Mám už takmer stred prázdnin a sadá na mňa únava. Stále sa však prebúdzam do nového dňa s nádejou, že dnes budem mať možnosť urobiť niečo iné.

Dva týždne a štyri dni som bola mimo domova. Boli to krásne no zároveň i veľmi ťažké chvíle. Najskôr som mala desať dňovú animátorskú školu a potom prímestský detský tábor. Celý tento čas bol pre mňa skúškou i požehnaním. Striedal sa u mňa pocit šťastia s pocitom zúfalstva a vyčerpanosti. Ešte teraz si spomínam na jedno vyrábanie ozubených kolies z papiera. Táto výroba trvala približne do pol jednej ráno. Samozrejme nemôžem povedať, že by som nebola unavená no zároveň to bol veľmi dobrý a pekný čas. Krásne rozhovory i smutné okamihy zranení. Sme ľudia predsa.

Za tento čas som mala možosť prežiť aké veľké veci Boh robí ak mu to dovolíme. Dostala som sa do štádia kedy musí konať Boh lebo ja neviem a ak viem tak bez neho to jednoducho nejde. Spoznala som, že vystúpiť zo zóny komfortu je veľká vec. Možno si to nikto nevšimne a nebude ma za to oslavovať (ani po tom netúžim) no spoznala som, že Boh to všetko vidí a pozná.

Tento čas však nebol len takýto požehnaný prišla aj ťažká skúška. Zomrel mi dobrý kamarát a zrazu som padla do kolien. Raz po omši som jednoducho nevládala. Bolo toho na mňa príliš. Veľmi som Bohu vyčítala, prečo to dovolil. Prečo nechal umrieť niekoho na kom mi veľmi záleží. Mnoho sĺz vypadlo z môjho oka. No Ježiš ma ani v tomto nenechal samú. Čakal pokiaľ prestanem kričať a začnem počúvať. Keď som konečne začala počúvať jeho hlas zistila som, že On vedel prečo tak urobil. Že som ho nestratila. Môj priateľ iba šiel domov. Raz tam pôjdem predsa aj ja a potom sa tam môžeme spolu radovať a chváliť Otca za jeho nesmiernu velebu a lásku.

Ešte teraz veľmi ďakujem Panne Márií, Božskému Spasiteľovi ale i každému kto sa za mňa modlí. Veľmi ďakujem lebo vďaka každej modlitbe smiem kráčať ďalej. Máte veľkú moc vo svojich rukách. 

Požehnaný zvyšok prázdnin. Vidíme sa v septembri.

Buďte svätí!