mini príbeh z čakárne

Tesne pred sviatkom sv.Mikuláša som sedela v čakárni. Starší pán s dvoma barlami vstúpil do ordinácie. Keď vyšiel, priskočila som k nemu. Čítaním Sherlocka Holmesa a pozeraním kriminálok som si vycibrila pozorovací talent. Ako inak by som si všimla, že nemá igelitku, s ktorou vchádzal do ordinácie? Upozornila som ho na to... on si potľapkal po vrecku a zareagoval: "Mikuláš prišiel..."

No trapaaas. A riadny!

Dnes som tam bola znova. Práve som si sadla, keď po chodbe mojím smerom kráčal nejaký dedko. Tiež mal dve barle. A vyzeral skoro ako ten z minulého týždňa. Usmiala som sa naňho a on zareagoval pripomenutím sv.Mikuláša. Bol to on. Znova som sa mu ospravedlnila, že som ho nechcela strápniť. Usmial sa a opýtal: "A kde ste boli pred desiatimi minútami?" Divné! Prečo by sa mal zaujímať kde som bola? Bola som predsa ešte v škole. Urobil dva kroky, zohol sa a zdvihol zo zeme igelitku. Tú istú, s ktorou pred týždňom vchádzal k lekárke, ktorú mal vo vrecku, keď od nej vychádzal, tú, vďaka ktorej som pred plnou čakárňou zahanbila tak jeho ako aj seba, s ktorou dnes znova došiel a bez ktorej tentokrát naozaj odišiel.

Keby ma tam videl, stopercentne by si tašku nezabudol:)

Tak rozmýšľam- na čo si ľudia spomenú, keď ma vidia? Približne viem, akú odpoveď by som na túto otázku chcela.

A čo vy?

foto: akože skrytá reklama:) www.kumran.sk