„Veď kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi. Žite ako deti svetla.“

(List Efezanom – kapitola 5, verš 8)

Bráň sa, šepkal jej matkin hlas v sne. Znel živo, akoby skutočne stála nad ňou, skláňala sa. Yasamin dokonca cítila končeky Sameeriných vlasov, ako ju mierne šteklia na tvári. Prstami si požmolila zavreté oči a zadívala sa do tmy, čo ju obklopovala.

Výrazný rybí zápach jej nos už niekoľko dní veľmi netrápil, ale teraz si ho naplno uvedomila a znechutene zvraštila obočie. Tesne pri nej sa čosi pohlo; Sýrčanka mimovoľne pohladila Gürselovu dcéru Damlu po vláskoch a opatrne sa posadila, aby dievčatko nezobudila. Spávalo s ňou v jednej izbe a ona už si zvykla na to, že počas každej noci sa niekoľkokrát prebudí v strachu zo Zekiho.

Za denného svetla jej nevenoval pozornosť, ibaže ona sa nedokázala zbaviť obáv, že napriek sestrinej prítomnosti jej znovu ublíži v noci, kedykoľvek. Nespravil to a i to prispelo k tomu, prečo Yasamin ostala u rybára Gürsela ešte nejaký čas. Spočiatku sa nazdávala, že bude musieť odísť, že to tam nevydrží, že sa bude pri každom pohľade na Zekiho triasť a dusiť. Mýlila sa, zrejme v sebe mala viac sily.

Sameerino varovanie ju však vyplašilo. Cítila, ako jej búši srdce priam v krku, a snažila sa zhlboka dýchať. Do malej izbietky prenikalo žiarivé, striebristé svetlo mesačného svitu. Sýrčanka sa uistila, že Damlin spánok je dostatočne hlboký, a pomaly vstala. Cez husté ebenové kučery si prehodila hižáb a potichu opustila rybárovu chatrč.

Ocitla sa na drevenom móle a vykročila, rukami si objímajúc ramená. Nezamýšľala odísť a opustiť toto miesto, pretože napriek všetkému jej tu bolo dobre. Chcela sa len prejsť, nadýchať čerstvého vzduchu, zmiznúť zo Zekiho prítomnosti. Vedela, že po zotmení sa vybral kamsi preč, zrejme opäť za dievčatami, za ktorými chodil, ale tentokrát už ho neľutovala – naopak, tešila sa, že sa od nej vzdialil.

Dávno sa už nezhovárala s Bohom, hoci občas k nemu vyslala nejakú myšlienku. Ale jeho hlas akoby sa jej prestal prihovárať, aspoň jej sa tak zdalo. A možno len nedokázala počúvať. Alebo jej nemal čo povedať? Nepýtala sa, ani o tom neuvažovala. Nadradený Boh predsa môže hovoriť, s kým chce, môže mlčať, kedy chce. V úplnom spoľahnutí na jeho dobrotu čakala a snažila sa zotrvať v trpezlivosti.

More sa jemne vlnilo, priezračná hladina odrážala mesačný jas. V celom İskenderune panoval nočný pokoj, ale Yasamin sa tmy nebála. Keď bola menšia, nahovárala si, že v noci vstupuje do akéhosi iného sveta, neskutočného, ktorý je len škaredou nočnou morou. Vždy v srdci však vedela, že je to ozajstné, že sa tomu nevyhne a že jej údel je práve taký.

Pohľadom očí, temných ako bezodné studne, zablúdila k vysokým Vrchom svätého Svetla. Tie ju delili od domova, od domova, odkiaľ nikdy nemala odísť, odkiaľ ju nemala pustiť krutá ruka osudu, ako jej trpko vravievala Sameera, odkiaľ sa nemala dostať, pretože si to nezaslúžila. Nie za to všetko, čoho sa dopustila a čo musela robiť. Áno, musela, preto sa priamo nevinila. Nechcela to predsa, nútili ju a nemala na výber. V srdci ju však čosi bolelo, keď si spomenula, že vždy dostala príležitosť zutekať, nevykonať to, vzoprieť sa.

Prečo jej to ani na um nezišlo? Keby sa na ňu v tom okamihu niekto díval, pobadal by mladú, nádhernú tvár, no veľmi strhanú a utrápenú, s očami oveľa staršími, než malo mať pätnásťročné dievča, s dušou ubolenou a skleslou. A Boží hlas sa zrazu ozval, Yasamin poskočilo skormútené srdce:

MÁŠ EŠTE NÁDEJ VO MŇA, DIEŤA DRAHÉ?

V prvom okamihu nenabrala odvahu čokoľvek vyriecť, nazdávala sa, že ide o výplod unavenej mysle. Namiesto toho, aby odpovedala len v duchu, šepla skrz suché pery: „Ty si mojou jedinou nádejou, Pane.“

Viac síce v tej chvíli nevravel, ale ona stále upierala zrak na kopce týčiace sa k tmavomodrému nebu. Hviezdy, čo sa na ňom ligotali, odrážali sa sťa diamanty v jej hlbokých studniach. Dlhé riasy prikryli jej oči a Yasaminino vnútro až po okraj naplnila nepoznaná, nevídaná, neprežitá vďačnosť.

Spomenula si na sen, kedy videla seba samu, poliatu zlatým medom, a zdalo sa jej, že sa napĺňa. Vďaka sa jej rozlievala vnútrom a ona privrela oči, sústrediac sa na ďalšiu vidinu, usmievajúc sa a zhlboka dýchajúc, počúvajúc šum spiaceho mora. Videla prekrásnu jagavú nádobu, celú zo zlata, ligotala sa priam oslepujúco, vyvýšená na piedestále, spočívajúca na nadýchanom purpurovom vankúši. A zhora, priamo z blankytnej oblohy, sa do nej liala priezračná tekutina, číročistá, priehľadná takmer ako zrkadlo. A pretekala nielen nádobou, no blížila sa i k Yasamininým nohám. Sklonila zrak ku svojim chodidlám a sledovala, ako ju tekutina obaľuje, šplhá sa po celom jej tele. Bola príjemne teplá, zohrievala ju a hladila.

Znovu otvorila oči a vydýchla. Opäť vnímala skutočnosť, ale cítila mocný pokoj. Zdalo sa jej to zvláštne. Pokoj, opakovala si. Vnímala ho na jednej strane ako dlho vytúžený, jemný a nenápadný, no zároveň sa jej vnútrom prevaľoval sťa rozbúrené vlny, nezastaviteľná víchrica, hrozitánske kropaje neľútostného dažďa. Mocný a zároveň nežný, prebleslo jej mysľou.

Doľahol k nej smiech – odkiaľsi, odkiaľsi... Obzrela sa a zbadala niekoľko postáv. Všetky patrili chlapcom alebo mužom, ľahko to rozoznala. Podaktorí sa tackali, niektorí sa vzájomne potľapkávali po pleciach, dobromyseľne so smiechom sa sácali. Dvaja sa postupne zrútili na zem, jeden vstal rýchlo a spadol znovu, načo ho ďalší s rehotom upozornil, že na plávanie teraz nie je vhodný čas.

Yasamin s nimi nechcela prísť do stretu, preto sa uchýlila do tieňa jednej z prístavných chatrčí a dúfala, že si ju nevšimnú a prejdú popri nej. Rozoznala ale aj Zekiho hlas a podvedome si hižáb pritiahla ešte väčšmi, akoby sa doň chcela schovať, akoby sa v ňom túžila celá stratiť, akoby sa mal stať jej bezpečnou skrýšou.

BUĎ STATOČNÁ.

Srdce sa jej rýchlo rozbúšilo. Hoci to boli slová uistenia, v danej chvíli jej zneli ako varovanie, upozornenie, že sa stane niečo zlé. A ona to už po druhýkrát zažiť nechcela, ozaj nie. Oči sa jej zaliali slzami, ale Sýrčanka sa zhlboka nadýchla a tisla sa k drevenej stavbe.

Chlapci sa pomaly rozchádzali, každý sa vybral iným smerom. Uvedomila si, že Zeki bude musieť prejsť okolo nej, ak vykročí domov. Bol už sám, keď zbadala, ako sa k nej blíži. Prosím, nech si ma nevšimne. Pane, nech si ma nevšimne, prosím, žiadonila zúfalo, privierala oči a medzi prstami žmolila okraj hižábu. V snahe utíšiť vlastný rozrušený dych si pritlačila dlaň na ústa; zavadila však o hrable, opreté o akýsi sud, a tie sa s rinčaním zrútili na zem.

Zeki spozornel, zakašľal a žmúril do tmy. Niekoľkokrát zavrel a otvoril oči. „Kto tam je?“

Pane môj, zachráň ma. Prosím, nedovoľ mu...

Bolo neskoro; všimol si ju a vybral sa k nej. „Ty?!“ zvolal namosúrene, keď Yasamin spoznal. „Čo sa túlaš nocou?!“

Ani nevedela, čo má povedať. Mohla by sa jednoducho rozbehnúť, Zeki by ju v takom opitom stave zaručene nedostihol. Chcela to i spraviť, možno by sa to podarilo. Rybárov syn ale zovrel jej predlaktie a ona zastonala od bolesti. „Daj mi pokoj!“ Nebolo času čudovať sa, aká je zrazu odmeraná a odvážna.

Nepúšťal ju a ona cítila jeho dych na svojej tvári, dych páchnuci pálenkou. V dome katiba Ehsana, pomocníka urfského pisára, sa naučila, že moslimovia nepijú víno, preto sa na sekundu divila, kde sa Zeki tak veľmi opil. Rovnako i jeho priatelia. „Chýbal som ti, čo?!“ zaškeril sa zlovestne, odhaliac rad bielych zubov.

„Nechaj ma!“ zvolala, vyslobodzujúc sa. Darmo; bol mocnejší.

„Keď som na teba natrafil?! Ó nie, nedúfaj!“

„Nechcem, nechcem ťa! Pusti ma a nič nepoviem!“ sľubovala.

Rozosmial sa. „Komu by si čo vravela?“

„Tvojmu otcovi. Nepoviem mu, čo si mi spravil, ak ma teraz pustíš.“ O Gürselovi sa presvedčila, že je čestným a dobroprajným mužom. Na Zekiho slová o tom, že Yasamin nebola pannou, keď si ju vzal, zrejme zabudol, alebo ich prepočul. Sýrčanke totiž nešlo do hlavy, že by bol taký zlý. Nepasovalo to k tomu, ako sa k nej správal, ako sa staral o Damlu a aký bol odrazu prísny na svojho jediného syna. Otvorene ho síce nepotrestal, aspoň nie pred Yasamininým zrakom, ale určite sa naňho veľmi nahneval. Cítila to z neho. Alebo si to len nahovárala? Teraz už si nebola istá ničím.

Zeki sa totiž stále smial, sebavedome, hrdopyšne, povýšenecky. Stále zvieral jej predlaktie, ale druhou rukou jej takmer rozpučil rameno. Vyhŕkli jej slzy a stekali po lícach, ale stále sa mu dívala do tváre, odhodlaná brániť sa do posledného okamihu. Tentoraz mu už nepodľahne, už nepodľahne nikomu.

Bráň sa, spomenula si na matkine slová zo sna. Na slová, ktoré Sameera v skutočnosti nikdy nevyriekla; nehodili sa k nej. Predsa len, vždy svojej dcére kázala pravý opak – aby poslúchala, spravila, čo sa od nej žiada, aby sa nevzpierala. Prečo sa jej teda prisnilo čosi také zvláštne, nevšedné, neslýchané?

Sklonil sa, akoby ju tentokrát chcel i pobozkať. Prekvapilo ju to, ale nezaváhala a kopla ho do nohy, vzápätí mu stúpiac na chodidlo. Zvreskol od bolesti, no uvedomila si, že v ňom akurát prebudila zúrivosť. Sotil ju a Yasaminin chrbát prudko narazil do tvrdej drevenej steny chatrče. Nádejala sa, že azda niekto vo vnútri sa prebudí a príde ju zachrániť, ibaže nič také sa nestalo. Prestala dúfať veľmi rýchlo a naplno precítila, čo znamená, že sa o seba musí postarať sama.

Opäť na ňu siahol – mozoľnatými rukami, drsne a necitlivo, bezohľadne. Tisla ho od seba, udierala ho do hrude zovretými päsťami. A Zeki ju tlačil k chatrči a pravicou ju nútil čoraz viac rozťahovať nohy, až sa bála, že sa zošuchne na zem, pretože neudrží rovnováhu. Čosi v nej sa pred chvíľou vzdalo. Bola to tá časť, ktorá panovala a vládla jej mysli celé roky. Zdôrazňovala jej, že nemá zmysel brániť sa, že takýto je jej osud. Od Gáliba predsa počula, že Alah všetko vopred rozhodol a človek nemá moc zmeniť to. Netušila síce, či jej drahý, milovaný Boh sa nazýva Alahom, ale tomuto poznaniu sa nehodlala podriadiť.

Po prvýkrát dovolila, aby zvíťazila iná časť jej mysle, srdca, svedomia, duše, celého bytia. Tá, čo jej neodvážne našepkávala, že sa nielen smie, ale aj má vzoprieť, že ona rozhoduje a dokáže ovplyvniť, čo sa s ňou deje. Že všetko v jej živote závisí od rozhodnutí, ktoré ona sama vykoná. Nemôže byť šťastná, ak nebude konať podľa svojej vôle.

„Dosť!“ skríkla teda nahlas, azda až príliš odhodlane a odvážne. Znásobila sa v nej zvláštna telesná sila, ktorou Zekiho telo odrazila od seba. Rybárov opitý syn sa zatackal, zavrávoral a o čosi zakopol. Len okamih sa ešte motal, zaraz sa ale akosi obrátil a nohy sa mu zvrtli. Celý sa pretočil a dopadol na brucho.

Sýrčanka obozretne pozorovala jeho chrbát a čakala, až sa pohne, aby mu mohla uštedriť ďalší úder. Čosi jej bránilo zutekať, ako pôvodne chcela, lebo si uvedomovala, že v Gürselovom dome by na Zekiho beztak znovu natrafila a musela mu čeliť zas. Radšej to vyrieši hneď a zaraz, povie mu, že na ňu nesmie siahnuť, že nikdy viac sa jej nesmie dotknúť, že na ňu nemá žiaden nárok. A Zeki poslúchne, presviedčala sa ľahkoverne.

Mesiac sa skryl za mračná, až teraz si to všimla, keď celé mólo zahalilo rúško ťaživého tieňa. V tme noci sa okrem šumu morských vĺn ozýval len jej zrýchlený dych. A Zeki sa nehýbal. Yasamin pár ráz zažmurkala, pevnejšie si zaviazala hižáb a spravila neodvážny krok vpred.

Striebristý svit opäť vykukol a ožiaril telo rybárovho syna. Dievčina si preľaknuto pritisla obe dlane na ústa, aby potlačila výkrik hrôzy, čo sa z nej dral na povrch. Celú Zekiho hlavu obklopovala zväčšujúca sa mláka krvi – a ona okamžite pochopila prečo. Čelom totiž dopadol priamo na ostrie hrablí, ktorými ho k sebe prilákala, keď ich nechtiac zhodila. Stali sa mu záhubou a zachránili ju, hoci pôvodne v nich videla svoju smrť, aspoň pomyselnú. Ďalšiu z mnohých smrtí, ktorými prechádzala takmer dennodenne. Aspoň kedysi.

Pane na nebi... Môj Bože! volala, no nie nahlas. Teraz sa obzrela so zdesením a len preto, aby si overila, že ich nik nezačul a nik tam nepríde. Keby ju videli nad mŕtvym telom mladíka, čo by si pomysleli? Zrejme to jediné odôvodnené vysvetlenie, aké by sa im črtalo. Že ho zabila ona.

Vzlykla, cítiac na rozhorúčených lícach ľadové kropaje sĺz.

Zabila ho? Sotila ho predsa! Ona, nik iný. Odstrčila ho, len aby jej neublížil. Bránila sa. A skončilo sa to jeho smrťou.

Trasľavo sa nadýchla, bezmyšlienkovito šepkajúc: „Čo teraz, Bože, čo teraz? Čo teraz, čo teraz?“ A stále dookola.

Ako keď nehybne ležala na Zekiho lodi a hlavou jej prúdili hromady neusporiadaných myšlienok, keď sa nevládala posadiť ani pozrieť naňho, keď zvažovala, aké jednoduché by bolo postrčiť ho a on by v spánku navždy zmizol pod hladinou Akdenizu, Bieleho mora – tak sa teraz zamrznutá postavila nad jeho telo a dívala sa naň. Plač ju síce neopúšťal, no už sa ním nezadúšala; naopak, uľavilo sa jej.

Potiahla nosom a rozhliadla sa. Nikde nik: ani živej duše, ani škriekavého vtáčka, ani rybky vyskakujúcej nad vodu.

Čo teraz, môj Pane? zopakovala ešte raz v mysli a čakala na odpoveď. Čakala trpezlivo, celé hodiny. Mlčky sledovala púť mesiaca pomedzi ligotavé hviezdičky a ešte predtým, než sa horúca slnečná guľa, oslepujúca a krvavá ako drevo pod Zekim, vyšvihla nad obzor, rozhodla sa. Cítila, že Božie ruky hladia jej dušu, že ju zvierajú vo svojom náručí a tíšia ako malé dieťa. Ak dosiaľ nedospela kvôli všetkým veciam, čo prežila, v tomto okamihu prestala byť malým dievčatkom. Zabila človeka a nedokázala s tým urobiť nič, ani len to ľutovať. Aspoň zatiaľ nie.

Hižábom si zakryla nielen vlasy, ale aj celú tvár okrem očí, a opatrne Zekiho telom pohla. Tlačila ho až k okraju móla a naposledy sa naňho zadívala. Bol to pohľad hrozný, neopísateľný: smrteľne bledá tvár, odporná rana na čele – štvoro dier, obklopených krvavými šmuhami a zmodralou až čiernou pokožkou – a zúfalstvo v očiach, prekvapenie, des, úľak. Odvrátila sa a jemne ho postrčila. Sekundu-dve padal, potom jeho telo so špľachotom vkĺzlo pod vodu a už z nej nevykuklo.

S tvrdým srdcom i výrazom sa Yasamin za úsvitu vrátila do Gürselovej chatrče a pripravila raňajky pre neho i Damlu. Stiahnutý žalúdok by jej nedovolil jesť, so sebou samou sa teda netrápila. Napokon šla dievčatko zobudiť a kým sa s ním vrátila do kuchyne, Gürsel tam už stál a krájal čerstvo upečenú rybu. Obom dievčatám podal kus chleba a s plnými ústami sa spýtal:

„Nevideli ste Zekiho? Kde sa zas túla?“

„V dome nie je,“ odvetila Sýrčanka čudujúc sa, že sa jej vôbec netrasie hlas. Neklamala, ale takmer akoby luhala tým najhorším spôsobom. Celú pravdu by však nevyriekla za žiadnu cenu.

Deň prešiel ako každý iný. Yasamin predávala Gürselove ryby hromade zákazníkov, brala od nich peniaze, Gürsel sa vybral na lov, Damla behala po dome a Yasamin po nej každú chvíľu upratovala. Až keď slnko zašlo, na krajinu sa zniesla černota noci a Sýrčanka sa uvelebila vedľa Damly, spokojne odfukujúcej, roztriasla sa od zhrozeného plaču.

Pane... Pane môj, odpusť mi to! prosila, žobronila, žiadala, ale nedúfala. Nedúfala, že taký strašný čin by mohol byť milosrdným Bohom zabudnutý, veď ani ona naň nikdy nedokáže zabudnúť. Z pamäti sa jej nevymaže posledný pohľad na Zekiho znetvorenú tvár, na jeho posledné utrpenie, na to, že zomrel, keď jej chcel ublížiť, teda s nečistými myšlienkami, s nečistou dušou. Čo ak ho takto poslala do večného utrpenia? Čo ak zatratila jeho dušu raz a navždy? Taký zločin je predsa neodpustiteľný!

Znovu sa jej v mysli vynorili matkine slová zo sna: Bráň sa. Nie, už sa nesmie brániť. Prvýkrát to skončilo tak, že jej Zeki strašne ublížil, až z toho mávala nočné mory a prebúdzala sa celá spotená; druhý raz sa zas hrozne prehrešila ona, keď ho obrala o život. A ľutovala to? Bála sa pripustiť si, že nie. Spýtala sa to, z čoho mala najväčší strach: Miloval si aj jeho, Pane? Odpoveď nemusela počuť, poznala ju. Poznala predsa svojho Pána, láskavého, dobrotivého. Takého dobrotivého, že rozdáva lásku všetkým bez váhania, bez podmienok. Pána, akým nemôže byť žiaden človek, nech by sa akokoľvek snažil: dokonalého. A keď už ju načisto premáhala ťažoba toho ohavného skutku, ako svoju obranu vnímala, konečne sa ozval:

NEVZDÁVAJ SA.

Chcela i potrebovala sa spýtať, čo to znamená, ako to má chápať, ale nenašla odvahu. Necítila sa hodna prehovoriť v Božej prítomnosti, i keď si uvedomovala, že je prítomný všade. Vari sa nemá vzdať svojej nádeje v domov? Alebo sa nemá vzdať obrany, ktorou tak ublížila sebe i Zekimu? Či sa nemá vzdať vedomia, toho strašného vedomia, kým je, kým vždy bola a vždy bude?

Vnútro sa jej chvelo, chvelo sa i jej telo. Zúfalstvo sa túžilo rozliať v slzách, ale Yasamin mu to nedovolila. Pochopila, že Gürselovi sa už do očí pozrieť nedokáže. Nie, ak sa na druhý deň znovu bude pýtať na svojho syna – a on sa bude pýtať. Čo by bol za otca, keby sa nepýtal? No rovnako v ňom videla i starostlivého človeka, ktorý jej ponúkol prístrešie, jedlo, prácu, pochvaly, úsmevy. Človeka, ktorý ju mnoho naučil a mnoho jej dal. A ona sa mu takto podlo odplatila, že mu zabila syna.

Nie; musím odtiaľto odísť. Teraz už naozaj, zaumienila si. Zbaví Gürsela bremena svojej osoby a odíde, pôjde čo najďalej. Možno by sa mu mala priznať, povedať, čoho sa dopustila, vysvetliť mu to, žiadať odpustenie. Ale ako by mohla? Ako?

Pokrútila hlavou a pritúlila sa k Damle, akoby jej to malo priniesť útechu. Na chvíľočku veru aj prinieslo, ale tá sa rýchlo vytratila, pretože dievčatko sa odvrátilo a dokonca si privlastnilo celú prikrývku.

Yasamin sa bála, že ani oka nezažmúri, ale vyčerpanie bolo priveľké na to, aby jej telo vydržalo bdieť taký dlhý čas. A v sne sa jej opäť prihovorila matka, pričom Sýrčanku to zmiatlo ešte väčšmi: Bráň sa.