Rodičia mi neboli od mala zrovna vzorom dobrého manželstva a verím, že nejeden psychológ by tomu pripísal moje neskoršie rebelantské chodníčky v puberte. Zapadol som medzi tzv. skinheadov, kde sa po pár rokoch z „dobrého“ chlapca stal večne zamračený, podráždený zlostník. Keby som nezažil, neverím, ale propaganda zo mňa vychovala tvrdého rasistu, nacionalistu až nacistu. Neznášal som na sebe akýkoľvek pohľad a ľudia to vnímali, mali strach. Z černochov, či židov ma priam až napínalo aký som mal k nim odpor. Jedna učiteľka na strednej si ma raz zavolala do kabinetu a priznala sa mi, neviem či pravdivo, že vraj má z ľudí ako som ja (asi 17ročný) skutočný strach. Po čase som sa dostal medzi tzv. vyššie kruhy v našom meste a zažil som aký sú v skutočnosti naši „vodcovia“ skazení ľudia. Vďaka Bohu, že mi ešte ako tak uchoval štipku rozumu a niekde v hĺbke i srdce, ktoré našepkávalo i keď som ho ignoroval. Chválil som sa tým, že nedokážem plakať a snažil som sa vôbec neprejavovať city. Vnímal som ich doslova ako príťaž.

 

   V tomto nastal zlom, keď mi zomrela bývalá priateľka, ktorú som stále nosil v srdci. Čo mi veľmi rezonovalo v mysli bolo to, ako mala veľmi rada ľudí a po našom poslednom stretnutí aká bola prekvapená ako som sa vraj veľmi zmenil. Vyrovnával som sa s touto stratou po svojom.. nenávisťou voči Bohu, kresťanom. Vysmieval som sa im. Začal som chodiť v čiernom, nafarbil som si neskôr i vlasy na čierno, a z času na čas i nechty. Moji holohlaví kamoši odo mňa postupne samozrejme odpadávali. Najprv sa ma  snažili pochopiť, ale neskôr som začal byť nepohodlný a skôr  „rizikom".

 

   Do temnejších vôd som potom prešiel sám skrz hudbu, ktorú som počúval. Medzi NS kapelami sa mi začali páčiť tie tvrdšie gitarové ako akýsi spôsob ventilácie mojich pocitov, ktoré som stále nevedel prejavovať. A presedlal som na metal. Najprv heavy, speed, power, ale veľmi skoro i na satanistické. Ich texty som sa dokonca začal učiť naspamäť hneď. Do teraz si niektoré pamätám. Absolútne mi nepripadalo divné, že spievam proti Bohu, či o padlých anjeloch a nejakom nebi či pekle. Bolo to tak nevinné ako spievať o peknom počasí. Avšak tento nevinný začiatok a naoko „záchranný čln“ od života v nenávisti sa po ďalších rokoch zaryl do celej mojej osobnosti. Cez hudbu som prešiel k rôznym symbolom, okultizmu, Satanistickej biblii. Začal som študovať a neskôr i praktizovať mágiu. Nikdy však s účinkami aké by som si prial. Všetko, čo som sa učil, bolo nemierené proti Bohu, kresťanstvu. I keď to vyzeralo veľmi nevinne, či priam až dobre a správne. Kresťanstvo vyzeralo pri tom všetkom ako blud, klamstvo, zosobnené zlo.

 

   Po niekoľkých rokoch „ventilácie“ a zničených vzťahov, ktoré vo mne zanechali okrem pár dobrých skúseností i mnohé zranenia, som veľmi naliehavo pociťoval, že potrebujem dôjsť akejsi náprave. Vnútornému pokoju.

   Cez okultizmus bol len krôčik k východným filozofiám, náboženstvám, ezoterike, veštbám a pod, ktoré som vnímal ako skutočnú cestu k dobru a k náprave. Zažil som si po prvý krát pár okamihov veľmi silného pokánia, kedy som súcitil s tými, ktorých som v minulosti zranil. Asi po 15 rokoch sucha som začal spoznávať aké to je keď človek plače. Plakal som napr. pri filme Umučenie Ježiša Krista, hoci som Ho stále dobre nepoznal, už len pri tej myšlienke ako moc trpel nespravodlivo. Ako bol ponižovaný, mučený.. dojímalo ma to ako človeka.

   Snažil som sa poznať viac Boha. Cez vedu, náboženstvá, filozofie – ľudskú múdrosť, poznanie. Dostal som sa k mnohým učeniam, či teóriám, ktoré mnohé vo mne vzbudzovali nakoniec nepokoj a beznádej. Začal som považovať na základe tohto poznania ľudský život za úplne zbytočný, nezmyselný. Najprv som s tým chcel bojovať, i s ľuďmi, no potom som sa vzdal a zmieril som sa s tým, že za pár mesiacov, možno rokov proste zomriem ako jeden z mnohých bezvýznamných. Veď na tom aj tak nezáleží, no chcel som žiť hlavne teraz v pokoji, tak som to všetko proste rezignovane prijal a netrápil sa tým, že som nič.

   Po nejakom čase meditácií, pri ktorých som musel byť v presných polohách a vizualizovať si stále nejaké predmety, či stavy duše a neviem čoho.. som i to vzdal, lebo viac som sa sústredil na techniku a príliš často som pri tom radšej zaspal, opäť nič nefungovalo ako malo.

Pár krát sa mi ale pri meditáciách podarilo niečo, čo sa údajne nemalo diať. Vnímal som veľmi silnú prítomnosť akejsi osoby veľmi blízko predo mnou, z ktorej som mal neskutočný strach. Zalial ma studený pot, srdce mi šlo z hrude vyskočiť a moje oči skákali akoby v tranze, nemohol som ich otvoriť. Myslel som si, že sa asi zlepšujem, že som konečne na nejakej vyššej úrovni povznesenia.

   

   Môj hlad po poznaní ma viedol k tomu, že som začal komunikovať s Bohom v modlitbách. Okrem neho však občas aj s astrálnymi bytosťami, či archanjelmi, čo som neskôr veľmi oľutoval. Od malička som sa modlieval každý večer, ale od „holohlavých čias“ som s tým prestal až do teraz. Začal som Ho prosiť o rôzne maličkosti a jednou z nich bolo napr. aby mi poslal nejakého učiteľa, ktorý by ma viedol na mojej duchovnej ceste. Predstavoval som si nejakého guru-a, čo ovláda telepatiu, astrálne cestovanie a pod.

   Pár dní na to som sa zoznámil cez internet však s dievčaťom, ktoré malo v profile napísané zvláštne veci o nejakých cudzích jazykoch a odporučilo mi akési svoje svedectvo. Ako správny iritátor som mal čoskoro niekoľko rýpavých otázok, ale zároveň ako „povznesenejší“ duchovný človek, som jej vieru rešpektoval. Vysvetľoval som si všetko však po svojom a potreboval som poučiť i túto "nevedomú kresťanku" :)

   Tak som nastúpil na cestu asi ročného vyučovania, ktoré ako som si neskôr uvedomil, som si sám vyprosil. Moja pýcha i keď už trochu skresaná, no i tak stále kolosálna, dostával veľmi zabrať.

   Moja túžba po poznaní Boha bola však stále veľká a preto som sa na jej odporúčania, ktoré mi veľmi dobre aj vysvetlila, povzdával mnohých vecí. Duchovných i fyzických. Začal som spoznávať Ducha Svätého v mojom živote, reálne rozlišovať kedy ku mne hovorí a uvedomil som si postupne ako ma sprevádzal takmer po celý môj život. Pripomínal mi situácie z detstva i neskoršieho času, ako bol neustále so mnou a chránil ma napr. i od rôznych okultných praktík. Veľa krát ma potom i usviedčal a viedol do modlitieb, ktoré som pred tým ani nevedel, že existujú. Dostal som odporúčanie od kamošky modliť sa osobne k Ježišovi, čo ma na prvý moment prekvapilo. Nevedel som, že môžem i také niečo a bol to rozhodujúci moment môjho obrátenia k živému Bohu, lebo On akoby na toto práve čakal a nemohol do vtedy úplne konať. Čakal na moje slobodné rozhodnutie.

 

   Odovzdal som svoj život Pánovi Ježišovi Kristovi a On ma naplnil svojim Duchom svätým tak hojne, že ešte v ten deň som hovoril jazykmi, ktoré som v živote nepočul, ani nepoznal. Niekoľko dní na to som mal i živý obraz Panny Márie v procesii, ktorému som nerozumel lebo som nikdy nič podobné tiež nevidel. Moja túžba poznať Ho bola ako oheň, ktorý sa nedal nasýtiť a v podstate do teraz neustal. I keď som prešiel mnohými zmenami, či štádiami poznávania, skúškami, aj uzdraveniami. Jeho prítomnosť, Jeho skutočné poznanie, ma reálne mení a mení aj okolie okolo mňa bez pochybností.

   Zažívam uzdravenie svojich vzťahov, či už v rodine, alebo medzi priateľmi. Postavil ma do služby pre malé deti, ku ktorým som nikdy nemal vzťah a už druhým rokom ich vyučujem katechézy. Zlomil mi srdce pre mladých, ktorých som vždy skôr odsudzoval za to, čo robia. Dlho mi trvalo kým som sa zbavil napríklad rasizmu, nacionalizmu, či nenávisti voči ľuďom, alebo i k sebe. Na všetko z toho mi pomáha Láska Boha Otca, ktorý sa stal mojim otcom tak ako som si nikdy nemohol zažiť. Učí ma a vedie v tak mnohých ohľadoch.

   Odišiel som po niekoľkých rokoch i z metalovej kapely, v ktorej som zostával z mylného presvedčenia, že tam mám zostať a „svedčiť“ im, no zatiaľ mi skôr brali sily. Prestal som tvrdú hudbu i počúvať, lebo mi už nemala čo ponúknuť. Vzdal som sa túžby po múdrosti a poznaní, či vlastnej spásy z dobrých skutkov, ktoré som vymenil za poznanie Ježiša Krista a Jeho milosť. Svoje pohodlie, či prospech, som vymenil za pomoc druhým a vlastné nepohodlie. Rebelantstvo a neposlušnosť liečim pokorou a pokáním.

 

   Vždy som si myslel, že kresťanská viera je veľmi plytká a jednoduchá, no ako sa do nej ponáram hlbšie, zisťujem že jej hlbiny sú priam nekonečné. Vzbudzujú úžas a aj práve preto mi Boh zapaľuje srdce pre chválu - hudbou, službou i životom. To však neuvidí ten, kto sa ostane len opatrne pozerať z diaľky. Nezažije aké je to skutočné dobrodružstvo. V ktorom je mnoho banditov, prekážok, úskalí, skúšok, sĺz, ale i lásky a víťazstiev, či hrdinov a aj jeden úžasný Kráľ Kráľov! Ale čo je najdôležitejšie – tento príbeh má jeden veľký happy end <3