Most, a iba traja členovia bratislavskej lóže Ján Kollár.

Zdá sa však, že z najvyšších miest slobodomurárstva všetky tieto projekty boli podstatne zablokované. K zriadeniu Veľkej lóže Slovenskej republiky nikdy nedošlo. Dve veľké lóže v Česku – Veliká lože České republiky, ktorá združovala 13 lóží, a Veliký Orient český, ktorý počítal 7 lóží, – sa nedávno spojili a vytvorli jedinú Veľkú lóžu Českej republiky. V zozname členských lóží tejto veľkej lóže bilo do očí, že sa tam uvádzali aj dve lóže so sídlom v Slovenskej republike. Situácia sa vyjasnila 21. marca 2009, keď za prítomnosti vyše 230 "bratov" z 21 krajín vznikla v Bratislave Veľká lóža Slovenska. Názov – ako vidíme – neberie do úvahy jestvovanie Slovenskej republiky, iba krajinu Slovensko. Iba budúcnosť ukáže, či za tým možno vidieť „trest“ Slovenska za jeho historicky takmer nulovú účasť na svetovom slobodomurárskom hnutí, alebo aj gesto nepriameho, ale výrečného zaznávania samostatnej Slovenskej republiky, spojené s nádejou na budúcu obnovu výtvoru svetového slobodomurárstva, ktorým bola „československá“ (ale pre Milana R. Štefánika a pre Andreja Hlinku vždy „Česko-Slovenská“) štátnosť.

Nemali by sme však ucelený pohľad na súčasnú situáciu, keby sme náležite nezohľadnili aj ďalší zdroj nebezpečenstva, ktoré ohrozuje Cirkev a jej veriacich. Je ním už dosť hlboko v značnej časti asi dvoch posledných generácií zakorenená zhubná a zločinná ideológia marx-leninistického komunizmu so svojím bojovným ateizmom. Iba naivný pozorovateľ si môže robiť ilúzie, že pádom moskovskej centrály boľševizmu a vojenskej moci ZSSR sa razom tento najúhlavnejší nepriateľ každého náboženstva a Katolíckej cirkvi zvlášť kdesi rozplynul. Zabúdame, že každý totalitný režim, a tobôž režim, ktorý si otvorene vytýčil za cieľ „svetovú revolúciu“ na rozšírenie a uplatnenie svojej ideológie, svojej ekonomickej a vojenskej moci na celom svete, mal vždy pripravené veľmi dômyselne a podrobne rozpracované projekty aj na zvládnutie možných situácií lokálnej či širokoplošnej straty vlastnej moci. Na to boli v Moskve vysoko odborne školení najvyberanejší mladí komunisti zo všetkých sovietmi ovládaných štátov, a boli im zaistené obrovské finančné prostriedky, uložené v rozličných svetových bankách. Títo verejnosti neznámi ľudia vedeli, ako za zachovať v prípade zmeny režimu a ako sa votrieť a preniknúť do nových politických a hlavne ekonomických štruktúr, aby boli o všetkom dobre informovaní, a aby si z tajných fondov, ku ktorým dostali heslá a kódy, vytvorili nové pramene finančných tokov, a teda priamy vplyv na printové i elektronické médiá a na celý ďalší vývoj spoločnosti. V Českej republike už boli identifikovaní mnohí bývalí vysokí dôstojníci tajných služieb, ktorí sú dnes štatutármi alebo konateľmi dôležitých privatizovaných podnikov. Zistil sa prípad, že jedna takáto osoba teraz priamo kontroluje dokonca sedem dôležitých tak výrobných, ako aj finančných podnikov.

Na Slovensku to asi tiež nebolo celkom ináč. Viacerí spoľahliví autori v rozličných jazykoch už na to poukázali a pádne dokázali, že napriek zdanlivo protirečivým politickým a sociálnym programom takzvané hnutia „ľavica“ a „pravica“, v základnom postoji voči náboženstvu a hlavne voči Katolíckej cirkvi obidva tieto ideologické tábory zastávajú podstatne to isté stanovisko. Rozdiel je iba v spôsoboch a prostriedkoch, ktorými sa snažia dosiahnuť ten istý konečný cieľ. Iba pár príkladov: Celkom paralelne so ZSSR všetky západné „demokracie“ odstránili z občianskych preukazov a cestovných pasov rubriky „národnosť“ a „náboženstvo“. Lebo obidva tábory pokladajú jedno i druhé za najväčšie prekážky uplatnenia svojich zámerov. Na odstránení krížov z verejnosti sa pracuje už dlhé desaťročia. Keď som prišiel po roku 1990 na Slovensko, zarazilo ma, že na sanitkách a nemocniciach namiesto takmer všade na svete mimo mohamedánskych krajín používaného označenia červeným krížom, videl som tam akéhosi hada, ktorý pripomína pohanského boha Asklepia, alebo ešte staršieho Mojžišovho hada na púšti. Slovom: späť k pohanstvu alebo do predkresťanskej epochy.

Jasne to nedávno vyhlásil predseda Pápežskej rady pre kultúru kardinál Paul Poupard: „Európa už nie je bezpečná pred náboženskými prenasledovaniami! Dnešné útoky proti kresťanom iba naberajú oveľa nenápadnejšie formy. Dnešní kresťania sú pre svoju vieru zosmiešňovaní, mnohé mladé páry pociťujú pohŕdanie v spoločnosti, keď chcú mať viac detí. Tých, ktorí sú proti homosexuálnym partnerstvám, považujú okamžite za netolerantných ľudí. Všetky tieto formy prenasledovania, či sú už skryté alebo otvorené, prinesú svoje plody!“ Ide tu o agresívnu sekularizáciu, ktorá môže priviesť k priamym útokom na každé náboženstvo, ale hlavne na veriacich katolíckych kresťanov, na ich životný štýl a na ich mravné zásady.

Všetkým je spoločné odmietanie akéhokoľvek zjaveného náboženstva, najmä Katolíckej cirkvi, ktorá sa zakladá na zjavení Syna Božieho Ježiša Krista. Pojem “Veľký Architekt Vesmíru”, ktorým slobodomurári označujú akúsi najvyššiu silu v prírode, nemá nič spoločného s jediným Bohom v troch osobách, ktorého vyznáva Katolícka cirkev, pretože ho vysvetľujú ako čosi imanentné v mechanizme vesmíru v zmysle filozofického deizmu. Pritom sa usilujú propagovať nové “Náboženstvo svetovej jednoty”, ako to vyhlásili na veľkom zhromaždení v Pittsburgu 28. – 31. augusta 2000, ktoré bolo jednou z príprav na 55. zasadanie Generálneho zhromaždenia Organizácie spojených národov (OSN). Medzi zakladateľmi tohto nového svetového náboženstva sú známe osobnosti ako Michail Gorgačov, vtedajší generálny tajomník Organizácie spojených národov Kofi Annan a jeho predchodca Robert Muller, juhoafrický protestantský arcibiskup Desmond Tutu a suspendovaný katolícky profesor teológie Hans Küng. Na zakladajúcom zhromaždení tejto „Iniciatívy spojených náboženstiev“, ktoré sa konalo v sídle Organizácie spojených národov v New Yorku, sa zúčastnilo vyše tisíc náboženských vodcov z celého sveta s výraznou účasťou hnutia New Age. Hlavným cieľom tohto nového náboženstva je odstránenie Rímskokatolíckej cirkvi a pápežstva.

Štatistické odrazy stáročných nástrah

     Myslím, že z týchto súvislostí každému môže byť jasné, odkiaľ vychádza najväčšie ohrozenie Cirkvi ako spoločenstva veriacich aj ako svetovej organizačnej štruktúry, celých sedemnásť storočí, až približne do roku 1950 najrozšírenejšieho náboženstva na svete.

Vtedy z celkového počtu ľudstva približne dva a pol miliardy bolo 825 miliónov – teda 33 % kresťanov, a z toho do 500 miliónov katolíkov (takmer 25 % z celkového počtu). Mohamedánov bolo vtedy 375 miliónov (15 %). Štatistiky z jubilejného roku 2000 však už zaznamenali, že počet stúpencov Mohameda po prvý raz v dejinách prevýšil počet katolíkov: bolo ich 1 142 miliónov, čo predstavuje približne trojnásobok v porovnaní s rokom 1950 a 18,4 % z celkového počtu 6 200 miliónov obyvateľov Zeme. Zatiaľ katolíkov v roku 2005 bolo už iba 1 115 miliónov (asi 15 %) z celkového počtu obyvateľov Zeme (asi 7 000 miliónov). Najnovšie štatistické údaje vykazujú, že z tohto súčasného počtu obyvateľov sveta 1 570 miliónov, teda takmer 25 % tvoria moslimovia, z ktorých 300 miliónov je rozptýlených v krajinách, kde tvoria iba etnické menšiny. Tak sa katolíci stávajú stále skromnejšou menšinou vo svetovom porovnaní, a aj spolu so všetkými možnými náboženskými zoskupeniami a sektami, ktoré sa hlásia ku kresťanstvu – a niektoré z nich sú veľmi expanzívne – vykazujeme pomerný štatistický úpadok: z celkového počtu ľudstva dosahujeme iba menej ako 30 percent, teda necelé dve miliardy duší.

Ak si uvedomíme, že uplynulo tristo rokov odvtedy, čo sa slobodomurárstvo začalo formálne organizovať a šíriť svoju ideológiu do celého sveta, a ak sa zoznámime so základnými cieľmi tejto ideológie, tak pochopíme, že za tých tristo rokov sa svet dostal takmer úplne do „nežnej“ siete týchto tajných organizácií, ktoré sa postupne zmocnili skutočnej kontroly kultúrnych a vedeckých inštitúcií všetkých stupňov, finančných kapitálov, a tak aj strategických surovín, kľúčových komplexov priemyselnej výroby a distribúcie ich produktov sieťami medzinárodného obchodu, čím získali rozhodujúci vplyv na celé politické dianie v jednotlivých štátoch i vo svete. Sami sa už vo svojej literatúre verejne priznávajú, že z ich iniciatívy došlo v roku 1773 k zrušeniu Spoločnosti Ježišovej (jezuitov); ich dielom bolo založenie Spojených štátov amerických (1777), ktorých prezidenti všetci boli a sú slobodnými murármi; z nich vyšla Francúzska revolúcia a jej Vyhlásenie všeobecných ľudských a občianskych práv (1789), ako aj talianske Risorgimento a rozličné národné hnutia v strednej Európe 19. storočia. Oni založili po prvej svetovej vojne Spoločnosť národov a po druhej svetovej vojne Organizáciu spojených národov (OSN). Takisto si privlastňujú ideu Spojených štátov európskych, ktorú navrhol už v roku 1848 francúzsky slobodomurár Victor Hugo (1802 – 1885).

Výhľady do blízkej budúcnosti

Iba budúci vývoj ukáže, akú rolu hrá svetové slobodomurárstvo pri organizovaní a ideologickom podmieňovaní Európskej únie. Kto pozorne analyzuje jej doterajšie štruktúry, jej zákonodarstvo, stanoviská jej najvyšších orgánov k svetovým problémom tak ekonomického, ako aj etického charakteru, ľahko odhalí ich až nápadný súlad s ideovými obsahmi slobodomurárstva. Stačí si spomenúť na jeden z najzásadnejších problémov, ktorý veľmi citlivo otriasol dôveru kresťanských obyvateľov európskych štátov a prinútil najvyššiu morálnu autoritu sveta, akou bol bezpochyby pápež Ján Pavol II. (1978 – 2005), nespočetne krát pozdvihnúť svoj varovný hlas, keď šíky ateistických a Kristovej cirkvi nepriateľských zoskupení vo vysokom vedení Európskej únie mobilizovali všetky svoje aj rôznorodé zoskupenia, aby nepripustili do Zmluvy o ústavnom zákone ani len zmienku o Bohu a o kresťanstve. Napriek tomu, že na hospodársko- politickom projekte zjednotenia európskych štátov začali pracovať traja hlboko veriaci štátnici, akými boli Konrád Adenauer, Robert Schuman a Alcide De Gasperi – o ktorých sa nedávno začal alebo ešte len chystá proces beatifikácie – postupne sa tohto projektu zmocnili socialistické marxistické hnutia a iné protikresťanské spoločenské sily, ktoré z neho v týchto posledných desaťročiach dokázali vytvoriť najmohutnejší nástroj odkresťančovania Európy.

V necelom prvom roku rozšírenej Európskej únie 2004 sa už celkom zreteľne prejavil agresívny charakter jej vedenia, keď v Európskom parlamente spochybňovali legálne zvolenú slovenskú poslankyňu MUDr. Annu Záborskú, navrhnutú na predsedníctvo jednej z jeho komisií, iba preto, že je známa ako praktická katolíčka. A ešte vypuklejšie sa to prejavilo v ďalšom prípade (október 2004), keď talianskou vládou oficiálne vymenovaný kandidát na člena Európskej komisie, viacnásobný minister Talianskej republiky, posledne minister pre európske záležitosti a špičkový katolícky intelektuál prof. Rocco Buttiglione bol Výborom pre ľudské práva (!) Európskeho parlamentu vyhlásený za nevhodnú osobu zastávať post komisára EU pre spravodlivosť, vnútorné veci a ľudské práva, lebo verejne prejavil svoje presvedčenie veriaceho katolíka vo veci rodiny a sexuálnej morálky. Po vypočúvaní pred Európskym parlamentom Buttiglione vyhlásil, že tam ide o nenávistnú inkvizičnú kampaň voči nemu, ktorá vychádza zo zámeru vylúčiť kresťanov z verejných úradov Európskej únie. A celkom nová správa z Talianska prináša zvesť o tom, že začiatkom novembra 2009 Európsky súd pre ľudské práva priznal fínskej občianke, bývajúcej v severotalianskom kúpeľnom meste Abano Terme, právo na odstránenie kríža v štátnej základnej škole, ktorú navštevujú jej dve deti, lebo si nepraje, aby jej deti boli ovplyvňované kresťanským náboženstvom. Európsky súd dokonca uložil talianskému štátu, aby žalobkyňu za to odškodnil sumou 5 000€. Tento súdny výrok vyvolal široké protesty talianskej verejnosti, takže aj vláda vyhlásila, že sa proti nemu odvolá. No fakt zostáva faktom a zdá sa, že nastalo to, čo dávno predvídal sv. Pavol, že „príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sa od pravdy a obrátia sa k bájkam.“ (2.Tim. 4,3)

Kým toto píšem, dostal sa mi do rúk pastiersky list Maďarskej konferencie biskupov, v ktorom konštatujú: „Pred niekoľkými rokmi sme si mysleli, že sekularizmus predstavuje takmer jediné nebezpečenstvo. Aj keď je konzumný spôsob myslenia a idol pôžitkárstva naďalej prítomný medzi našim ľudom, dnes sa rozmáha aj duch novopohanstva.“ Poukazujú na pomýlené idey synkretizmu rozličných náboženstiev a filozofií, na okultizmus, špiritizmus a rôzne formy modlárstva, ktoré všetci môžeme pozorovať vo svojom okolí. Stačí si uvedomiť módu orientálnych filozofií a teozofií, opovrhovanie kresťanskými zásadami tak v osobnom, ako aj v spoločenskom živote (manželstvo, rodina, národ), satanizmus, nebezpečne sa šíriacu zoolatriu (správa z Londýna 2006: „Psy dostávajú lepšiu stravu ako ich majitelia“), ktoré kliesnia cestu k úplnému pohanstvu.

Ďalšie náznaky toho pozorný čitateľ medzinárodných správ nachádza takmer na dennom poriadku. Iba v tieto dni, keď upravujem túto úvahu, obehli svetom správy, že v Slovinsku predseda vlády vymenoval za riaditeľa Úradu pre náboženské záležitosti notorického vyznávača satanizmu; že redaktorka slovenského Rádio expres vyslovila počudovanie a takmer pohoršenie nad tým, že vysokí vládni činitelia Slovenskej republiky odignorovali návštevu dalajlámu, ktorému vraj patrila podobná úcta ako pápežovi; že novozvolený Európsky parlament odhlasoval protestný demarš proti zákonu na ochranu mravnosti školskej mládeže, ktorý nedávno schválil parlament katolíckej Litvy.

Pápež Pavol VI. už v roku 1972 verejne vyhlásil: „Pravda je taká, že jednou z najväčších potrieb Cirkvi i sveta je nevyhnutnosť brániť sa proti zlu, ktoré nazývame Zlým duchom.“ U nás to obšírne rozviedol kardinál Ján Chryzostom Korec, ktorý v tomto roku 2009 vydal svoju prenikavú úvahu na tému Démonizmus v živote a literatúre. (Lúč, Bratislava 2009). Ale takmer súčasne aj pápež Benedikt XVI. počas vysviacky piatich nových biskupov 12. septembra 2009 v Bazilike sv. Petra verejne vyslovil svoju obavu nad tým, že aj v samej Cirkvi „mnohí z tých, ktorým bola zverená zodpovednosť, pracujú pre seba samých a nie pre spoločenstvo, pre spoločné dobro“. Ak si spomenieme aj na jeho vysvetľujúci list biskupom vo veci zrušenia exkomunikácie biskupov, ktorých vysvätil Mons. Lefebvre, a v ktorom s veľkou bolesťou konštatoval, že niektorí cirkevní hodnostári prejavovali až „útočnú nevraživosť “, takže sa cítil „predmetom ich nenávisti“ a napadnutia zo strany pastierov, ktorí sa navyše hryzú a požierajú medzi sebou s veľkým nebezpečenstvom, že sa aj navzájom zničia, tak ľahšie pochopíme jeho opakované napomínanie o dramatickej situácii v Cirkvi.

A my katolíci sa na to všetko prizeráme, takmer všetci mlčíme, ba mnohí z nás očakávajú v Európskej únii svetovým komunizmom kedysi sľúbený raj na zemi. Neodporovať včas zlu, ktoré nás ohrozuje, môže podľa kresťanskej morálky znamenať osudnú spoluzodpovednosť za to, čo nás následkom toho postihne.

Na našom malom Slovensku

Toto všetko sa zákonito odráža aj vo vnútropolitickej situácii nášho štátu. Už v roku 1990 viacerí pozorovatelia v zahraničí konštatovali, že v chaotickom hľadaní nových ciest vtedajšie vedúce osobnosti „vedeli, čo viac nechcú, ale nemali žiadnu jasnú koncepciu o tom, čo by chceli a mali dosiahnuť“. Na tomto sa v krátkom čase začala rozpadávať zdanlivá jednota „revolučného“ hnutia a došli sme tak ďaleko, že dnes sotva päť a polmiliónový štátik na výsmech sveta má zaregistrovaných nepomerne viac politických subjektov, než aj najväčšie európske štáty, a že o post hlavy štátu sa opätovne uchádzalo až do dvanásť väčšinou občanom neznámych kandidátov. Ani nespomínam vraj vyše tritisíc „nevládnych“ či „mimovládnych“ organizácií.

Medzitým zahraničný kapitál prakticky na sto percent ovládol slovenský mediálny trh, ktorý si do masmédií nasadil dokonca aj svojich, slovenskému národu a jeho štátu cudzích, až nepriateľských vydavateľov a šéfredaktorov. Pod ich vedením, po krátkej hre na „nezávislé“ informačné médiá, postupne sa stále jasnejšie prejavujú nielen ako protislovenské, ale aj ako protikresťanské a hlavne protikatolícke propagačné orgány. Za nimi sú vysoko špecializovaní odborníci v psychologickom ovplyvňovaní a v podvedomom podmieňovaní rozličných zoskupení občanov podľa veku, vzdelania, politických, ekonomických, športových, zábavných a iných záujmov, takže kto pravidelne číta tie denníky a periodiká, či sleduje televízne programy, ani sa nenazdá a stáva sa vlastníkom a vyznávačom tých ideí, ktoré mu po kvapkách nasugerovali. Jeden z najrozšírenejších denníkov vychádzajúcich v našej republike krátko pred poslednou návštevou sv. Otca na Slovensku vypísal anketu medzi svojimi čitateľmi. Na otázku „Zúčastníte sa na sv. omši celebrovanej pápežom?“ 75 % jeho čitateľov odpovedalo NIE a 6 % EŠTE NEVIEM. Niekdajší bojovný ateizmus radikálne zmenil taktiku: naoko „nežné“ psychologické metódy sú účinnejšie než hrubé zbrane, lebo nevyvolávajú strach ani odpor.

Najsmutnejšie pritom je, že značná časť tých Katolíckej cirkvi nepriateľských periodík je financovaná nielen katolíckymi laikmi, ale aj farskými úradmi a rehoľnými spoločenstvami. Všade tam totiž vidno aj verejne vyložené denníky a iné časopisy tohto druhu. Asi nikto z ich abonentov si neuvedomil, že predplácaním takejto tlače, podporujeme ju približne 15 – 20 miliónmi korún, teda približne pol miliónom až do sedemstotisíc € ročne. Ak tomu pripočítame pravdepodobných katolíckych laikov, ktorí túto tlač pravidelne kupujú a ktorí tvoria najmenej 20 % jej stálych čitateľov – pretože nikto ich neupozorní, aké sú hĺbkové zámery tejto tlače – tak výška tej katolíckej podpory dosahuje ročne možno aj sto miliónov korún, čiže vyše troch miliónov €.

Nikdy nemôžem zabudnúť, ako jeden z vtedajších slovenských biskupov, Dr. Pavol Jantausch – ktorého som mal šťastie aj osobne dobre poznať – už v roku 1933 verejne upozorňoval Cirkev na Slovensku: „Čo nám katolíkom v súčasnej situácii najviac chýba, to je dobrý politický denník.“ Mali sme síce vtedy katolícky orientovaný denník Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ale predvídavému biskupovi Jantauschovi išlo o silný, od politickej strany nezávislý mienkotvorný politický denník s bohatými a špičkovými informáciami, v rukách katolíckeho vydavateľstva, s vynikajúcimi katolícky orientovanými redaktormi. Tohto sa nielen on nedožil, ale žiaľ ani doposiaľ ho nemáme. Ale ako som v rámci svojich štúdií zistil, Andrej Hlinka v tomto už po prvej svetovej vojne predišiel biskupa Jantauscha, keď vo svojom „Slováku“ z 13. mája 1920 napísal: „Čo nám pomôžu naše náboženské školy, keď nám tlač všetko vytrhá, čo sme za šesť rokov do útleho srdca nasiali. Nepomôže nám ani stavovská alebo politická organizácia, pretože verejnosť najmä robotnícka, je sterorizovaná a otrávená, že sa sotva kto odváži vstúpiť do našich organizácií. Nepomôže nám už dnes ani ozdoba chrámov, hoci je ona taktiež žiaduca. Ani veda a umenie nás nespasia. Tlač, silnú, imponujúcu slovenskú tlač potrebujeme ako každodenný kúsok chleba. Potrebujeme dobre informovaný, pekne napísaný, nasledovne zaujímavý a cenný časopis, s ktorým musí účtovať priateľ i nepriateľ, a bez ktorého nemožno vladáriť, uplatniť sa a zaujať spoločenské postavenie.“ Ale žiaľ ani Hlinkov, ani Jantauschov varovný hlas v našej spoločnosti počas celého uplynulého storočia, a ani doposiaľ v tomto novom storočí, nenašli konkrétnu faktickú ozvenu.

V tomto ohľade sme prepásli aj jedinečnú príležitosť, aká sa Cirkvi na Slovensku ponúkala v prvých rokoch po zmene režimu. My sme sa totiž vrhli s veľkým nadšením na stavanie kostolov (od roku 1990 bolo ich vraj postavených vyše 450) ale, – ako mi to raz dôverne pošepol istý svetovo rozhľadený priateľ jezuita – možno by bolo lepšie počkať trocha aspoň s niekoľkými kostolmi, a namiesto nich investovať tie milióny do modernej techniky mediálnych zariadení. Zdá sa, že my katolíci sme ešte stále nezaregistrovali jednu očividnú skutočnosť: že totiž do kostolov nám prichádza stále menej aj tých, ktorí sa hlásia za členov Cirkvi – a štatistiky v celom svete dokazujú, že je to konštantný trend vývoja spoločenských zvyklostí – takže nám slúžia v podstate iba na katechizovanie a na liturgické služby Božie, čo je iste jednou z podstatných úloh pastorácie. Ale je to, ako keby sme pozabudli na Kristov príkaz   „CHOĎTE teda a učte všetky NÁRODY“ (Mt 28, 19). Hádam zabúdame, že v hebrejčine pod slovom národ (gôj alebo´am) sa rozumejú hlavne pohania, teda v dnešnom zmysle: neveriaci, ateisti, všetci tí, čo nepoznajú Boha a sú vzdialení od jeho Cirkvi. Tých je aj v našich krajinách stále viac. Už pápež Pius XI. (1922 – 1939) v encyklike, ktorú často citujeme, ale asi nie veľmi často opäť čítame, realisticky konštatoval, že „aj my musíme bojovať so svetom, ktorý z veľkej časti už znovu upadol do pohanstva“.

(Quadragesimo anno, 1931). A tak, zatiaľ čo my čakáme na ľudí v našich kostoloch, farských úradoch, sálach, oratóriách, chatách, nepriatelila Cirkvi a náboženstva slobodne vchádzajú – CHODIA – každodenne a vo všetkých hodinách z domu do domu, do každej rodiny a často aj do každej izby, kde sa prostredníctvom televízie, rádia, internetu prihovárajú „všetkým národom“: nielen nevercom, ateistom, pohanom, ale aj pokrsteným kresťanom, nevynímajúc biskupov, kňazov a rehoľníkov takmer všetkých spoločenstiev. Nedávno široko medializované škandály viacerých príslušníkov amerického kléru, a následne aj podobné prípady v susednom Rakúsku, ba i v Taliansku a inde, veľmi pravdepodobne možno pokladať za výsledky a následky práve týchto činností. Lebo tá masová propaganda veľmi systematicky, naliehavo a účinne vštepuje do duší SVOJE slovo. Slovo hedonistického materializmu, slovo bezuzdného sexualizmu, slovo univerzálneho skepticizmu, slovo etického a náboženského relativizmu a indiferentizmu, slovo spoločenského anarchizmu a pohanského humanizmu, ktorého najvyššou hodnotou je jednotlivý človek so svojím JA. Toto všetko je obsahom a posolstvom stoviek a tisícov filmov a najrozličnejších relácií, ktoré v mnohých našich rodinách takmer bez prestania bežia na obrazovkách a ukladajú sa do vedomia i do podvedomia našich blížnych už od najútlejšieho veku. Veď produkcia týchto materiálov vo svete je z 94 % v rukách nekresťanských, ateistických a iných finančných kruhov. Potom sa to nemôže neodrážať aj na myslení a konaní, ako aj na osobných stupniciach hodnôt u všetkých tých ľudí, ktorí to konzumujú.

Tento „odkresťančujúci“ vplyv masmédií sa už citeľne prejavuje aj u nás prudkým poklesom kňazských a rehoľných povolaní, ktoré nám svet ešte pred desiatimi rokmi v dobrom závidel. Ak sú ešte určité lokálne rozdiely v niektorých národoch a štátoch, globálna svetová štatistika by nás nemala nechávať ľahostajnými. Podľa všetkých novších štatistických zistení celkový počet katolíckych kňazov na svete zostáva zhruba ten istý, ako bol pred polstoročím. Už na Zelený štvrtok roku 2004 prefekt rímskej Kongregácie pre klérus musel smutne konštatovať: „V roku 1961 mala Cirkev 404 tisíc kňazov; k 31. decembru 2004 ich bolo iba 405 tisíc.“ Počet katolíkov sa odvtedy citeľne zvýšil najmenej o 50 miliónov, ale počet kňazov zostal akoby zmrazený na kvóte spred pol storočím, takže na jedného kňaza dnes pripadá do 15 tisíc veriacich. Ale aj z tých štyristo tisíc kňazov, koľko sa ich skutočne a na plný čas venuje hlásaniu SLOVA? „naliehajúc vhod i nevhod, usvedčujúc, karhajúc a povzbudzujúc so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou“, ako to Timotejovi ukladal sv. Pavol? Nemožno sa ubrániť dojmu, že aj o mnohých našich cirkevných podujatiach platí nedávno zverejnená konštatácia o tom, že z celého objemu turistických podujatí na svete 80 % pokrývajú najrozličnejšie konferencie, sympóziá, synody, „vorkšopy“, zasadania, zhromaždenia (normálne, špeciálne, jubilejné, pracovné, lokálne, regionálne, európske, globálne, atď.), oslavy, jubileá a neviem aké iné, z ktorých okrem turistických zážitkov zúčastnených osôb vyplýva len málo pozitívneho pre spoločné duchovné i časné dobro.

Proti tomuto systematickému, dôkladne premyslenému a neustále pôsobiacemu útočeniu na kresťanský životný štýl a na zjavené pravdy, ktoré sú jeho žriedlom, iba stále zriedkavejšie navštevovaná nedeľná sv. omša a jej homília, nech je akokoľvek svedomito pripravená a prednesená (čo sa nie vždy stáva), naozaj veľa nezmôže. Lebo spomenuté masové vplyvy odvádzajú ľudí od tradičných stretávaní sa na nedeľných bohoslužbách s upevňovaním viery a vzájomných vzťahov medzi veriacimi kresťanmi. Nedávna kronika zaznamenala, že keď sa poslanec NR SR Jozef M. Rydlo odvážil predniesť v aule obrannú reč za zachovávanie nedeľného odpočinku, drvivá väčšina poslancov opustila zasadaciu sieň (zostalo ich tam asi 25) a sám predseda vyzval poslanca, aby svoj prejav ukončil. Nikto si ani v kresťanských médiách nespomenul, že iba pred desiatimi rokmi pápež Ján Pavol II. adresoval biskupom, kléru a veriacim osobitný obsiahly a dokumentovaný Apoštolský list Dies Domini (Deň Pána), v ktorom ich vyzýval neúnavne pracovať na tom, aby spolu s veriacimi slávili tento deň Boží ako účinný prostriedok hlboko prežívaného spoločenstva s Kristom i s jeho Cirkvou. Takéto hodnoty, ak sú v spoločnosti znevažované, napádané a neuznávané, my veriaci musíme mať odvahu aj náležite brániť.

    Len kto si toto všetko neuvedomuje, môže sa čudovať, že sa rodiny rozpadávajú, že u detí mizne autorita rodičov a učiteľov, že aj napriek rastu nemanželských spolužití pôrodnosť klesá pod hranicu náhrady zomrelých, že stúpa počet ťažkých zločinov aj samovrážd, a to aj v nedospelom veku; že sa aj na našom malom Slovensku každý deň „legálne“ vykonávajú vraždy 30 až 45 bezbranných nenarodených detí, čím sa aktívne zúčastňujeme na globálnej genocíde, ktorej počet obetí už silne prevýšil aj obete všetkých najkrvavejších vojen dvadsiateho storočia (vyše jednej miliardy oproti asi 200 miliónom). Že sa šíri primitívny a bezohľadný kapitalizmus a s ním spojená korupcia, ktoré degradujú našu spoločnosť až po najvyšších nami zvolených zákonodarcov, ministrov, policajtov, sudcov, lekárov, ba i učiteľov. Že najnovšie jeden z ministrov sa verejne chválil, že jeho zásluhou svetoví zámorskí podnikatelia vystavia pri Bratislave najväčšie stredisko hazardných hier v Európe so všetkou nemorálnosťou a zločinnosťou, ktoré s tým všade na svete súvisia. A že najnovšie aj takzvané kresťanské politické zoskupenia podporili voľbu nového župana, ktorý sa vraj aj aktívne zúčastňuje na šírení šamanizmu, ktoré podniká jeho manželka. Ale aj že po pätnástich rokoch štátnej samostatnosti vyše 10 až 15 % obyvateľstva žije v biede a žobrote, ďalších približne 20 % žije na hranici chudoby a nedostatku, zatiaľ čo rapídne rastie asi 10%-ná vrstva v našom prostredí nikdy doposiaľ nevídaných milionárov a miliardárov, ktorí k takýmto bohatstvám sotva mohli prísť čestným spôsobom. To všetko môže aj v pomerne krátkom čase vyvolať také spoločenské napätia a konflikty, aké náš národ a naša Cirkev v ňom ešte nezažili.

    Nie, nie som a nechcem byť pesimistom. Ale musíme mať odvahu objektívne pozorovať život okolo seba, konštatovať jeho negatívne, neraz až patologické zjavy, a po kompetentnej diagnóze hľadať ich príčiny a usilovať sa o účinnú nápravu. Na toto by bolo treba nie jednu úvahu, ale aspoň desať podobných a podrobnejších rozborov toho, čo sa tu odohráva, aby sme si mohli urobiť čo najobjektívnejší a najúplnejší obraz o situácii.
    Ale už z toho, čo sme si tu povedali, myslím, že vyplývajú aspoň niektoré základné zistenia.

    Vzdialenejšie príčiny súčasného stavu našej spoločnosti, ktorý ohrozuje Cirkev v nej, boli napríklad:
Počas komunistického prenasledovania Cirkvi sa konali obdivuhodné tajné pastoračné podujatia, získavala sa mládež, formovali sa kňazské a rehoľné povolania, našiel sa celý rad hrdinských duší, ktoré obetovali aj život za vieru. To všetko sme my zďaleka obdivovali, boli sme hrdí na našu Cirkev na Slovensku a v medziach možností usilovali sme jej aj pomáhať.

Ale – neberte to prosím ako výčitku, na ktorú nemám ani právo, ani úmysel – ťažko nám bolo po návrate domov pochopiť, prečo sa v takej živej Cirkvi úplne zabudlo na to, čo nám už pápež Pius XII. krátko pred svojou smrťou (1958) odkazoval: „Bojím sa, že my, ktorí trpíme s prenasledovanými bratmi a modlíme sa za nich, ale spolu s nimi sa nepripravujeme na to, že nás môže prekvapiť aj veľká zmena k lepšiemu, aká musí byť obsahom našej kresťanskej nádeje!“ Aspoň ja osobne som to tak chápal a pravidelne odkazoval po zriedkavých, ale postupne aj dosť častých návštevách zo Slovenska: „Pokladajte si za kresťanskú povinnosť: kto len môže, nech študuje cudzie jazyky, ktoré vám umožnia priamy kontakt s vývojom Cirkvi vo svete. A pripravujte vybratých mladých ľudí aj po vedeckej stránke, aby raz mohli vystúpiť na verejnosť a zaujať v národnom spoločenstve také miesto, aké nám katolíkom patrí.“

My v zahraničí sme síce pozorne sledovali vývoj situácie doma, ale do všetkého sme nahliadnuť nemohli. Mňa osobne však priam šokoval tento fakt: Vtedajší rakúsky diplomat Dr. Karol Rajnoch (neskôr profesor na Univerzite vo Viedni), ktorý pôsobil na generálnom konzuláte v Bratislave a patril aj ku katolíckym aktivistom, v roku 1950 v spolupráci s jezuitom P. Zavarským (s ktorým bol potom v roku 1951 spolu obžalovaný a súdený) uskutočnili tajný prieskum duchovnej orientácie najmä medzi študentmi a mladými ľuďmi z „podzemných“ katolíckych skupiniek. Získali asi 400-450 odpovedí na šesť predložených otázok so vzťahom na náplň ich náboženského života. Z týchto stoviek odpovedí na otázku „Miluješ svoj národ a modlíš sa zaň?“ iba jedna jediná študentka odpovedala kladne. A bola to rodom evanjelička, ktorá prestúpila na katolícku vieru.

Vtedy som sa začal obávať o budúci vývoj slovenského národa. Lebo podobný postoj katolíckej mládeže naznačoval systematické zanedbávanie jej formácie v duchu celého Desatora, v ktorom štvrté prikázanie – prvé o vzťahoch človeka k spoločenstvám – ukladá veriacim aj mravnú povinnosť lásky k vlasti a národu. Výhovorka, ktorú som dostal od príležitostných návštevníkov, že „ak máme trpieť, chceme trpieť iba za vieru“, sama poukazovala na tento nedostatok v duchu toho, čo vtedy francúzsky filozof a konvertita Jacques Maritain (1882 – 1973) nazýval „anjelizmom“, teda kresťanstvom vzdialeným od prirodzenej konkrétnosti života.

Práve toto mohlo byť jednou z hlavných príčin, prečo sa po zmene politického zriadenia dostali do kľúčových postavení verejného života prevažne bývalí aj najvyšší funkcionári ateistického režimu, ktorí postupne umožnili svojim blízkym zmocniť sa hospodárskych a finančných štruktúr, a tým vlastne pokračovať pod inými etiketami ovládať Slovensko. Bývalí dôstojníci Štátnej bezpečnosti podľa niektorých dosť spoľahlivých prameňov dnes osobne vedú alebo kontrolujú najväčšiu časť dôležitých podnikov. Iní sa dali do služieb cudzích mocenských a ideologických zoskupení, ktoré im podobne dopomohli k získaniu kľúčových hospodárskych aj politických pozícii. Títo všetci majú spoločný záujem a cieľ: vytlačiť na okraj spoločenského diania všetko kresťanské a slovenské. Dnes sa to už cíti takmer na každom kroku. Pred pár rokmi zmizol z distribúcie hodnotný mesačník „Fakty“, ktorý šíril katolícky pohľad na vývoj slovenskej spoločnosti. Katolícky orientovaný týždenník „Kultúra“ už skôr musel zredukovať svoju periodicitu na polovicu (dvojtýždenník) a hrozí mu úplný zánik. Podobný osud stihol aj prevažne evanjelicky, ale národne orientovaný, obsahom veľmi solídny „Literárny týždenník“, ktorý už zmenil aj svoj názov na „(dvojtýždenník)“. Aj to sú jasné dôkazy toho, že politická línia našich vlád odsúva všetko národné a kresťanské na okraj verejného života.

     Ale z našej strany nevidieť doposiaľ ani konkrétny náznak snahy o nápravu. Ak si pri našom ešte skromnom školstve nevytvoríme vyššie a vysoké vzdelávacie ústavy na formovanie administratívnych, hospodárskych, finančných, politických a diplomatických pracovníkov so solídnym základom kresťanskej sociálnej náuky, a najlepším z nich neumožníme priamy kontakt a skúsenosť s osvedčenými zahraničnými partnermi, nemôžeme očakávať, že sa terajšia situácia v dohľadnom čase zmení k lepšiemu.

Čo sa však toho najnebezpečnejšieho faktora týka, tu by sme mali uvažovať o jedine možnej účinnej obrane: vytvoriť vlastné masovokomunikačné prostriedky, ktorými vojsť do domov, do rodín, do rozličných spoločenských zoskupení, aby sme všade ohlasovali SLOVO evanjelia. Žil som dlhé roky na území Padovskej diecézy, ktorá má asi 800 tisíc obyvateľov a rozlohu približne jednej desatiny Slovenska. Tamojší biskup – predtým kapucínsky provinciál – ako prvý v Taliansku už asi pred tridsiatimi rokmi si založil vlastnú televíziu. Na začiatku bol na to iba jeden kňaz a pár študentiek. Bolo to skromnučké, až primitívne v porovnaní so štátnymi a súkromnými kanálmi. Ale postupne sa to tak zdokonalilo, že tá diecézna TV už dávnejšie aj po technickej stránke je celkom na úrovni a sleduje ju vysoké percento občanov severovýchodného Talianska.

V tomto sme síce nedávno, takmer po dvoch desaťročiach, mohli zaregistrovať prvých niekoľko úspešných a sľubných iniciatív. Ale sme ešte stále veľmi ďaleko od toho, čo súčasná spoločenská situácia urgentne vyžaduje. Nie sú to totiž iba náboženské správy a programy, lebo tie sledujú iba tí, čo už veria a cítia sa kresťanmi. Potrebné je celkové zameranie aj informatívnych a zábavných programov tak, aby svojou kvalitou oslovili nielen našich veriacich, ale aj čo najširšie vrstvy občanov nášho štátu a tak plnili Kristov rozkaz „Choďte a učte!“ Ale hlavne dnes by sme nemali ignorovať najnovšie digitálne mediálne prostriedky individuálnej aj masovej komunikácie, ktorými možno dosiahnuť rapídne rastúce kruhy používateľov. Nebola to náhoda, že pápež Benedikt XVI. práve v tomto Roku kňazov určil za tému Svetového dňa spoločenských komunikácií, ktorý sa bude konať 16. mája 2010, práve tému „Kňaz a pastorácia v digitálnom svete“. Chcel tým povzbudiť všetkých kňazov, aby zodpovedali tejto vážnej výzve na intenzívne šírenie SLOVA ŽIVOTA aj expresívnou gramatikou digitálnej techniky, ktorá harmonickým spájaním slov, zvukov a obrazov umožňuje účinne ohlasovať dobrú zvesť evanjelia.

Ale nemali by sme pritom zanedbať aj otázku biskupom Jantauschom už pred osemdesiatimi rokmi urgovaného kvalitného informačného a hlavne mienkotvorného katolíckeho denníka. Lebo ešte dlho potrvá, kým najširšie masy našej populácie budú mať pohodlný prístup k týmto najnovším technickým vymoženostiam. Noviny človek nájde v každom novinovom stánku, alebo mu ich doručí ešte stále spoľahlivá dobrá stará pošta.

Uvažujme, diskutujme, prosme o milosť a osvietenie Ducha Svätého, a potom predovšetkým – KONAJME.

Kto pozná život sv. Jána Bosca, iste si spomenie, ako to robil ten veľký pedagóg a neohrozený obranca Cirkvi. Jeho užšia vlasť Piemont sa v druhej polovici 19. storočia nachádzala v podobnej, ale oveľa kritickejšej situácii ohrozenia viery a Cirkvi ako teraz naše Slovensko a celá Európa. Ešte mladý kňaz Ján Bosco nerezignoval, nemlčal, ale siahol po vtedy najmodernejšom nemeckom technickom tlačiarenskom zariadení „Heidelberg“ a začal vydávať vreckový časopis „Letture Cattoliche“ (Katolícke čítania), ktorým doslovne zaplavoval najprv svoj Piemont, a potom značnú časť Talianska; ba predávalo sa to aj v Ríme. Bol to čin nielen finančne veľmi náročný – no, Ján Bosco mal neobmedzenú dôveru v Božiu Prozreteľnosť – ale bol to aj z hľadiska osobnej bezpečnosti taký odvážny čin, že dlho nenachádzal biskupa, ani cirkevného cenzora, ktorý by mal odvahu podpísať sa pod vtedy vyžadované Nihil obstat-Imprimatur tohto časopisu. Kňaz Bosco bol však presvedčený, že Cirkev sa musí aj brániť. Preto s tvrdohlavosťou dobrého Piemontčana presviedčal a bojoval, kým to nedosiahol. Pritom veľmi presne rozlišoval medzi záujmami svojho prozreteľného diela na záchranu chudobnej mládeže a medzi výsostnými záujmami obrany Cirkvi, ktoré mu boli nado všetko. Ale nespoliehal sa iba na prirodzené prostriedky. Presvedčený, že Panna Mária je Bohom ustanovená za spoločnú matku a pomocnicu najmä v prípade veľkých nebezpečenstiev pre celý Boží ľud, obnovil a horlivo šíril úctu k Panne Márii Pomocnici kresťanov, aby pomáhala Cirkvi a jeho národu prekonať ťažkú historickú skúšku, ktorá ich v tom čase postihla.

Bratislava, v novembri 2009.

         Postscriptum

Pôvodom cudzí, ale na Slovensku už dlho usadený nekatolícky pozorovateľ a dnes už aj poslanec NR SR, vo svojich analýzach a úvahách o súčasnej slovenskej spoločnosti (asi 300 strán) došiel k uzáveru, že
„v dušiach väčšiny Slovákov žije fenomén, ktorý robí zo Slovákov výnimočný národ: živelná kresťanská ideológia, pekný slovenský Boh, ktorého národ nosí v sebe – prívetivý, radostný a zároveň krotký. Ešte raz zdôrazňujem, že je to jediná reálna ideológia, ktorá prežíva v slovenskom národe dlhé storočia a o ktorú sa opiera zriedkavá vo svete, a obzvlášť v Európe, moc slovenskej katolíckej cirkvi.“ A z toho zvádzal svoju diagnózu:
„Slovensko životne nevyhnutne potrebuje stranu kresťansko-demokratického ľudového typu, ktorá konečne politicky zastreší, sformuje a posilní živelnú kresťanskú ideológiu a stane sa dlhodobou a stabilnou politickou štruktúrou.“

Ale na realizovanie tejto absolútnej nutnosti je predovšetkým treba primerané ľudské zdroje: „Slovensko potrebuje kresťanských politikov. Takto by som sformuloval hlavný cieľ, ktorý stojí pred Slovákmi ako národom v oblasti vútornej politiky. Slovensko potrebuje aspoň jedného kresťanského politika – taký je minimálny program.“ (Sergej Chelemendik, Bože, ochraňuj Slovensko! Bratislava, 2003, s. 289 - 290).
Ak nahradíme v týchto citátoch jeho marxistický, a preto nepresný výraz „ideológia“ správnym „náboženstvo“, tak musíme konštatovať, že žiaľ podobnú lapidárnu a realtívne presnú diagnózu slovenskej súčasnej situácie spolu s konkrétnym návrhom na jej terapiu doposiaľ neuverejnil žiaden slovenský autor.