Som nervózna! Asi niečo rozbijem!
Dnes už nie ale včera a predvčerom to bolo na neznesenie. Bola som uhundraná a neskutočne zúrivá. Vrčala som ako pes, no nezostalo to len pri vrčaní bola som schopná i ublížiť.
Neviem presne, čo sa vo mne odohrávalo, ale cítila som v sebe obrovský tlak. Niečo ma neustále hnevalo, nepáčilo sa mi, nebolo dobré. Neviem, či poznáte ten pocit kedy je vo vašom vnútri tlak a vy máte pocit, že každú chvíľku explodujete a niekomu ublížite. A tak som zavrčala v pondelok aj na kamarátku do telefónu. Nemala som náladu. No v tom ma napadlo ísť niekam. A tak som jej zavolala, že za ňou prídem. A keďže býva na sídlisku úplne inom než ja a je to asi dobrá pol hodinka cesty rozhodla som sa prejsť. Šla som pešo v ruke zvierajúc ruženec a snažiac sa modliť. Podarilo sa mi.. Pomodlila som sa ruženec a kráčala. Všade vôkol mňa bolo tiško. Trochu som mala problém vydržať v ňom a chcela som si pustiť slúchatka. Nakoniec som nemusela lebo šli vôkol mňa samé autá.
Nuž a v utorok som sa znova šla prejsť. Tentokrát to bola hodina cesty pešo. Prešla som sa. Znova najskôr zvierajúc ruženec v ruke a potom v tichu. Žiadna hudba. Ľudia. Autá a ani nič, čo by ma mohlo rušiť. Sem tam zaštebotal nejaký vtáčik a vtedy sa to stalo. Ako som kráčala, kráčala som sama so sebou. Mala som možnosť nazrieť hlbšie. A vtedy som si uvedomila, prečo som sa tak bála ticha. Zostala som sama. S myšlienkami, pocitmi, túžbami a s Bohom. Iba my dvaja a nikto viac.
Bála som sa lebo som objavovala veci, ktoré sa mi nie vždy páčili. Veci, ktorým som sa bránila aby som náhodou nenašla niečo, čo som si silou mocou držala iba pre seba.
No Ježiš mal iný plán a ja som sa ocitla sama s ním jediným. Vtedy sa mi po rozmýšľaní začali z úst drať slová chválospevov. Všade vôkol ma obklopovalo všetko tak tajomne zjavené a stvorené Otcom. Uvedomovala som si intenzitu jeho blízkosti presne v tom okamihu. Zastala som. Začal viať jemný vetrík a ja som cítila ako ma objíma. Ako sa ma dotýka. Nebála som sa ale cítila sa v bezpečí. Potom však išiel ujo s traktorom a celé to pokazil. Prerušil našu intímnu chvíľku. Asi to tak malo byť. Nemôžem predsa chcieť všetko.
A tak dni pokračovali až do dnes. Začala sv. omša a ja som sedela a všetko bežalo. Nechcela som si priznať, že to, čo sa so mnou dialo v poslednom čase bolo spôsobené prílišným nahromadením hriechu. A zrazu som sa tesne pred premenením postavila a išla ku spovednici. Spovedalo sa. Stihla som premenenie než som vošla do spovednice. Slová kňaza boli šokujúce a mne bolo jasné, že chce aby som prijala nielen odpustenie ale i Krista. A tak prebehla sviatosť zmierenia. Ja uplakaná a rozcitlivená uvedomujúc si vlastnú hriešnosť som ešte v posledných vzlykoch pristúpila k svätému prijímaniu.
A vtedy som znova zacítila ten pocit voľnosti a jemný dotyk. Vtedy sa mi srdce zachvelo a ja som si spomenula na slová emauzkých učeníkov: "Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval námPísma?" (Lk 24, 32).
Foto: M. Rolčeková
