Mohla by nás zaujať otázka autorstva – kto napísal toto evanjelium – bol to naozaj apoštol Ján? Nebudeme sa tým zaoberať podrobne, ale pozrime na tieto citáty: „A ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo a jeho svedectvo je pravdivé. On vie, že hovorí pravdu, aby ste aj vy uverili.“ (Jn 19,35) Podobne: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli, čoho sa naše ruky dotýkali – to vám zvestujeme – Slovo života.“ (1Jn 1,1n)
Takto vidíme, že koreň evanjelia siaha určite až k očitým svedkom. Ak by aj niekto spochybňoval, že celé evanjelium napísal apoštol Ján – mohli by sme to pripustiť, no jeho svedectvo zachovala a spísala určite jeho „škola“ – jeho žiaci. Všimnime si, že v druhom citáte sa dokonca používa množné číslo „my“. Sám autor akoby spomína v kontexte celého spoločenstva učeníkov – teda s celou Cirkvou.
Zaujímavý je ešte jeden detail v tomto evanjeliu – text tohto evanjelia je písaný na pozadí rytmu židovských sviatkov.
Napr. – Ježišova posledná Veľká Noc, keď zomrel – vtedy sa v chráme obetujú baránky na zmierenie za hriechy – za hradbami mesta sa v tom istom čase obetuje skutočný baránok, ktorý jediný odstraňuje tie hriechy...
Keby sa nám podarilo vniknúť do tajomstva a hĺbky židovských sviatkov tak by sme v úplne novom kontexte mohli chápať mnohé z Ježišových slov, gest, skutkov...
Ešte jedna dôležitá poznámka - V evanjeliu podľa Jána sa nenachádzajú podobenstvá, ale namiesto nich sú tu zaznamenané veľké obrazné reči. Postupne si ich rozoberieme. Najmä symboly: voda, vinič, víno, chlieb, pastier.
Pozrime dnes na vodu napr. cez tento citát: „V posledný veľký deň sviatkov Ježiš vstal a zvolal: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ (Jn 7,37-39) Pozadím týchto slov je Sviatok stánkov – a obrady s ním spojené – čerpala sa počas siedmich dní voda z prameňa Siloe a liala sa v chráme. /S riekou Siloe sa stretávame ešte, keď Pán Ježiš uzdravuje slepého od narodenia. Súčasťou uzdravenia je to, že trpiaci sa na Ježišov príkaz má umyť v rybníku Siloe – v preklade to znamená Poslaný. Táto poznámka je veľmi dôležitá – význam toho slova. Uvádza sa nám v tom vlastný dôvod zázraku – ako to vysvetľuje Sv. Otec – ten Poslaný od Otca je Ježiš. V konečnom dôsledku je to Ježiš vďaka ktorému on vidí. Celá kapitola sa javí ako výklad krstu, ktorý z nás robí vidiacich. Otvára oči nášho vnútorného zraku./
– Najskôr to bol v tom chráme s tou vodou zo Siloe obrad s prosbou o dážď a neskôr sa stal spomienkou na vodu, ktorej dal Boh vytrysknúť zo skaly na púšti pre Izraelitov. A tak ako dal Mojžiš ľudu chlieb z neba a vodu zo skaly – to sa očakávalo aj od nového Mesiáša – že dá nejaký chlieb z neba a vodu zo skaly. Teda tými slovami, ktoré Ježiš povedal – odpovedá Izraelitom na túto ich nádej, toto ich očakávanie. On je skalou, on je aj tou vodou. A ako možno piť túto vodu? Ježiš hovorí: „Kto verí vo mňa...“ (Jn 7,38) Viera v Krista je ten spôsob, ako možno piť živú vodu, ako možno piť život, ktorý viac už neohrozuje smrť.
Ďalej ten text hovorí: „Z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ Z čieho vnútra? Dve možnosti: človek, ktorý verí sa sám stane prameňom, z ktorej prúdi neskazená voda, životodarná sila Ducha Stvoriteľa...
Alebo Kristus – on je ten prameň a živá skala... treba doplniť, že to platí aj spojene. Veriaci človek, ktorý miluje spolu s Kristom, sa sám stane studňou, ktorá daruje život. Vidíme to na svätých, ktorí sa stávajú takými oázami, kde je život a vracia sa s nimi kúsok strateného raja. Pritom však prameňom, ktorý sa márnotratne daruje, v konečnom dôsledku zostáva vždy sám Kristus.
Aspoň jedna otázka na zamyslenie: Akým prameňom som ja?
NA DOPLNENIE: Voda v biblickej reči má naozaj rozsiahly význam: Spomeňme aspoň pár náznakov: Je symbolom života /krstu/, ale aj smrti /tajomstva kríža/. Prameň - z ktorého voda vyviera, je symbolom – pôvodu, počiatku, ešte neporušenej čistoty, - je to symbol stvoriteľskej moci. Rieky – sú darcami života – bez nich by nič nežilo. Na druhej strane zasa more – je symbol majestátnej sily – no tiež symbol neistoty, obavy – opak a protipól zeme – životného priestoru človeka – istoty.
