Milí kamaráti, niečo pre vás mám.  Ak chcete, čítajte. Ak nie, nie. Ale ak sa rozhodnete prečítať si to, tešte sa. Lebo podľa mňa je to extrémne radostné.

Minulý rok bol brutálny. Ha! A to slovo to azda ani nevystihuje. Od prvej sekundy sme tušili, videli, vedeli, cítili, že je to niečo veľké. Niečo, čo sme ešte nezažili. Odrazu bol Boh tak neuveriteľne blízko. Dokonca bol bližšie ako blízko. Na dosah ruky? To by bolo ďaleko. A spočiatku sme sa v tom učili kráčať. Fungovať v takejto blízkosti, pod plášťom Jeho prítomnosti. Chodili sme ako s holubicou na pleci a každý krok sme dopredu tisíckrát zvážili, premerali odpredu-odzadu len, aby neuletela. A v mysli a v srdci sme stále opakovali, dokola a dokola: „Viac. Viac. Viac. Túžim viac poznať Tvoje srdce. Túžim vidieť Tvoju tvár. Chcem byť ponorená v Tebe.“ Hnala nás túžba, ktorú sme dovtedy azda nepoznali. Túžba, ktorá prepaľovala srdce skrz-naskrz. Túžba, pri ktorej len sotva dokážete myslieť na niečo iné. A Boh bol Bohom. Bol tým, ktorý vypočuje modlitby zúfalého, srdce hladného nasýti, skryje túžiaceho pod Svoje krídla. A tak naše srdcia naplnil Sebou tak, ako nikdy, aby sa potom naše srdce rozšírilo a pýtalo si znova.  Viete, čo si myslím? Že to má rád. Fakt! Myslím svoju prácu robí rád. Baví ho sýtiť nášho ducha Sebou. A vidieť plamene vášne. Veď nás žiarlivo miluje.

Presne tak. Takýto bol v skratke rok 2013. Zažívali sme to, čo sme predtým nikdy nezažívali. Videli sme veci, ktoré sme nevideli, počuli slová, ktoré nám predtým nik nepovedal, poznali sme Boha tak, ako sme ho predtým nepoznali.

A pochopili sme jednu vec. Nič menej nám už nestačí. Že ak sa vrátime späť do šedosti niečoho menšieho, naše srdce veľmi pravdepodobne umrie. Vysuší sa ako kvet bez vody. Čo by sa stalo, ak by sme odrazu prestali kráčať v takej blízkosti? Ak by holubica odletela? Čo by sa stalo, ak by sme už necítili Jeho objatie, Jeho dych v nás? Och, Ježiš, len to nie! Len to nie! Veď ja ťa chcem poznať viac. Viac ako doteraz.

Poviem vám jedno. V posledných dňoch roka sa presne tieto otázky stali mojou nočnou morou. Neviem z akého nepochopiteľného dôvodu ma občas prenikla neistota, či, keď sa tento rok skončí, neskončí aj To, a my sa budeme musieť uspokojiť s niečím, čo by v našich ústach chutilo už len ako popol. Odbije polnoc, chalani veľkolepo pustia ohňostroj, ktorí uvidia ľudia aj o stokilákov ďalej, hromadne si zapálime prskavky a ... puf. Moje srdce to radikálne odmietalo. Absolútne neprijateľné, kričalo.

Nemala som čo spraviť. Čas by som nezastavila. A jediné, čo mi ostávalo sa volalo Dôvera. A hoci, Boh, je ten istý včera, dnes i naveky, jeho milosť je nová každý deň. A ja som verila, že nové veci sú už len otázkou času. Čas.

5. 4. 3. 2. 1. Šťastný nový roooook.

A v tej chvíli som to pochopila. To, že Boh Sám je autentickým vyjadrením slov „od slávy k sláve, od víťazstva k víťazstvu“. Včerajšie veci patria včerajšku. Dnes je nový deň. Staré sa pominulo a nastalo nové (2 Kor 5, 17). Nikdy ma tie slová neprenikli tak ako v tej chvíli. V tom momente. Bolo to, akoby sme boli vo vesmírnej lodi, a niekto otvoril dvere. Podtlak nás vytrhol do niečoho.... gigantického. Väčšieho. Dychberúceho. A vy pochopíte, že ste na ceste, ktorá je nezastaviteľná. Že Boh sa neunaví. Že neprestane byť menej kreatívny. Že neostane stáť na jednom mieste. Že nemôže byť menej Sám Sebou.

A v tú chvíľu, keď vám ukáže, že je Bohom väčších vecí a že sú horizonty, ktoré vy nevidíte, ale On ich má na dlani, len stojíte pred Ním v bázni. V pokore. Vo vydanosti. A cítite sa trochu trápne pre svoje pochybnosti a neistotu. A viete, že On je ON. Boh! A že akokoľvek veľké veci zažívate, greater things are yet to come. A to je podľa mňa veľmi veľké. 

Ja to vidím takto, tento rok bude ako žiaden rok pred ním. Som o tom presvedčená. A chcem, aby sme nastavili svojim očakávaniam vážne vysokú laťku. Pretože nech je tá laťka akokoľvek vysoko, Boh má pripravené niečo väčšie. To je dobré slovo, nie?

(Ou a ešte jedna vec, už som vám povedala, že je pre mňa česť písať pre Vás? Je to tak. A to je všetko. Čau.)