Pokračujem v predstavovaní hrdinov všedného dňa.

Pred mnohými rokmi, keď som sa cez týždeň zastavila  na krátku adoráciu v našej konkatedrále, upratovali dve asi šestnásťročné dievčatá a jedna si sadla do spovednice a druhá sa mala akože spovedať. Chichotali sa, ľudia sa pohoršovali a tak som vykročila ku nim. Jemne,ale dôrazne som ich napomenula, ža sa to nepatrí a možno to nemyslia zle, ale z takých vecí sa srandy nerobia....vzali to vážne. Neskôr som jednu z nich spoznala lepšie. Praxovala ako učnica v jednom z obchodov, chodila ku mne na doučovanie. Pochádzala z biednej rodiny, otecko bol alkoholik a mamka mentálne retardovaná...mala ešte brata, ale ten sa po vyučení priženil do neďalekej dediny. Danka veľmi túžila ísť "za sestričku", ale z troch vtedajších reholí, ktoré tu pôsobili v civile- bol ešte totalitný režim- ju neprijala ani jedna. Všetci sa báli, že dedične sa od mamky mohla preniesť na Danku prinajmenšom menšia ostražitosť a vtedy bolo nevyhnutné mlčať a s informáciami nachádzať opatrne.Povedali jej, ž oni prijímajú len s maturitou a mysleli si, že to  jednoduché dievčatko odstraší. Ale Danka sa nevzdala. Išla za riaditeľom zdravotnej školy a urobila si maturitu dokonca v predstihu, lebo sa zamestnala v nemocnici ako sanitárka a všetko pozorne sledovala, čo robia sestry. Neprijali ju ani tak, našli si inú výhovorku a tak to deprimovaná Danka vzdala. 

V čakárni u lekára, kam vodievala svoju mamičku, sa zoznámila s mužom, ktorý tam tiež vodieval svoju mamu. Mal už cez tridsiatku, nebol ženatý lebo chodieval na týždňovky do Ostravy a  bol rozhodnutý , že si zoberie iba nábožné dievča a Slovenku.Baníci vtedy veľmi dobre zarábali, mal našetrené na byt i nábytok.

Danka sa teda zaň vydala. Hneď po svadbe zažili traumu- jeho matka ich vyhodila z bytu.Začala si uvedomovať, že dievča jej "zobralo" syna, na ktorého bola fixovaná. Urobila hlúposť, lebo Danka bola pracovitá a starala sa o domácnosť. Stará pani neskôr spáchala samovraždu. Azda i to bol dôvod, prečo manželia nemohli mať deti osem rokov. Medzitým sa mnohé zmenilo. Slovensko sa stalo novým štátom, firmy sa privatizovali, mnohí slovenskí muži stratili prácu no a Jožko chcel byť doma. Mal šťastie, prácu našiel. Nemala ju však mladá manželka. V núdzi zobrala upratovanie na polovičnú pracovnú dobu. Popritom opatrovala rodičov. Neprestávali sa modliť za dieťa. Až neskoro po mamkinej tridsiatke prišlo na svet krásne dievčatko, Mária. A o pár rôčkov sa ukázalo, že aj mimoriadne nadané- to som už učila. Ďaľší úder osudu. Nečakane odišiel na večnosť prepracovaný otec rodiny. Aj Dankini rodičia. Chodila štyri roky v čiernom.A začal byť problém s prácou. Za predavačku ju nevzali, nebola dosť "atraktívna". Začal pracovala na páse  na smeny vo fabrike, ktorá najprv  pripadla zahraničnému podnikateľovi a neskôr skrachovala. Zdravotníctvo prepúšťalo. Mária skončila základnú školu a mamka plakala, že si nemôžu strednú školu dovoliť. Ale kam do práce? Vyučenie sa je vlastne tiež stredná škola...Vo farnosti sa našlo niekoľko dobrých ľudí, čo pomohli . Dievča zmaturovalo, ako sa hovorí, "ľavou zadnou" s vyznamenaním a vysoká škola bola na dosah. Čo sa týka kapacity múdrej hlavičky.Nie však materiálne.Snom bola medicína...mama sa chytila každej práce, opatrovala chorých, upratovala v domácnostiach, brala sezónne práce na farmách...Dcérka sa prvý rok trochu pošmykla, lebo okrem nadania bola aj pekná a tak prišli ponuky si privyrábať na jej kráse...našťastie sa Mária vďaka dobrému kňazovi spamätala a prešmykla sa  cez prvé štátnice. Do skončenia chýbajú dva roky....ale na útlej mamke Dane sa prejavili príznaky driny nad jej sily. Už nebude môcť pracovať...odišli kĺby, má obojstranne endoprotézy. Na to odišli posledné peniaze z predaného domčeka po rodičoch. Matka sa modlí a dievčina popri štúdiu zarába...pri štúdiu, akým je medicína, je to nad ľudské sily. Mamka s dvoma francúzskymi barlami napriek tomu všetkému vie prepnúť na úsmev a povie známe: "Pán dopustí, ale neopustí". A sú tu starosti, pretože lekárske povolanie bude znamenať nemalé náklady na ďalšie vzdelávanie, otvorenie si praxe....Nebyť obrovskej húževnatosti a skalopevnej dôvery v Božiu pomoc, by boli tieto dve ženy bezdomovkyne. A tá pomoc príde vždy, čo aká skromná. A vidieť, že sa táto mamka a táto dcéra dokážu i usmiať i povzbudiť ľudí, čo sú na tom rovnako biedne alebo ešte horšie- to núti premýšľať. Nuž nám netreba hádať, kde tú silu berú - a to je ich svedectvo. Prosím Pána, aby im neprestajne pomáhal ho vydávať.