"Boh je len jeden" a Boh je milosrdná láska a miluje svoje deti rovnako.

Poznám toľko úžasných ľudí, ktorí nezdieľajú práve to náboženstvo, ktoré mám ja. Nenatískam sa, nepresviedčam, ale si myslím, že keby som nechala v sebe viac pôsobiť živého Krista, tá veľkosť Kristovej lásky by sa odrážala aj v mojej láske voči blížnym (bez rozdielu), a evanjelizácia by mala svoj skutočný efekt. Takto sa len nestačím diviť, koľko tých úžasných ľudí sú príslušníkmi iných, nových  náboženstiev - viery, ako napr. Apoštolská cirkev, Cirkev skutočného Boha a pod. Stále sa točím okolo svojho presvedčenia, že skôr by sa mala zachovať vernosť a malo by sa  bojovať pre skvalitňovanie  starej tradičnej Cirkvi, ako ju trieštiť, oslabovať,  preskakovať z jednej do druhej, lebo "Boh je len jeden" a Boh je milosrdná láska a miluje svoje deti rovnako. Omyly sa dajú naprávať, ale nie  "zutekaním z boja". Že niekto v pokore, tichosti,  bez zveličovania koná svoj skutok lásky nie je pričinením nikoho z jeho okolia a blízkosti, len vnuknutím Ducha Svätého pôsobením Ježiša Krista v ňom, skrze milosť Božiu a dary Ducha Svätého. Že koho si Boh vybral za nástroj aby zjavil svoju lásku, to vie len on a neprislúcha nám to posudzovať a prisudzovať si nejaké zásluhy. 

Kľúčom k sile Pánovho služobníka nie je vytrvalosť, ale pozornosť. Každé ráno načúva Božiemu slovu a hneď na to ho i ohlasuje. Slovo sa stáva telom. Je to známy príbeh - príbeh našej viery. Ak sa budeme starať jedine o to, čo si o nás myslí Boh, ak svoje záujmy odvrátime od názoru sveta, môžeme žiť v istote neohrozenej viery a nič z toho, čo nás v živote stretne, nám nemôže ublížiť. V istote  prameniacej z presvedčenia, že som šťastná, keď sa utiekam k Bohu, pretože On je dobrý a vie, čo robí, ktorá vedie k tomu, že môže byť majákom v čase rozbúreného mora.

Človek zmietaný pochybnosťami, je roztržitý, hľadá svoje miesto v postojoch, ale keď sa pri tom spolieha len na vlastné sily, a bez pokory tvrdí o sebe že má rozhľad, vedomosti v každej oblasti, skúsenosti zo života, vzdelanie v každom odbore, odmieta prijať argumenty, ktoré ho znepokojujú, zneisťujú, ľahko skĺzne do megalománie, odmietajúc všetko čo sa prieči jeho presvedčeniu o znalosti toho ktorého problému, aj keď sú tieto vedomosti chabé, povrchné alebo úplne absentujúce. Niet sa potom čomu čudovať, keď prídu invektívy, zneistenie, keď je svedomie zastreté obdivom k vlastnej osobnosti. 

Mienka človeka o sebe môže byť akákoľvek, jeho skutočné ja sa odzrkadľuje v jeho skutkoch, vzťahu k Bohu a blížnemu.

Pretvárka, falošnosť je len ľudským manévrom. Boh nás vidí ako myslíme, či konáme.

A toto sa presne takto dotýka aj tých, ktorí „sú iní“.