Keďže sa stále kŕmim správami aj z aktuality.sk , našiel som tam dnes konečne článok, ktorý hovorí o kresťanstve viac pozitívne ako negatívne. Takže vážme si tento prínos od autora Lukáša Krivošíka, pretože v dnešnej dobe je to vzácne - nájsť takýto článok na takej webovej stránke. Tu ho máte:
http://www.aktuality.sk/clanok/185972/komentar-co-krestania-urobili-dobre/
Komentár: Čo kresťania urobili dobre
Križiacke výpravy, španielska inkvizícia, proces s Galileom, náboženské vojny... zlo, spáchané v mene kresťanstva, pozná každý. Málo sa však hovorí o tom, čo kresťania v dejinách urobili dobre. A ako z určitých zamýšľaných i nezamýšľaných dôsledkov Ježišovho učenia majú dodnes úžitok aj neveriaci.
Niektoré z darov kresťanstva ľudstvu, ktoré dnes považujeme za úplne samozrejmé, vznikli pôvodne v lone židovstva. Lenže toto náboženstvo je veľmi exkluzívne a do príchodu kresťanstva, ktorého radostná zvesť bola určená všetkým ľuďom, sa tieto veci javili ako výlučný kultúrny prejav jediného národa. Až nasledovníci Ježiša z nich urobili univerzálnu záležitosť, nepoznajúcu kultúrne hranice. O čo išlo?
Židia urobili niečo, čo bolo pre iné staroveké kultúry neslýchané: Oddelili Boha od jeho stvorenia. Odmietli panteistické koncepcie. Boh síce stvoril prírodu, no on sám nie je príroda. Je mimo svojho stvorenia. To je však len polovica onej revolučnej myšlienky. Židia i kresťania veria, že Boh je rozumný a že rozumnými prírodnými zákonmi obdaril aj svet, ktorý stvoril. Ak je však svet i vesmír ovládaný rozumnými zákonmi, potom sú tieto poznateľné aj pre iné rozumné bytosti.
Židovstvo i kresťanstvo týmto unikátnym svetonázorom umožnili, aby na konci stredoveku v Európe vzklíčilo vedecké poznanie. Aby bolo jasné: aj iné, oveľa staršie kultúry prišli na zaujímavé vedecké súvislosti a revolučné technické vynálezy. Lenže dochádzalo k tomu akosi náhodne, mimovoľne a nespojito. Gréci napríklad zostrojili prepracované mechanické hračky. Avšak často krát ich využívali akurát vo svojich chrámoch na ohurovanie pohanských veriacich. Arabi mali v stredoveku veľké knižnice i univerzity, no po pár storočiach ich vzdelanosť upadla. Asi najpôsobivejšie boli vynálezy starej Číny. Lenže jej učencom sa zase vesmír zdal príliš komplexný, než aby jeho zákony mohli byť do dôsledkov skúmateľné.
Je zábavné, ak niekto kladie do nezmieriteľného protikladu vieru a vedu. Nezamýšľaným dôsledkom názoru židov a kresťanov na Stvorenie bolo vôbec vytvorenie priestoru pre systematické vedecké bádanie. Podobne je kuriózne stretávať ľudí, nadšených ezoterikou, ktorí odvrhli konvenčnú kresťanskú vieru ako prekonanú v prospech nejakého novodobého panteizmu. Kresťanská idea oddelenia Boha a prírody je predsa z hľadiska dejín myslenia pokrokovejšia oproti myšlienke zbožštenia prírody...
Kláštory a podpora vied i umení cirkevnými inštitúciami
Panuje predstava, že kresťanstvo v dejinách pôsobilo ako sila tmárstva, proti svetlu poznania a vedy. Nepochybne sa nájdu príklady prenasledovania učencov, ktorí hlásali pre Cirkev nepohodlné názory. Lenže dve tisícročia kresťanstva nie sú monolit a táto viera oveľa častejšie slúžila ako nástroj poznania a vedeckej pravdy, než naopak. Koniec koncov, na mnohých miestach a v mnohých epochách bola Cirkev jedinou inštitúciou, ktorá dokázala zhromaždiť dostatok materiálnych prostriedkov na vedecké bádanie. A klerici boli v týchto dávnych dobách jedni z mála, kto nemusel dennodenne bojovať o živobytie a preto mali čas pestovať vedu i umenie.
Zvlášť to platí o kláštoroch. Po páde rímskej civilizácie boli jedinými útočiskami vzdelanosti. Prepisovali sa v nich staré knihy a mnohé mníšske rády sa špecializovali na hospodárske aktivity, ktoré povzniesli celé krajiny. Na internete možno nájsť viacero zoznamov kresťanských vedcov. Niektorí mali problém s cirkevnou vrchnosťou, iní zase boli prenasledovaní nie pre svoje prírodovedecké objavy, ale kvôli zvláštnym spoločenským názorom, ktoré na ne naliepali. Každopádne, sotva bude náhoda, že z kruhu veriacich ľudí vzišlo toľko vedcov.
K tomu všetkému treba pridať obrovské množstvo umenia, vytvorené pod patronátom Cirkvi. Keď sa človek prejde trebárs slovenskými dedinami, často jedinou zaujímavou stavbou, ukázateľnou cudzincovi, je barokový alebo gotický kostolík.
Odbožštenie politiky ako predpoklad spravodlivej vlády
Kresťanstvo neoddelilo od Boha len prírodu, ale aj politiku. Vidíme to na spore Mojžiša s egyptským faraónom. V staroorientálnych despotických štátoch Blízkeho východu bol panovník súčasne aj bohom. Pre Mojžiša však existoval len jeden Boh. Faraón je portrétovaný ako obyčajný človek, ktorý navyše svoj súboj s neviditeľným a jediným Hospodinom napokon prehrá.
Samozrejme, pápeži v mene Boha po stáročia pomazávali európskych kráľov i cisárov. Ich moc však vždy bola (aspoň teoreticky) obmedzená. Európski vladári nikdy nemali absolútnu moc nad svojimi poddanými. Museli zvádzať zápas o vlastnú autoritu s Cirkvou, šľachtou, prípadne s členmi mestských stavov. V Starej zmluve vidíme len dvoch význačných panovníkov: Dávida a Šalamúna. Obaja sú však hriešni, omylní a Boha dokážu nasledovať len nedokonale.
V dobe starého Ríma boli zase kresťania hádzaní levom, lebo sa odmietli klaňať štátnemu kultu cisára. Myšlienky vlády práva a obmedzenia moci teda vyplývajú z kresťanskej DNA západnej spoločnosti. Minulé storočie prinieslo odsun kresťanstva na vedľajšiu koľaj. Paradoxne, jedným z tragických dôsledkov bolo opätovné zbožštenie politiky u totalitných režimov.
Myšlienka medzinárodného a prirodzeného práva
Kresťanstvu sa dáva za hriech aj zničenie pôvodných indiánskych civilizácií Ameriky. Hoci tieto kultúry sa vyznačovali ohavnosťami ako bolo obetovanie ľudí, nezničila ich Cirkev, ale conquistadori. A kňazi naopak indiánov chránili. V 16. storočí sa odohral konflikt medzi španielskym kráľovským dvorom a cirkevnými učencami o to ako sa chovať k americkým indiánom. Predstavitelia tzv. školy zo Salamanky ako Francisco de Vitoria, Domingo de Soto, Luis de Molina, či Bartolomé de las Casas sa postavili na stranu indiánov, tvrdiac, že majú prirodzené práva ako všetci ostatní ľudia a nemožno ich preto zotročovať ani olupovať. K tomu treba pridať staršiu doktrínu spravodlivej vojny od Tomáša Akvinského.
Boj proti otroctvu
V priebehu dejín boli kresťania, ktorí otroctvo kritizovali, ale aj takí, čo ho obhajovali. Vieme, že Pavol radil otrokom poslúchať pánov. V antike bolo otroctvo hlavným dôvodom, prečo Rimania a Gréci nikdy nerozbehli priemyselnú revolúciu. Avšak boli to práve kresťania, kto začiatkom 19. storočia skoncoval s obchodom s otrokmi. Išlo o hnutie pod vedením britského politika a znovuzrodeného kresťana, Williama Wilberforcea, ktoré sa viezlo na dobovej vlne evanjelikálneho prebudenia. Keď raz Britské impérium prijalo zákaz obchodu s otrokmi, netrvalo dlho a jeho námorníctvo ho začalo likvidovať i na vlnách oceánov.
Caritas a poľudštenie medziľudských vzťahov
Veľa ľudí má dnes tendenciu zaznávať prínosy kresťanstva a jednostranne vyzdvihovať prínosy antiky. Ako keby sa tieto vplyvy dali od seba oddeliť. Fakt je ten, že na antiku sa v istom zmysle dívame cez prizmu kresťanstva. Čo bolo dobré (napr. náuka o cnostiach a nerestiach) to prevzala aj Cirkev. Na strane druhej, aténska pederastia, sparťanské vraždenie neduživých detí alebo brutálne rímske gladiátorské zápasy nie sú práve výdobytkami antiky, ktoré by sme chceli dnes napodobniť.
Grécka a rímska antika bola v mnohých ohľadoch chladná, nevľúdna, krutá a nemilosrdná. Ľudský život nemal cenu. Trápenie a bieda boli všadeprítomné. Práve kresťania to začali meniť svojou praktizovanou láskou k blížnemu. Boli to priekopníci kultúry života. Zakladali útulky pre pocestných a pútnikov, kláštorné nemocnice a dobrovoľné sociálne siete. Pohanský rímsky cisár Julián Apostata opísal dobročinnosť kresťanov takto:
„Zatiaľ čo pohanskí kňazi chudobných zanedbávajú, nenávidení Galilejci (t. j. kresťania) sa oddávajú skutkom lásky k blížnemu a týmto falošným súcitom zvádzajú k svojim nebezpečným chybám a rozvíjajú ich. Šíria sa ich hostiny lásky a stoly pre núdznych. Táto prax je u nich obvyklá a spôsobuje opovrhnutie voči našim bohom.“
Malé každodenné zázraky
Napriek všetkému pokrytectvu, hriešnosti, farizejstvu a formálnosti, ktoré sa vyskytujú medzi kresťanmi, táto viera priniesla svetu oveľa viac dobra ako zla. Preto si zaslúži byť zachovaná, spoznávaná a prežívaná. Nejde len o veľké svedectvá v podobe podpory vedy, umenia, spravodlivosti alebo dobročinnosti. Najväčšie zázraky činí viera v srdciach obrátených hriešnikov.
Ide o nespočetné zástupy ľudí, zviazaných závislosťami na alkohole, drogách, či okultizme. Ide o prostitútky, zločincov, osoby zaslepené vlastným egom a rôzne biedne existencie, ktorým Ježišova obeť na kríži umožnila zahodiť starý život a žiť nový vo viere, napodobňujúc Krista. Práve takýto ľudia sú najlepším svedectvom pre ostatných a dôkazom, že Boh stále činí svoje zázraky.